http://www.danielpipes.org/article/5720
od Daniel Pipes
National Review
14 Júla 2008
"Tu sú dve bratské krajiny, zovreté do jednej päste," povedal socialista Hugo Chávez počas návštevy Teheránu predminulý November, oslavujúci svoje spojenie s islamistom Mahmúdom Ahmadínedžádom. CHe Guevarov syn Camillo, ktorý tak isto minulý rok navštívil Teherán vyhlásil, že jeho otec „by podporil krajinu v jej súčasnom boji proti Spojeným štátom“. Postupovali v šľapajach Fidel Castro, ktorý v roku 2001 počas návštevy povedal , že "Irán a Kuba, vo vzájomnej spolupráci dokážu priviesť Ameriku na kolená." Z jeho strany Ilich Ramírez Sánchez ("Šakal Carlos") napísal vo svojej knihe L'islam révolutionnaire ("Revolutionary Islam") že "iba koalícia marxistov a islamistov môže zničiť Spojené štáty."
Nie sú to iba ľavičiari z Južnej Ameriky, ktorí vidia v islamizme potenciál. Ken Livingstone, bývalý trockistický starosta Londýna literárne objímal prominentného islamského mysliteľa Yusufa al-Qaradawi. Ramsey Clark, bývalý generálny prokurátor USA navštívil Ayatolláha Chomejního a ponúkol mu podporu. Noam Chomsky, profesor na MIT, navštívil vodcu Hizballáhu Hassana Nasralláha a podporil Hizballáh, aby sa držal svojich zbraní. Ella Vogelaar, holandská ministerka pre ubytovanie, susedstvo a integráciu je islamizmu tak naklonená, že jeden z jej kritikov profesor Afshin Ellian, narodený v Iráne ju nazval "ministerkou islamizácie".
Dennis Kucinich, počas svojej prvej prezidentskej kampane v 2004, citoval Korán a povzbudzoval moslimské publikum spievať "Allahu akbar" ("Alah je veľký") a dokonca vyhlásil, "Vo svojom úrade mám výtlačok koránu." Spark, mládežnícky list britskej socialistickej Labouristickej strany, oslavoval Asifa Mohammeda Hanifa, britského samovražedného atentátnika, ktorý napadol bar v Tel Avive ako "hrdinu revolucionárskej mládeže", ktorý vykonal svoje poslanie v "duchu internacionalizmu." Workers World, americké komunistické noviny uverejnil nekrológ, oslavujúci hlavného teroristu Hizballáhu, Imada Mugniyeha.
Niektorí ľavičiari idú ešte ďalej. Viacerí z nich — Carlos Šakal, Roger Garaudy, Jacques Vergčs, Yvonne Ridley, a H. Rap Brown — skutočne konvertovali na islam. Iní reagujú na násilie a brutalitu islamizmu s nadšením. Nemecký skladateľ Karlheinz Stockhausen označil 9/11 "za najväčšie dielo v celom kozme," a americký románopisec Norman Mailer nazval jeho páchateľov "brilantnými."
A nič z toho nie je nové. Počas Studenej vojny islamisti uprednostňovali Sovietsky zväz pred Spojenými štátmi. Ako Ayatollah Khomeini povedal vo svojej reči roku 1964, "Amerika je horšia ako Británia, Británia je horšia ako Amerika a Sovietsky zväz je horší ako obe dokopy. Každá jedna je horšia ako iná, každá z nich je horšia ako ostatné. Ale dnes sa zaoberáme s to zlovoľnou mocnosťou, ktorou je Amerika.“ V 1986, Som napísal, že "ZSSR dostáva iba nepatrnú časť jedu a nenávisti, zameranej na USA."
Ľavičiari odpovedali. V roku 1978-79, francúzsky filozof Michel Foucault vyjadril veľký entuziasmus pre iránsku revolúciu. Janet Afary a Kevin B. Anderson vysvetľujú:
Svojím životom sa Michel Foulcault snažil o koncept autenticity, čo znamenalo hľadať situácie, v ktorých ľudia žili nebezpečne a flirtovali so smrťou, miesto, odkiaľ pramení kreativita. V tradícii Friedricha Nietzscheho a Georgesa Batailla, Foucault prijal umelca, ktorý posúval hranice racionality a písal s veľkou vášňou obranu iracionalít, ktoré prelamovali nové hranice. V roku 1978 Foucault našiel takéto rušivé sily v revolučnej postave Ajatolláha Chomejního a miliónov, ktorí riskovali smrť, keď ho nasledovali v priebehu revolúcie. Vedel, že takéto „hraničné“ skúsenosti môžu viesť k novým formám kreativity a on sa vášnivo vrhol na ich podporu.
Iný francúzsky filozof, Jean Baudrillard, vyobrazil islamistov ako otrokov, búriacich sa proti represívnemu poriadku. V roku 1978, Foucault nazvali Ayatolláha Chomejního „svätcom“ a o rok neskôr ho veľvyslanec Jimmieho Cartera v UN Andrew Young, nazval „istým druhom svätca.“
Táto dobrá vôľa sa môže zdať prekvapivá, keď sa vezmú do úvahy hlboké odlišnosti dvoch hnutí. Komunisti sú ateisti a ľavičiari sekulárni, islamisti ateistov popravujú a presadzujú právo, vychádzajúce z náboženstva. Ľavica vyzdvihuje robotníkov, islamizmus privileguje moslimov. Jeden sníva o raji robotníkov, druhý o kalifáte. Socialisti chcú socializmus, islamisti akceptujú voľný trh. Marxizmus predpokladá rovnosť pohlaví, islamizmus utláča ženy. Ľavičiari pohŕdajú otroctvom; niektori islamisti ho podporujú. Ako poznamenáva novinár Bret Stephens ľavica zasvätila „posledné štyri desaťročia presadzovaniu práve tých slobôd, ktoré islam najviac potláča: Sexuálne a reprodukčné slobody, práva homosexuálov a lesbičiek, náboženskú slobodu, pornografiu a rôzne formy umeleckých výstrelkov, pacifizmus a podobne.“
Tieto zjavné nezhody na prvý pohľad potláčajú niekoľko podobností, ktoré našiel Oskar Lafontaine, bývalý predseda Sociálnej demokratickej strany Nemecka: „Islam závisí od komunity, ktorú umiestňuje do opozície voči extrémnemu individualizmu, ktorý hrozí zlyhaním na Západe. (Okrem toho) sa od zbožného moslima žiada, aby zdieľal svoje bohatstvo s ostatnými. Ľavičiari tak isto chcú vidieť silných, ako pomáhajú slabým.“
Prečo sa potom vytvorilo to, čo David Horowitz nazýva ľavičiarsko-islamistickou "nesvätou alianciou"? Zo štyroch hlavných dôvodov.
Najprv, ako vysvetľuje britský politik George Galloway "pokrokové hnutia na celom svete majú toho istého nepriateľa ako moslimovia," menovite západnú civilizáciu ako takú a Spojené štáty, Veľkú Britániu a Izrael zvlášť, plus Židov, veriacich kresťanov a medzinárodných kapitalistov. V Iran, podľa teheránskeho politického analytika Saeeda Leylaza, "vláda v podstate dovolila ľavici fungovať už pred piatimi rokmi, aby mohli konfrontovať náboženských liberálov."
Vypočujte si ich vzájomne zameniteľné slová: Harold Pinter popisuje Ameriku ako "krajinu, ktorej vládne tlupa bláznivých kriminálnikov" a Osama bin Laden volá krajinu "nespravodlivou, kriminálnou a tyranskou." Noam Chomsky označuje Ameriku za "hlavný teroristický štát" a Hafiz Hussain Ahmed, pakistanský politický líder "ho pokladá za najväčší teroristický štát." Tieto spoločné črty stačia na to, aby tieto dve strany odložili nabok mnohé vzájomné rozdiely a uprednostnili spoluprácu.
Po druhé, tieto dve strany zdieľajú niektoré politické ciele. Mamutia spoločná demonštrácia v roku 2003 v Londýne proti vojne so Saddámom Husseinom symbolicky spečatila ich zväzok. Obe strany chcú, aby koaličné sily v Iraku prehrali, a aby sa skončila Vojna s terorizmom, aby sa anti-Americanizmus šíril a aby bol Izrael eliminovaný. Súhlasia s masovou imigráciou a multikulturalizmom na Západe. Spolupracujú na týchto cieľoch na stretnutiach, ako je výročná Káhirská protivojnová konferencia, ktoré spája ľavičiarov a islamistov spolu, aby vytvorili medzinárodnú alianciu proti imperializmu a sionizmu.
Po tretie, islamizmus má historické a filozofické prepojenia na marxizmus-leninizmus. Sayyid Qutb, egyptský islamistický mysliteľ prijal marxistické pochopenie vývojových fáz histórie, iba im dal islamský nádych, predpovedal, že príde večná islamská éra po kolapse komunizmu a kapitalizmu. Ali Shariati, kľúčový intelektuál v pozadí iránskej revolúcie v rokoch 1978–79, preložil do perzštiny Franza Fanona, Che Guevaru a Jean-Paula Sartra. V širšom kontexte, iránsky analytik Azar Nafisi pozoruje , že islamizmus "preberá svoj jazyk, ciele a ašpirácie práve tak z najvulgárnejších foriem marxizmu ako aj náboženstva.“ Jeho vodcovia sú práve tak ovplyvnení Leninom, Sartrom, Stalinom a Fanonom ako sú ovplyvnení Prorokom.“
Pri prechode od teórie k realite, marxisti vidia v islamistoch zvláštne splnenie svojich proroctiev. Marx predpovedal, že zisky sa v priemyselných krajinách prudko znížia, čím budú šéfovia viac nútení vykorisťovať robotníkov, proletariát sa stane zbedačený, rebelantský a potom vytvorí socialistický poriadok. Namiesto toho sa proletariát priemyselných krajín stal dokonca blahobytným a jeho revolučný potenciál vyprchal. Počas viac než storočia a pol, poznamenáva autor Lee Harris marxisti márne čakali na krízu v kapitalizme. Potom prišli islamisti, začali s Iránskou revolúciou a nasledovali útoky z 11 septembra a iné útoky na Západe. Nakoniec Tretí svet začal svoju revoltu proti Západu, splniac tak marxistické predpovede - hoci aj pod zlou vlajkou a s inými cieľmi. Olivier Besancenot, francúzsky ľavičiar vidí islamistov ako „nových otrokov" kapitalizmu a pýta sa, či nie je prirodzené, že by sa mali „zjednotiť s pracujúcou triedou a zničiť kapitalistický systém.“ V čase, keď je komunistické hnutie v „úpadku“, poznamenáva analytik Lorenzo Vidino a novinár Andrea Morigi, talianske Nové Červené Brigády" v skutočnosti uznávajú „vedúcu úlohu reakčných duchovných."
Po štvrté, moc: Islamisti a ľavičiari môžu dosiahnuť viac moci spolu ako oddelene. Vo Veľkej Británii spolu spoločne vytvorili Stop the War Coalition, ktorého riadiaci výbor zahŕňa reprezentantov takých organizácií, ako je Komunistická strana Británie a Moslimská Asociácia Británie. Britská strana Respect Party spája radikálny internacionálny socializmus s islamistickou ideológiou. Tieto dve strany spojili svoje sily v marci 2008 pre voľby do Európskeho parlamentu aby ponúkli spoločnú kandidátku vo Francúzsku a Británii, skrytou pod názvom strany, ktorý takmer nič neodhaľuje.
Islamisti profitujú hlavne z prístupu, legitímnosti, skúsenosti a palebnej sily, ktorú im ľavica poskytuje. Cherie Booth, manželka vtedajšieho premiéra Tonyho Blaira obhajovala prípad a odvolala sa na súd, aby pomohla dievčaťu Shabina Begum, ktoré chcelo nosiť Jilbab, islamský odev do britskej školy. Lynne Stewart, ľavičiarska právnička, porušila zákony USA a bola odsúdená za pomoc Omar Abdel Rahman, slepého šejka, ktorý podporoval revolúciu v Egypte. Volkert van der Graaf, fanatik práv zvierat, zabil holandského politika Pim Fortuyn aby mu zabránil robiť z moslimov "obetných baránkov." Vanessa Redgrave zaplatila kauciu vo výške Ł50,000 takže Jamil el-Banna, podozrivý z Guantánama, obvinený z regrutovania džihádistov, ktorí mali bojovať v Afganistane a Indonézii mohol odísť z britskej väznice, Redgrave popísala svoju pomoc el-Bannovi ako "veľkú česť," napriek tomu, že ho hľadali v Španielsku v súvislosti s obvineniami z terorizmu a podozrievali ho zo spojenia s Al-Kajdou. Vo väčšej miere, Komunistická strana Indie pomohla Teheránu v špinavej práci tým, že počas štyroch mesiacov odďaľovala vypustenie TecSar, izraelského špionážneho satelitu z Indie. A ľavičiari založili International Solidarity Movement aby zabránili izraelským bezpečnostným silám chrániť krajinu pred Hamasom a ostatnými palestínskymi teroristami.
V článkoch v londýnskom Spectatore Douglas Davis nazýval koalíciu „zoslanú bohom pre obe strany. Ľavici, kedysi miznúcej skupine komunistov, trockistov, maoistov, castristov, ktorá ľpela na zbytkoch vyprchaných káuz, môžu islamisti dodať počty a zápal, ale potrebujú vozidlo, ktoré ich dostane do politického terénu. Taktická aliancia sa stala operatívnym imperatívom.“ Jednoduchšie to vystihuje britský ľavičiar: „Praktické výhody spolupráce sú dosť veľké na to, aby kompenzovali rozdiely.“
Prekvitajúce spojenie západných ľavičiarov a islamistov sa pokladá za jedno z dnešných najnebezpečnejších politických pohybov, taký, ktorý zabraňuje snahám Západu o ochranu seba samého. Keď Stalin a Hitler uzavreli svoj neblaho preslávený pakt v roku 1939, hnedočervená aliancia predstavovala smrteľné nebezpečenstvo pre Západ a civilizáciu samotnú. Menej dramaticky, ale nie menej isto, táto dnešná koalícia predstavuje tú istú hrozbu. Tak ako pred sedemdesiatimi rokmi, musí byť odhalená, zamietnutá, musí sa jej odporovať a poraziť ju.