Al-Kajda by mala byť poslednou z našich starostí.
Možno najväčšou chybou, ktorú robí Západ je to, že vojnu s terorizmom pokladá za vojnu s Al Kajdou, ako keby niekto, kto sa snaží nahradiť demokratickú slobodu právom šaríja musí postupovať ako bin Ladin, aby bol označený za "extrémistu". Keď extrémisti odsudzujú bin Ládina a 9/11, vždy sa nájdu na Západe hlasy, ktoré ich prijímajú ako umiernených a ako protiváhu islamskému extrémizmu, nech je to Moslimské bratstvo, Zväz islamských súdov Somálska, alebo vlády ako Saudská Arábia alebo Irán.
Nedávna analýza Middle East Media Research Institute tvrdej kritiky Ayman al-Zawahiri Dr. al-Fadlom, jeho bývalým duchovným vodcom ukazuje, že existujú tri typy džihádistov, ktorí sa líšia v detailoch a v stratégii, ale koniec koncov zdieľajúci ten istý konečný cieľ. Zlyhanie Západu v rozlišovaní týchto odlišností bude viesť k chybnej politike a stratégii, čo donúti našich vnukov bojovať vo vojne, ktorú sme mali vybojovať my.
Prvú skupinu volám "totálni džihádisti". Toto sú teroristi, ktorí predstavujú bezprostrednú okamžitú hrozbu a na ktorých sa zrejme výlučne zameriava naša stratégia. Ich myslením je napadnúť dnes a kdekoľvek, zasiahnuť moslimov, arabské režimy alebo civilných obyvateľov Európy a USA bez akejkoľvek jasnej metodológie na dosiahnutie svojich cieľov okrem vzbudzovania hrôzy. Ich činy sú zamerané na vzbudzovanie strachu v USA, čo spôsobí stiahnutie podpory zámorských spojencov, čo umožní pád arabských režimov a nastolenie puritánskeho islamu, ktorý postupne ovládne celý svet.
Al Kajda je žiarivým príkladom tohto typu džihádistu. Bez jasnej, pochopiteľnej, dlhodobej stratégie na dosiahnutie tohto cieľa sú prirodzene bezohľadní, neočakávane si strieľajú do nôh, svojou brutalitou obracajú moslimské populácie proti sebe. Sú schopní obsadiť titulky svojimi stínaniami hláv a vyvolať pot na tvári samovražednými útokmi, ale Al Kajda a zbytok "totálnych džihádistov" sú najmenšími časťami teroristického koláča a z dlhodobého hľadiska možno najmenej hrozivou.
Druhá skupina sú "džihádisti-blízki nepriatelia". Táto skupina funguje ako parazit, infiltrujúc sa a zapájajúc sa do regionálnych konfliktov, pričom ich zaraďuje do globálnej ofenzívy radikálneho islamu. Predstavujúc sa ako sily, bojujúce proti okupácii alebo útlaku, umožňuje sa im predvádzať sa ako nacionalisti, čím získajú istú úroveň legitimity nielen na bojisku, ale aj na Západe. Chvála Michaela Moora pre irackých povstalcov ako "bojovníkov za slobodu", oslobodzujúcich arabskú krajinu od cudzích okupantov predstavuje učebnicový príklad tejto manipulácie.
Ich cieľom je najprv odstrániť západné vojenské sily z moslimských krají a potom začať proces očistenia týchto krajín od západných vplyvov. Ich stratégia je dlhodobá, najpr sa snažia vytvoriť si predmostie v islamskom svete, ktoré je možné rozširovať, až kým sa nevytvorí superveľmoc. Hamas, Taliban, Hizballáh a iné skupiny, ktoré sa väčšinou zameriavajú na svoje vlastné divadlo (zatiaľ čo si budujú infraštruktúry na iných miestach) sú príkladom týchto typov džihádistov. Toto neznamená, že nemajú širšie, dlhodobejšie ciele, ale sú skôr veľkou víziou, ktorá sa má sledovať až do konca.
Táto skupina nesúhlasí s prvou skupinou v tom, že džihád by mal byť zameraný na nepriateľa tu, v blízkosti ich domovov, než bojovať v celosvetovom konflikte v každom bode súčasne. Ich cieľom je poraziť západné vojenské sily v moslimských krajinách a ich lokálnejších nepriateľov ako Izrael a India. "Džihádisti blízkeho nepriateľa" zdieľajú tie isté ciele, ale sú možno najmenej monolitickými zo všetkých typov džihádistov.
Hoci sú zjednotení v opozícii voči nemoslimským "agresorom" vo svojich krajinách a voči režimom, ktoré sú priateľské voči USA, existuje nesúhlas medzi členmi ohľadom taktiky, cieľov a stratégie. Niektorí veria, že útoky na moslimských civilistov a vlády, ktoré nevyhovujú ich puritánskym kritériám sú oprávnené, zatiaľ čo iní uprednostňujú iba útoky na vojenské ciele, zvlášť na nemoslimských neveriacich. Niektorí dokonca odsudzujú útoky z 11 septembra a môžu skutočne veriť, že masové vraždenie civilistov kdekoľvek je neprijateľné, samozrejme okrem Izraela, kde sa na takých civilistov pozerajú ako na okupantov.
Tretia skupina je to, čo ja volám "praktickí džihádisti", ku ktorým patrí už uvedený doktor al-Fadl. Vidia, že napadnúť Západ teraz je nepraktické a preto podporujú ukončenie násilného džihádu za každých okolností, kedy sú príliš slabí na to, aby premohli svojho nepriateľa. Tento typ džihádistov uprednostňuje kultúrny džihád, infiltrovanie a unášanie inštitúcií, zavádzanie šaríje a islamizácie zdola nahor a zvnútra von. V niektorých prípadoch, ako v prípade Izraela, táto skupina môže povedať, že násilie je povolené, ale vždy ho treba páchať s vedomím pomeru výhod a nevýhod.
Moslimské Bratstvo v USA je možno najúspešnejšou a najmocnejšou islamistickou organizáciou je príkladom dokonalosti tejto stratégie, hoci Jamaat ul-Fuqra si tak isto zasluhuje zmienku, hoci momentálne sa plne neprejavujú v plnom rozsahu svojich možností. Títo džihádisti sa inteligentne usadzujú a maskujú vo svojich cieľových krajinách, kde si budujú širokú infraštruktúru na financovanie a vedenie politického boja. V prípade Moslimského bratstva sa západné siete niekedy používajú na podporu zahraničných "džihádistov blízkeho nepriateľa" ako je Hamas, čím sa zvýrazňuje prekrývanie medzi troma skupinami džihádistov, ktoré sú tu popísané. Tu prosperujú majstri politickej a mediálnej manipulácie, starostlivo sa prezentujúc ako umiernení a široko podporované legitímne hlasy moslimskej komunity.
Púhe odsúdenie útokov z 9 septembra ešte nikoho nerobí umierneným. Ak odsudzujú útoky z 9 septembra ale neodsudzujú Hamas alebo Hizballáh, alebo odsudzujú "terorizmus", ale neodsudzujú samovražedné útoky na izrelských civilistov, aleo prehlasujú, že milujú slobodu a demokraciu, ale podporujú právo šaríja, potom ich nemôžeme prijať ako umiernených. Tendencia Západu hľadať akýkoľvek náznak racionality, otvorenosti mysle alebo humanity u radikálov spôsobuje výrazne nízky štandard, postačujúci na to, aby bol niekto označený za "umierneného".
Vplyv takejto psychológie, ktorá často vyžaruje z náhľadu, ovplyvneného morálnym relativizmom, spôsobí prijímanie extrémistov namiesto skutočne umiernených, čo spôsobí dlhšiu a omnoho nákladnejšiu vojnu proti radikálnemu islamu. Cenu, ktorú je potrebné zaplatiť za označenie umierneného na Západe - konkrétne, byť okrajovo menej bezohľadný a extrémny v taktike než al Kajda je dosť veľká výhra, keďže takáto stratégia je pre ich džihád omnoho výhodnejšia z dlhodobého hľadiska.
Identifikácia týchto troch skupín džihádistov je úloha, ktorá už mala byť dávno urobená. Pokiaľ sa to neurobí, Západ bude chybne pokladať extrémistov, ktorí budú v porovnaní s "totálnymi džihádistami" pokladaní za hlasy, s ktorými potrebujeme pracovať a tým aj posilňovať ruky šikovnejších, a tým aj rozhodne nebezpečnejších džihádistov. Jedného dňa Al Kajda zanikne a vzniknú iné džihádistické skupiny. Západ sa bude radovať, pretože zredukoval Al Kajdu a "totálnych džihádistov" na nepríjemnosť a nie na strategickú hrozbu, schopnú obrovských útokov, aby zistil, že ďalšia vetva džihádistickej chobotnice zostala neporušená, zakuklená v spoločnostiach na celom svete. Zatiaľ čo sa USA raduje nad porážkou najočividnejšej džihádistickej skupiny, ostatné zostávajú skryté v tieni a čakajú, kedy budú môcť udrieť.
http://pajamasmedia.com/blog/the-three-types-of-jihadists/