Antiliberálni hráči v medzinárodnej aréne, takí ako sú moslimské štáty Stredného východu sa vydali na cestu, kde sa pokúšajú pretlačiť niečo, čo nazývajú "hanobením náboženstva".Ich kampaň mala určitý úspech a myslím si, že by sme to mali brať veľmi vážne.
Celá myšlienka hanobenia náboženstva ako taká je nezmysel.Doslovne brané, to znamená že nesmiem povedať žiadne klamstvo, ktoré by mohlo poškodiť povesť náboženstva (napríklad by to mohlo viesť k tomu, že by ľudia toto náboženstvo opustili, pochybovali o jeho doktríne alebo by neuvažovali o konverzii naň).Ale náboženstvo nemá žiadne právo na rozkvet, na to aby sa mu verilo, udržať si svojich prívržencov, získavať konvertitov alebo čokoľvek tohto druhu.Naopak, je vo verejnom záujme, aby bola pravdivosť a dôveryhodnosť rôznych náboženstiev neprestajne testovaná a je v rámci mojich práv snažiť sa konvertovať ľudí z ich momentál eho náboženstva na náboženstvo podľa môjho výberu alebo na protináboženský názor.Veľmi podobne ako politické ideológie, náboženstvá majú právo na svoje šance.Bolo povedané mnoho vecí za a proti rôznym náboženstvám a niektoré z týchto vecí nie sú pravdivé, hoci boli povedané úprimne.
V tomto zmysle nie je rozkvet náboženstva jednoducho analogický s rozkvetom občanov.Záujem, ktorý má štát na blahobyte svojich občanov sa v žiadnom prípade nevzťahuje na náboženstvá.Ak náboženstvo zanikne mierumilovne pomocou dekonverzií alebo preto, že sa jednoducho nedokáže udržať na svete, štát by mal byť dokonale neutrálny voči tomu, či je to dobrá alebo zlá vec.
Dokonca a mimo tohto fundamentálneho bodu, oprávnenie pre zákon proti hanobeniu jednoducho nemôže byť rozšírené tak, aby platilo pre náboženstvo alebo niečo podobné.Naopak, mali by sme zaručiť, že hovorenie o verejných činoch volených zástupcov a iných verejných činiteľov, činy obchodných korporácií, činy náboženských organizácií a ich členov a pravdivosť náboženských doktrín nie je „zmrazované“ používaním konceptu „hanobenia“ širšom, než na aký je oprávnené.V niektorých prípadoch si to môže vyžiadať zúženie už existujúcich zákonov (t.j. pri aplikácii na veľké obchodné korporácie).
Pozrime sa na záležitosť oprávnenosti. Ak ma The Sydney Morning Herald obviní z toho, že som pedofil, bude veľmi obtiažne odstrániť túto urážku bez toho, aby som nepodnikol nejaké akcie na súdoch.Ak tejto klebete uveria moji priatelia, zapudia ma. Ak sa bude vo všeobecnosti myslieť, že je na tomto ohováraní niečo pravdy, rozhodne to zničí moju kariéru.Samozrejme, v situáciách ako táto je možné ostrakizovať jednotlivcov a dokonca ich spoločensky zničiť a je zrejme jediná možnosť, ako proti tomu bojovať je oprieť sa o zákon, aby mohli očistiť svoje meno a/alebo dostať odškodnenie za stratu.Toto bude fungovať ako isté odstrašenie pre mediálne giganty, ktoré majú moc, ktorou môžu zničiť životy jednotlivcov.Mediálne korporácie berú prípadnú právnu zodpovednosť za hanobenie vážne, a to je obvykle dobrá vec.Nám, ktorí nie sme mediálni magnáti, to dodáva určitú istotu.
Naopak, uvážme verejné činy (nie, napríklad sexuálne životy) volených predstaviteľov.Je všeobecne známe, že takéto činy sú kontroverzné a akákoľvek kritika, bez ohľadu na to, ako britká (alebo hodnoverne vyzerajúca) sa musí brať veľmi opatrne.Okrem toho, volení predstavitelia majú obrovské zdroje, ktorými môžu presadzovať svoje vlastné názory a obraňovať sa bez toho, aby sa spoliehali na silu zákona pri svojej obrane.Okrem toho, keďže sexuálny život bežného občana nie je, prima facie záležitosť, ktorej diskutovanie by bolo vo verejnom záujme, avšak existuje veľký verejný záujem na vedení mohutnej diskusie o verejných činoch volených predstaviteľov.
V súlade s tým by malo byť pre volených činiteľov mimoriadne obtiažne uspieť v prípadoch hanobenia, týkajúcich sa kritiky ich verejných činov.V priebehu posledných 15 rokov sa austrálske právo pohýňa v tomto smere, tak ako je to už dlhšie v USA.
Keď sa jedná o náboženské organizácie a na náboženské vyhlásenia o prorokoch, bohoch a podobne, tu je ešte menšia potreba utiekať sa pod ochranu zákona.Ak sa vyhlási, že Mohamed bol pedofil, nemá to na Mohameda, ktorý je dávno mŕtvy, nemá priateľov, ktorí by ho mohli zapudiť, nemá kariéru, ktorá by mohla byť zničená, žiadny vplyv.Okrem toho je tu doslova stá miliónov nasledovníkov Mohameda, ktorí ho môžu brániť a mnohí z nich vynakladajú na to skutočne obrovskú energiu a majú vplyv a ľahký prístup k masovokomunikačným prostriedkom.Naviac je známe, že záležitosti, týkajúce sa života dávnych a stredovekých prorokov a svätých sú predmetom zúrivej a takmer neriešiteľnej kontroverzie, takže akékoľvek falošné vyhlásenia budú brané rozumnými ľuďmi opatrne.Takíto ľudia buď takéto vyhlásenia ignorujú alebo si ich preveria, skôr než by im nekriticky uverili.Samozrejme, väčším problémom je, že hoci aj pravdivá kritika náboženstva nebude braná bežnou populáciou vážne.Súčasne však existuje silný verejný záujem v diskusii o pôvode a dôveryhodnosti náboženstiev.Bol Mohamed dobrým vzorom pre súčasných moslimov alebo nie?Sú tradičné tvrdenia o jeho živote dôveryhodné?S takýmito otázkami je nad slnko jasnejšie, že tu by nemal byť možný žiadny prípad hanobenia.Tento prípad je dokonca ešte závažnejší než ekvivalentný prípad, týkajúci sa verejných činov volených zástupcov.
Podobne vyhlásenia o správaní sa náboženských organizácií.Tieto organizácie majú ohromnú moc a vplyv a ich činy sú nevyhnutne kontroverzné.Organizácie ako Katolícka cirkev majú prakticky neobmedzené zdroje na vlastnú obranu proti falošným vyhláseniam, bez toho aby sa museli utiekať pod ochranu zákona, a dokonca aj pravdivé vyhlásenia sa stretávajú s nedôverou ich prívržencov a cynizmom ostatných.Je pravda že mnoho menej racionálnych ľudí zhltne nezmysel, taký ako je Da Vinciho kód Dana Browna, ale ešte viac z nich bude akceptovať náboženské dogmy a základnú pravdivosť organizácie takej ako je Cirkev v dôsledku indoktrinácie v detskom veku.Je vo verejnom záujme, aby sa diskutovalo o činoch týchto organizácii bez toho, aby sa na zmrazenie debaty používaly zákony.
Keď sa jedná o skutočné náboženské doktríny a zamietnutie týchto doktrín, prípad voči niečomu takému ako koncepcia "hanobenia" je ešte silnejší.Ak niekto povie „Abrahámsky boh neexistuje“, fajn, dokonca aj v prípade že by Boh existoval, nevzdajú sa ho jeho priatelia, ani sa mu nezničí kariéra.Neexistuje žiadny ekvivalent voči jeho zničeniu ako spoločenskej bytosti.Vyhlásenia o existencii a neexistencii boha sú vysoko, nezmieriteľne kontroverzné a mnoho ľudí bude pokladať všetky takéto diskusie za výsmech napriek ich filozofickej dôležitosti.Hoci sa väčšina občanov viac stará o svoje deti, hypotéky a podobne, je dôležité viesť filozofické skúmanie náboženských vyhlásení a musíme zaistiť, aby nebolo možné využívať taký koncept na zmrazenie diskusie ako je „hanobenie náboženstva“.
Mohol by som pokračovať ďalej na tému, že oprávnenie pre istý druh konceptu hanobenia v liberálnych spoločnostiach je mimoriadne úzky a ako pokusy rozšíriť ho na koncepty hanobenia skupín, alebo ešte horšie, hanobenia náboženstva sú od základu chybné.Zdá sa, že bezprostredným cieľom tých, ktorí sa snažia zabrániť hanobeniu náboženstva je zabrániť vyhláseniam, že niečo v islame má sklon viesť jeho príslušníkov k terorizmu.Ale o tomto tvrdení je možné minimálne diskutovať.Či je možné ho na záver obhájiť alebo nie, je kontroverzné, ale napriek tomu je to dôležité vyhlásenie, ktoré si zaslúži diskusiu bez obáv.Mali by sme byť veľmi opatrní pri potláčaní takýchto vyhlásení a samozrejme moslimskí predstavitelia a intelektuáli majú k dispozícii obrovské zdroje, ktoré im umožňujú prezentovať ich verziu udalosti bez toho, aby boli nútení prinášať tak kontroverznú a diskutovateľnú psychologickú/sociologickú/teologickú tému na súd kvôli úradnému rozsudku.
Takže by bolo neuveriteľne zjednodušujúce povedať "Hanobenie jednotlivca je zlá vec, z toho vyplýva že čokoľvek, čo je mu analogické je zlá vec."Hoci je prvá časť tohto zavádzajúceho vyhlásenia určená na širšie zovšeobecnenie – ak sú dotknutí jednotlivci volení predstavitelia a „hanobenie" sa týka ich verejných činov (nie napríklad ich sexuálneho života) potom nie je v žiadnom prípade očividné že akákoľvek falošná kritika by mala byť trestaná zákonom ako „zlá vec“.Zákon by sa nemal vzťahovať na kritiku verejných činov volených predstaviteľov tým istým spôsobom, ako sa vzťahuje na vyhlásenia o charaktere alebo súkromnom správaní sa bežných občanov.Súkromný život volených predstaviteľov je niekde medzi, ale za normálnych okolností by sa mal tešiť ochrane pred urážlivými vyhláseniami.
Akonáhle sa pohneme od jednotlivcom k organizáciám, komunitám, orgánom náboženskej alebo politickej doktríny a poddobne, je dokonca ešte menej očividné, že akýkoľve právny koncept hanobenia nie je uplatniteľný.Samozrejme, malo by byť očividné, že všetky indície smerujú opačným smerom:t.j. nesmie tu byť právny koncept „hanobenia náboženstva“ akýmkoľvek spôsobom, aby sa tento koncept nepredpokladal.Je vo verejnom záujme, aby kritika náboženstva bola možná z každého možného uhla (filozofického, historického, sociologického) bez toho, aby jej hrozilo zmrazenie zo strany zákona.
Mali by sme bojovať za to, aby bol zákon o hanobení čo najužší, nie ho rozširovať.Čo by som podporil (a to už dávno existuje v niektorých, možno mnohých jurisdikciách) je úzko definované bezprávie narušenia súkromia v súlade s ktorým dokonca aj pravdivé publikácie o prísne súkromnom správaní jednotlivca môžu byť postihnuteľné nárokm na odškodnenie.Takéto odhalenia môžu veľmi poškodiť jednotlivca ako sociálnu bytosť a dotknutý jednotlivec nemusí mať žiadny iný existujúci prostriedok nápravy, keď je konfrontovaný s mediálnymi korporáciami.Ale takéto bezprávie by malo byť úzko definované tak, že sa týka iba na zverejnenie v masových médiách, nie každodenných klebiet.V každom prípade, toto je dosť vzdialené od ideí hanobenia náboženstva.Ak sa preukáže takéto narušenie súkromia, je to na úplne inom základe a ukazuje to, prečo by takéto záujmy mohli oprávniť isté úzko definované výnimky zo slobody prejavu, ktoré nevedú k takým konceptom, ako je hanobenie náboženstva.
Koncepcia hanobenia náboženstva je veľmi znepokojivým vývojom.Pokiaľ by mala právnu silu, má ohromný potenciál zablokovať slobodu slova.Predpokladám, že by sme to mali brať veľmi vážne a bojovať proti tomu zubami nechtami.Celé naše dedičstvo osvietenstva je v stávke, a ak UN bude pokračovať v tejto neliberálnej ceste, nevidím žiadny dôvod pre výčitky svedomia ohľadom kritiky UN.UN môže alebo nemusí byť užitočnou inštitúciou, ale rozhodne nie je mimo hraníc ostrej kritiky a satiry o to viac, keď je tá kritika alebo satira zaslúžená.
Nie je žiadny dôvod veriť, že dôveryhodnosť UN musí byť zachovaná za každú cenu.Nepochybne, organizácia urobila niečo dobrého, ale v každom prípade zlyhala v dosiahnutí svojho hlavného cieľa – aby sa už nestávali hrôzy a genocídy podobné nacistickým.Netreba veľmi veriť tomu, že nikdy nedôjde k tretej svetovej vojne medzi NATO a bývalým SSSR a jeho satelitmi - skôr sa to týka rovnováhy medzi nukleárnymi veľmocami.Pochybujem, že urobila čokoľvek, čím by prispela k fundamentálnym slobodám, ktorým sa tešia liberálne spoločnosti.V každom prípade, bez ohľadu na to, aké by mohlo byť skvelé UN, malo by podliehať kritike práve tak, ako akákoľvek iná mocná organizácia.
Sloboda slova bola obmedzovaná a obmedzovaná.Áno, nie je to absolútna hodnota, ktorú nie je možné prevážiť inými hodnotami za akýchkoľvek okolností.Pochybujem, či tu je taká absolútne hodnoty.Ale výnimky z prezumpcie slobody slova musia byť oprávnené, prípad od prípadu, s dôkladnou argumentáciou a dôkazmi a výnimky potom musia byť definované tak úzko, ako sa len dá, S tým, aby ich nebolo možné použiť pre analógie pre pochybné nové výnimky.
Prišiel čas, aby sme zvolali „Dosť!“Dostávame sa príliš ďaleko v smere, ktorý vytvára stále viac a väčšie výnimky v slobode slova.Potrebujeme hlasné, ľudové hnutie, ktoré by zatlačilo opačným smerom.
Russell Blackford je členom IEET, právny zástupca, autor a kritik science fiction , filozof a verejne činný intelektuál.Russel žije v Melbourne v Austrálii, kde učí na School of Philosophy and Bioethics naUniverzite Monash.