Všeobecné komentáre o hanbe
Hanba je často podceňovaný psychologický stav. Zvlášť v modernom svete, ale tak isto v histórii, hanba - v obmedzených množstvách a malých dávkach - uľahčila civilizované správanie spôsobila, že sa jednak jednotlivec a jednak kultúra chovajú vhodnejšie. Na jednej strane nás zdravá hanba udržiava v kontakte s realitou a upozorňuje nás na naše obmedzenia, chyby a ľudskosť. Pri pociťovaní zdravej hanby nemusí byť jednotlivec veľmi potešený zverejnením nepríjemných slabostí a chýb, ale toto vedomie je premieňajúce a pokorujúce. Pokiaľ je jednotlivec schopný pochybností ako aj sebareflexie o svojom správaní, je schopný zostať otvorený novým myšlienkam a ochotný podstúpiť hľadanie pre lepšie pochopenie seba a iných.
Nadmerná alebo
nevhodná hanba je niečo úplne iné, vnucuje jednotlivcovi poznanie, že on alebo ona je bezcenná. Hanba môže byť mimoriadne zničujúcou a bolestnou skúsenosťou
Deti, ktoré žijú s neustálym nepriateľstvom a kritikou sa naučia brániť proti zlým pocitom a hanbe vnútri, a externalizujú previnenie na druhých. Projekcia a paranoja, ktoré sú externými priradeniami previnenia, sú psychologickými obranami proti hanbe.
Často je extrémna hanba riešená pokorením niekoho, kto je pokladaný za slabšieho alebo menejcenného ako pohanená osoba (t.j. rodinné zviera, ženy, homosexuáli alebo vonkajšie skupiny majú túto funkciu jednak pre jednotlivcov a jednak pre kultúry).
Vina je emócia, ktorá sa objavuje po prekročení vlastných alebo kultúrnych hodnôt. Vina je o činoch alebo správaní,
zatiaľ čo hanba je o ja.Je tu veľmi dôležitý psychologický rozdiel, keď sa niekomu povie, že ich
správanie je zlé, v kontraste so správou, že
oni sú zlí.
Prvé vedie k vine, druhé k hanbe.
Účelom viny je zastaviť správanie, ktoré porušuje osobné, rodinné alebo spoločenské normy. Vina má vyrovnať nadmernosti alebo nedostatky správania, pokladané za neželateľné a je vyjadrovaná ľútosťou a výčitkami.
Eventuálne, pre osobu vyhýbajúcu sa hanbe, musí sa skresliť samotná realita, aby sa následne uchránilo ja pred nízkou sebaúctou. Obviňovanie iných jednotlivcov alebo skupín z vlastného správania sa stane druhou prirodzenosťou a tento prenos previnenia na niekoho iného je indikátorom internej hanby.
Väčšina teoretikov psychológie (Erikson, Freud, Kohut) vidí hanbu ako „primitívnejšiu“ emóciu (keďže má vplyv na základný zmysel ja jednotlivca) v porovnaní s vinou, ktorá sa vyvíja neskoršie pri vyzrievaní ja. Bez rozvinutia viny nie je vývoj skutočného spoločenského vedomia.
Kultúry viny verzus kultúry hanby
Pri premýšľaní o tom, ako sa prejavujú koncepcie viny a hanby v kultúre, je prínosné pozrieť si to seminárna práca, pôvodne publikovaná benedictom v roku 1946, kde sa diskutuje kolektivistická kultúra Japonska počas druhej svetovej vojny a porovnáva sa s americkou kultúrou. Japonsko má „kultúru hanby“ zatiaľ čo USA a väčšina Západu patrí ku „kultúre viny“. Každý typ kultúry má svoju vlastnú sústavu pravidiel ohľadom bezprávia a sú podmienené názormi jednotlivca a iných ľudí ohľadom viny, a sú zhrnuté v dvoch tabuľkách nižšie.
V oboch kultúrach nie je problém, ak obidve strany veria, že je jednotlivec NEVINNÝ. Ak obe strany veria, že jednotlivec je VINNÝ, znovu je tu zhoda a v tomto prípade je vina potrestaná.
Rozdiel medzi týmito dvoma spoločnosťami je v iných dvoch častiach matice (v červenom).
V kultúre viny, keď jednotlivec verí, že NIE JE VINNÝ, bude agresívne brániť svoju nevinu napriek faktu, že iní veria, že je vinný. V tomto prípade je individuálne ja silné a schopné udržať si nezávislý úsudok hoci každá iná osoba je presvedčená o jeho vine. Ja je schopné stáť samo a bojovať za pravdu, isté si vedomím, že je jednotlivec nevinný.
Kultúra viny je typicky a primárne zameraná na pravdu, spravodlivosť a ochranu práv jednotlivca. Ako sme poznamenali vyššie, pocit viny je to, čo osobe zabraňuje v správaní, ktoré ide proti jeho/jej vlastnému kódu správania, ako aj kultúry. Nadmerná vina môže byť samozrejme tiež patologická. Výlučne sa odvolávam na psychologicky zdravé zhodnotenie viny.
V kontraste s typickou kultúrou hanby (t.j. Japonskom, ako je diskutované Benedictom, alebo súčasným zameraním tejto diskusie: Arabská/islamská kultúra) čo si myslia iní ľudia má omnoho väčší vplyv na chovanie ako to, čo si myslí samotný jednotlivec. Ako poznamenáva Gutman vo svojich prácach, túžba zachovať si česť a vyhnúť sa hanbe s vylúčením čohokoľvek iného je jedným z primárnych základov kultúry. Toto želanie má vedľajší efekt v tom, že dáva jednotlivcovi voľné ruky angažovať sa v bezpráví, pokiaľ o tom nikto nevie, alebo nevie, že je do toho zapojený.
Okrem toho môže byť nemožné pre jednotlivca dokonca pripustiť sám sebe že je vinný (dokonca aj keď je), zvlášť keď ho každý za vinného pokladá vzhľadom na s tým spojenú hanbu. Pokiaľ ostatní zostanú presvedčení, že je nevinný, jednotlivec nezakúša ani vinu ani hanbu. Z toho vyplýva, že sa veľká snaha venuje tomu, aby boli iní presvedčení o vašej nevine (dokonca aj vtedy, ak ste vinní).
Vo všeobecnosti sa poznamenáva, že kultúra hanby funguje najlepšie v kolektivistickej spoločnosti, hoci môže existovať v istých izolovaných oázach dokonca aj v predominantnej kultúre viny.
Venujme sa teraz arabskej/islamskej kultúre.
Tento článok od Davida Gutmana je jednou z najlepších psychologických analýz arabskej psýchy Prečítala som a pretože sa jedná o niečo tak dôležité, budem citovať dosť veľké časti.
Arabský svet trpí krízou pokorenia. Ich armády neporazili iba Američania, ale tak isto nepatrný židovský Izrael, a ako raz poznamenal Arthur Koestler, arabský svet nevyprodukoval nič ,prinajmenšom za posledných 500 rokov, okrem kobercov, neslušných obrázkov a pokusy v estetike brušných tancov (a samozrejme, niekoľko inovatívnych teroristických praktík). Nemajú takmer žiadnu vedu, ktorá by stála za reč, žiadne umenie, takmer žiadny priemysel okrem ropného, veľmi málo literatúry, a nabubrelú hudbu, ktorá pozostáva hlavne z ponurých piesní, oslavujúcich vraždenie židov.
Teraz, keď Arabi nadobudli národné uvedomenie a porovnávajú svoje spoločnosti s inými národmi, tieto nedostatky sa stávajú bolestne jasnými, zvlášť mládež z vyšších tried arabskej spoločnosti, ktoré študujú na zahraničných univerzitách. Učia sa o úspechoch kresťanov, židov (Freud, Einstein na začiatok) a žien. A teraz, s výnimkou Edwarda Saida sa v skupine takmer nenachádza súčasné arabské meno. Žiadny div, že hlavný nábor do Al-Kajdy sa uskutočňuje medzi arabskými univerzitnými študentmi. A žiadny div, že si vyberajú taktiku sebevražedného bombardovania: Je to posledná možnosť, zúfalý pokus o zachovanie aspoň zbytku nadradenosti – spirituálnej nadradenosti – nad materialistickým, život objímajúcim a teda hanebným Západom.
Ale túto taktiku nepokladám za produkt islamu. Skôr je to prejav zranenej arabskej psychiky. Spomeňme si, že Japonci sa počas druhej svetovej vojny tak isto obrátili k sebevražednej taktike, aby unikli pokore z porážky. Hoci ich náboženstvom bolo šinto a nie islam, tak isto konštituovali paradigmu kultúry hanba/česť, a porážka priniesla, tak ako v prípade arabov, zúrivú sebevražednú/vražednú reakciu. Potom, keď ich armády boli porazené, ich flotily potopené, ich mestá podpálené a ich rodné ostrovy obsadené, vyslali ofenzívu kamikaze bombardérov, čím páchali hi-tech formu harakiri, ich obvyklého lieku na neznesiteľnú hanbu. V tejto oblasti sa moderný arabský svet podobá Japonsku počas druhej svetovej vojny. V oboch prípadoch to nie je náboženstvo, ale psychické zranenia, zranenia spôsobené porážkou a evidentnou menejcennosťou, ktorá inšpiruje sebevražedných atentátnikov.
Často sa predpokladá, že zmeny, spustené modernizáciou sú zvlášť toxické pre Arabov. Bezpochyby je to pravda. Pokiaľ máme byť terapeutmi, naša diagnóza by mala byť špecifickejšia, potrebujeme identifikovať konkrétne patogény, ktoré sú uvoľňované modernizáciou. Okrem zostrenia ich pocitu menejcennosti voči Západu, modernizácia prináša hrozby oslobodenia žien (ako v Afganistane a Iraku). Hovorím „hrozby“, pretože sebaúcta arabských mužov je z väčšej časti predikovaná menejcenným postavením ich žien. Arabské národy z väčšej časti stratili svojich otrokov a dhmimmi, poddaných ľudí na ktorých bolo možné preniesť stigmy hanby. Ale ktokoľvek, kto strávil medzi nimi nejaký čas vie, že arabskí muži nestratili svoju psychologickú potrebu sociálneho a sexuálneho ponižovania. V neprítomnosti otrokov a zajatcov boli pre špeciálnu úlohu menejcenného, ktorý už svojou podstatou nemá česť, vybrané arabské ženy. Arabskí muži vykoreňujú hanbu a nafukujú svoje otrasené sebavedomie pripisovaním hanebných vlastností dhimmi, podriadenosti a pasivity, ženám. Vlečúc za sebou pokorenú ženu, arabskí muži môžu kráčať cestou skutočného macha.
Preto je tu relatívny nedostatok materiálnych výdobytkov u Arabov: Arabský svet vylúčil svoju ženskú polovicu z účasti na myslení, pričom muži získali okamžité sebavedomie nie skutočnými činmi, ale púhym faktom, že sú muži a nie ženy. Žiadny div že sa arabské národy cítia iracionálne ohrozené púhou existenciou Izraela. Podobne ako Amerika, Židia priniesli realitu oslobodených žien do skutočného srdca stredného Východu, do samotného dar Al-Islam. Veľký satan a Malý satan: Rytieri moslimských žien.
Trvám na tom, že oslobodenie žien je najnádejnejším vývojom na Strednom Východe, dokonca väčším než sú prvé záchvevy demokracie. Verím, že arabské ženy majú väčší záujem na liberálnej demokracii ako arabskí muži, a keď získajú politickú moc, budú za ňu bojovať. Čo sa týka sebevražedných atentátov, džihádizmu a machovských gest arabských mužov, sú to zúfalé prostriedky proti ďalšiemu pokoreniu, proti vnímanej hrozbe „kastrácie“ svojimi vlastnými ženami. Pokiaľ arabské ženy nedosiahnu slobodu a nezávislosť, môžeme očakávať, prinajmenšom začas, že arabskí muži sa budú utiekať k týmto prostriedkom.
Dokonca aj vtedy niektorí arabskí muži pravdepodobne skĺznu do ešte väčšieho sebevražedných/vražedných záchvatov hnevu. Iní (možno aj väčšina) už nebudú schopní projektovať svoje nedostatky na arabské ženy a začnú uznávať svoje chyby. Títo obrátenci môžu prijať sebakritický postoj, ktorý sa už objavuje medzi niektorými odvážnymi arabskými intelektuálmi a dokonca aj náboženskými vodcami. A keď arabskí muži už nezískajú okamžité sebavedomie ponižovaním svojich žien, niektorí z nich sa môžu dokonca venovať aj mierovým záležitostiam a pokúsia sa získať sebavedomie skôr inštrumentálnymi ako iluzórnymi psychologickými prostriedkami.
V konečnom dôsledku nemôžeme napraviť všetky skomoleniny arabskej etiky hanby/cti. Ale poskytnutím našej podpory oslobodeniu arabských žien – v tomto okamihu, obhajovaním rozšírených slobôd pre ženy v texte novej irackej konštitúcie – môžeme urýchliť jej eróziu.
Gutman sa s veľkou námahou snaží oddeliť toxické aspekty arabskej psychiky od islamu. Toto je jediná časť jeho argumentu, ktorú nepokladám za presvedčivú. Toto je možné vidieť dokonca aj v Indonézii, Thajsku a nearabských lokalitách, kde prišiel islam, a udržal si jednak arabskú mizogýniu a intoleranciu.
Prípadne je možné argumentovať, že islam sa zakoreňuje a najlepšie prospieva v toxických živinách arabských kultúr hanby a cti.
Tak isto je dôležité si pamätať, že Mohamed samotný bol Arab a väčšina Koránu dosť dobre zodpovedá tomu, čo je známe o jeho osobnosti a štýle.
Na druhej strane, je to iba veľmi nedávna história islamu (t.j. v poslednom storočí), kedy sa zdá, že islam plne prijal podriadenie žien pod rúškom ich "ochrany" a zachovania cti.
Tento skorší gtmanov článok tak isto popisuje arabskú psýchu:Ohľadom vojenskej histórie zjavné arabské uprednostňovanie gerilového boja voči konvenčnej vojne odráža dlhú tradíciu, počínajúcu v antike s beduínskymi lupičmi. Ich spôsob boja bol brilantne popísaný T.E. Lawrencom v Siedmych pilieroch múdrosti – je založená na taktike udri a uteč beduína na ťave, ktorý sa náhle vynorí z púšte, zdemoluje nič netušiaci nepriateľský tábor a potom znovu zmizne v prázdnote, nesúci "počestný" lup: Plnokrvníky, ťavy a ženy.
Tradičný beduín vytvoril takmer čistú kultúru „hanby“, ktorej cieľom bolo vyhnúť sa pokoreniu a získať česť – sharraf. Z toho vyplýva, že cieľom beduínskych nájazdov nebolo v konečnom dôsledku vyhrať vojnu, pretože takéto medzikmeňové konflikty sú súčasťou čestného spôsobu života a v skutočnosti sa nikdy neskončia. Základnými cieľmi nájazdu je získať bohatstvo – nie iba tovar, ale aj česť – a uvaliť hanbu na nepriateľa. Akýkoľvek oponent, hodný boja je definovaný ako počestný a je možné ho zbaviť častí jeho cti úspešným nájazdom, aby bola nahradená výmyslami hanby útočníka. Úspešný útočník "exportoval“ časť svojej osobnej hanby na nepriateľa a stratená česť nepriateľa bola pridaná do pokladnice nájazdníka.
Tento kalkul hanby a sharraf je dôležitým elementom v arabskej stratégii, či už vojnu vedie Saddam Hussein, Jásir Arafat alebo beduínsky šejk. Presne táto dynamika poháňa arabskú preferenciu iregulárnej vojny nad konvenčnou.
Nepravidelná taktika – okorenená terorom – občas porazila pravidelné armády, hoci víťazstvo, prehra alebo ústup vo vojenskom slova zmysle, taktika teroru môže byť omnoho účinnejším prostriedkom dosiahnutia psychologickým cieľom – preliatím hanby a získaním cti – skôr ako mohutná vojna.
Aby bolo jasné, ja neospravedlňujem správanie sa islamu a arabov voči ženám, Židom, kresťanom a iným kultúram. Snažím sa iba pochopiť tieto ťažko postihnuteľné „základné príčiny“ o ktorých každý hovorí.
Ako bolo v tejto eseji uvedené už skôr, jedným zo spôsobov, ktorí používajú tí, ktorí sa obávajú hanby, na ochranu svojho krehkého ja je podrobiť si tých, ktorých vníma ako slabších. Tým, že tak urobí, môže si racionalizovať, že je nadradený podrobenému jednotlivcovi. V skutočnosti je to jediný spôsob, ako môže maximalizovať svoju česť. V arabskej/islamskej kultúre sú ženy jedným z hlavných nástrojov získavania cti. Tu korení bizarný a deformovaný prístup, ktorý kultúra preukazuje ženám, a prehnané prostriedky, ktorými sa musí "česť" udržiavať. Ten kultúrny tlak je taký silný, že tejto ilúzii podliehajú dokonca aj ženy (ako je krásne ukázané tu )
Vraždy žien zo cti sú v arabskej kultúre príliš časté a čo je podstatné, islamské princípy od nich neodradzujú.
Iné vyjadrenia kultúry hanby, ktoré sú očividné, je bezuzdná psychologická projekcia a odmietnutie prijatia zodpovednosti za ukrutnosti spáchané v mene islamu. Nielenže sa dokonca aj teraz pravidelne objavujú vyhlásenia imámov, náboženských vodcov a vodcov moslimských štátov, ktoré tvrdia, že 9/11 alebo londýnske bombové útoky neboli spáchané moslimami, ale pravidelne z nich obviňujú židov. Takýmto spôsobom sa môžu vyhnúť hanbe, ktorá je spojená s prijatím zodpovednosti za zlo.
Okrem toho, dôraz CAIR a iných moslimských organizácií, žiadajúcich, aby bolo každé vyhlásenie, ktoré kritizuje alebo dokonca predpokladá vinu alebo zodpovednosť islamu za teror, bolo odvolané alebo ospravedlnené, je tak isto časťou tanca na odvrátenie hanby, ktorý vedie kultúru do nejasného sveta halucinácií.
Záverom, nie je prekvapujúce, že najvražednejší gangstri obhajujúci náboženské ideály, keď brutálne režú hlavy neveriacich sa skrývajú za maskami a neodvažujú sa odhaliť svetu. Mám podozrenie, že na akejsi veľmi hlbokej úrovni vedia, že ich „pýcha“ v ich chorom správaní by sa menej nafukovala, keby neboli anonymní. „Ak nikto nevie, že som to ja, kto to robí, potom nie som zahanbený“, koniec koncov.
Zatiaľ čo psychické zdravie a sebahodnotenie v istej miere závisia od prekonania hanby a pokračovaní na úroveň, kde sa preberá zodpovednosť za vlastné činy a prijatie, že je tu objektívna pravda, ktorá nie je podmienená mienkou iných ľudí, potom hanba aj vina môžu byť dôležitými kontrolami kontaktu s realitou – pre jednotlivca alebo kultúru.
Pokiaľ kultúra usúdi, že odvrátenie hanby je nevyhnutné za každú cenu, výsledkom je kultúra fanatizmu, bizarného správania sa v mene "cti" a súčasne kultúrny útlak, podmaňovanie a pokorovanie žien a iných, ktorí sú vnímaní ako "slabí" (a z toho vyplýva "hanební"). Tak isto nevyhnutne vedie k projekcii vlastného neakceptovateľného správania a pocitov hanby na inú osobu alebo vonkajšiu skupinu.