Naše bytie môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak kráča od ročníka k ročníku a postupne vstrebáva dôležité poznatky a informácie. Od nižších ročníkov základnej školy prechádza k vyšším, odtiaľ na strednú školu, na ktorej sa pozvoľna približuje k absolvovaniu nevyhnutnej, záverečnej maturitnej skúšky. Ak maturitu úspešne zvládne, obohatený o mnohé užitočné poznatky potom vstupuje do skutočného života.
No a presne rovnako je to aj s našou púťou stvorením a pravým zmyslom nášho bytia. V sérii mnohých pozemských životov sa totiž máme postupne čoraz viacej kultivovať a učiť pravidlám harmonického života vo stvorení. Tieto pravidlá, alebo inak povedané Zákony, predstavujú dokonalú vôľu Tvorcu univerza, ktorú by sme mali poznávať, naučiť sa žiť s ňu v súlade a tak sa stať ľudsky dokonalými.
Podobne, ako v škole, i v našom bytí teda neodvratne kráčame k veľkej „maturitnej“ skúške, na ktorej bude dokonale preverená naša ochota, schopnosť a vôľa žiť v súlade s vôľou Toho, ktorý nám vedomé bytie daroval a v koho stvorení nám bolo umožnené prebývať.
No a čo sa stane s človekom, ktorý úspešne zvládol všetko, čo bolo potrebné a „prešiel“ spomínanou, veľkou „maturitnou“ skúškou vo stvorení, nazývanou aj „posledným súdom“? Čo bude teda nasledovať potom?
Jednoducho povedané, život sám! Presne tak, ako je tomu po skutočnej maturite. Nie snáď nejaká nirvána, znamenajúca rozplynutie, ale radostné, vedomé, večné tvorivé, sebavedomé bytie v oblastiach, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotným stvorením.
Nasleduje skutočný, pravý a aktívny život, zameraný na podporu, pozdvihovanie a zušľachťovanie stvorenia a nie snáď nejaké „večné odpočinutie“, ako sa zvykne písať na pomníkoch zosnulým. Nastane vstup do ozajstného a pravého života, ku ktorému sme sa pripravovali a dozrievali v mnohých pozemských životoch v hmotnosti.
Žiaľ, problém súčasného ľudstva je v tom, že všetko svoje životné úsilie nezameriava k zmienenému, vysokému cieľu, ale iba to hmotné a pozemské sa mu stalo najvyšším a jediným cieľom.
Svojim myslením a snažením sme uviazli v hmote, ako ryby v sieti, vsádzajúc všetko na jeden jediný, práve prežívaný, konkrétny pozemský život, neuvedomujúc si, že našim skutočným cieľom má byť ďaleko viac. Má ním byť snaha o dosiahnutie večného života, snaha o vyslobodenie sa s kolobehu nutnosti ustavičného rodenia sa v hmote.
Ak sa z nej totiž nedokážeme vymaniť, ak v nej uviazneme ako v sieti natrvalo, môže sa stať, že v nej nakoniec aj biedne zahynieme, pretože hmotnosť nie je večná a teda nevyhnutne podlieha veľkému cyklu vzniku, dočasného trvania a zániku za účelom jej znovu obnovenia. Beda preto každému človeku, ktorý sa nestihne od hmoty včas odpútať.
Z toho dôvodu je nevýslovne smutné vnímať, ako milióny ľudí sústreďujú všetky svoje sily na jedno jediné pozemské bytie, kým v možnostiach každého z nás je predsa omnoho viac. Pred každým človekom žiari totiž v diaľavách méta večného, pravého a skutočného života, ktorého krásu, nádheru a veľkoleposť nemožno ani našimi pojmami vyjadriť.
Žiaľ, nie všetci sa však k tomuto nádhernému, vysokému cieľu dostanú, pretože sa o jeho dosiahnutie vôbec neusilujú. Bez práce totiž, ako dobre vieme, nebývajú koláče. Bez snahy a úsilia o duchovný vzostup nenapĺňame náš skutočný zmysel života a slepým úsilím iba o hmotné si ho z večnosti redukujeme na úbohých 70 až 80 rokov.
No a žiaľ, vo svojom zaneprázdnení hmotou ani len netušíme, ako veľmi sa nám kráti čas a ako ľahkomyseľne a úplne nepripravení kráčame v ústrety veľkej „maturitnej skúške“ vo stvorení ...
M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“