napísal Pelargonium
9. júna 2009
Vyrastajúc v 50 a 60 tych rokoch v Austrálii som si zvykol vidieť mojich priateľov zavrhovať svoje kresťanské a židovské náboženstvo a hľadať "duchovné naplnenie" vo východných náboženstvách. Hoci som bol spokojný s miernym anglikanizmom, v ktorom som vyrástol, niektoré z ich objavov po čase vybledli a ja som sa naučil oceňovať aspekty týchto náboženstiev, páčilo sa mi spievať v nedeľu s krišnovcami, navštevovať Dalajlámove prednášky a tak podobne.
Niekoľko mojich priateľov, bývalých kresťanov prijalo súfizmus pred nejakými desiatimi rokmi a hovorili mi o múdrosti a inšpirácii, ktorú dostávali od tejto "spirituálnej" odrody islamu a uisťovali ma, keď som bol nervózny ohľadom islamu, že súfizmus je iný, skutočne, iba o láske a mier a preto som bol tak nejasne presvedčený, že súfizmus sa má k islamu podobne ako sa má taoizmus ku konfucianizmu, vznikajúci z iných myslí v podobnej kultúre.
Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď došlo k 9/11, v odpovedi na môj jasne vyjadrený hnev voči moslimskému svetu, moji priatelia boli v defenzíve. Úplne odrazu sa s tým identifikovali, samozrejme BOLI moslimami, ktorí ospravedlňovali násilie proti Západu, ktorým sa naučili opovrhovať (a ktorý im dal slobodu a možnosť skúmať náboženstvá a vybrať si to svoje), náhle boli na tvrdo na strane pomsty a dogmatizmu, kde bola spiritualita, aspoň pre mňa, veľmi mätúcim komponentom súfizmu, ktorý prijali.
Zdalo sa mi normálne, že jemnosť a láska súfizmu prišla s batožinou a tou batožinou bolo tvrdé jadro islamu. Tento dojem ešte pre mňa osobne zosilnel pri jednej výmene názorov, ktorú som mal s istým súfím, ktorý sa narodil a žil v moslimskom svete, v ktorom, ako som povedal, bolo zvláštne, že uctieval človeka (Mohameda), ktorý bol očividne nižšej morálky, než bol on sám. Veľmi urazený mi povedal, že islam bol jeho "život". Nie "súfizmus", špeciálne vydaná verzia islamu, ale celý biznis. Jeho súfizmus zdá sa existoval v kontexte "spoločenského klubu", kde prezliekanie a spev poskytoval zábavu a rozptýlenie, ktoré islam inak potláčal. Ale ako taký, v kultúre kde je islam povinný a nedá sa mu uniknúť, bol odlišný od súfizmu Západniarov, ktorých hľadanie spirituality ich môže pomaličky priviesť do pasce, kde bude ich politický a filozofický názor manipulovaný tými, ktorí im ukazujú "Cestu" alebo "živia ich ducha", alebo im inak dávajú "zmysel", ktorý nie je možný v kresťansko-židovskom kontexte.
Ak žijete v Melbourne a váš duch túži po výžive a všetky ostatné cesty vás sklamali, starec so snehobielou bradou a žmurkaním, santaklausovským teplom, ktorý sa vyhlasuje za "renomovaného mystika" osloví vašu dušu, potom máte šťastie. "Duchovné rozhovory" sa budú konať tri noci od 4 do 6 júna, vedené "pravým majstrom duchovnej múdrosti", Maulánom šejkom Hišámom Kabbánim.
Tento "mystik, učiteľ a autor súfistickej tradície Naqshbandi, na svojej prvej návšteve Austrálie bude zdieľať svoje znalosti súfistickej mystickej cesty svätých Zlatej reťaze, inak známych ako Khwadžagan alebo Majstri múdrosti". Pohľad na webovú stránku www.naqshbandi.asn.au poskytuje vábivý pohľad na to, čo príde:
Doména srdca
Vo svete zmätenosti, materializmu a straty duchovného významu súfistická tradícia Naqshbandi-Haqqani ponúka cestu k Božskej pravde. Táto tradícia nás podporuje v tom, aby sme konali vo všetkom, čo obsahuje božské atribúty milosti a súcitu, pochopením, že žijeme v harmonickom vesmíre, ktorý predstavuje Boží poriadok a je to záhadný a láskyplný dar Boha stvorenému svetu.
Pre tých z nás, ktorí zdieľame vieru v niečo viac, za egom a jeho vášňami, za uctievaním vedy pre ňu samotnú, Vedenie cesty Naqshbandi-Haqqani nám pripomína potrebu podpory duchovného sveta proti náporu materializmu. Každá ľudská bytosť má transcendentnú dôstojnosť a účel, záblesk božského, ktorý túži po znovuspojení a znovuzjednotení so svojim Zdrojom.
Hoci ľudský duch sa nazýva horizontom večnosti, často zostávame hluchí k tomuto vnútorému hlasu v dôsledku požiadaviek moderného sveta. Viac a viac ľudí napriek tomu objavuje intuitívne, že sme príliš často zameraní na vonkajší svet, ktorý tak často opovrhuje tým, čo sa nedá odvážiť alebo zmerať. Ale ako môžeme zvážiť alebo zmerať Radosť, Krásu, Vernosť, Vieru, Vyšší zmysel alebo Lásku samotnú - všetky veci, ktoré robia život hodným života a pomôže definovať základ našej humanity.
Tieto kvality reprezentujú vnútornú realitu, doménu, v ktorej srdce vidí za hranice materiálnej reality. Hovoríme metaforicky o srdci ako o centre súcitu a pochopenia. Pre súfiov je srdce spojením medzi Božkým kráľovstvom a ľudskou skúsenosťou.
Sufí veda samorealizácie:
Súfistická tradícia Naqshbandi-Haqqani je cestovná mapa, ktoré vedie a pomáha nám riadiť cestu návratu do Božskej prítomnosti. Zo súfistickej perspektívy sme všetci zachytení vnútri našich vlastných modelov sveta a preto sme neschopní vnímať realitu pravdu.
Súfí veda sebarealizácie poskytuje kľúč k zvýšenej uvedomelosti v rámci našej vlastnej skúsenosti vedúcej k skutočnému Sebapoznaniu. Osvetľuje a spochybňuje mnohé predpoklady, ktoré si udržiavame vo vzťahu k nám samým. Začíname si uvedomovať svoje predpojatosti a zvykové vzorce a toto obratom osvetľuje naše voľby. Sme podporovaný v eliminácii deštruktívnych vzorcov, ktoré fragmentujú naše vedomie a privádza nás do konfliktu s Milosťou a tokom Života. Podobne sme podporovaní v prijímaní konštruktívnych vzorcov správania, ktoré ns presúvajú smerom k jednote vedomia, účelu a zladenia s Božskou vôľou.
V tomto zhrnutí, súfizmus nám umožňuje pochopiť kroky, ktoré musíme podniknúť a posuny vo vedomí, ktoré musíme urobiť na to aby sme pokračovali a informovali sa o našom osobnom vývoji. Súfí veda nám poskytuje špecifické nástroje, ktoré nám pomáhajú dosiahnuť tieto kroky a uroviť nevyhnutné posuny. Súfí aktivita nám otvára dvere, aby sme si pozreli krajinu našich predsudkov, posadnutostí, tendencií, želaní, strachov a presvedčení. Sme podporovaní v tom, aby sme tieto informácie používali na svoj vývoj hlbokým spôsobom s veľkou presnosťou, sústredením a eleganciou."
Meditácia je zvlášť dôležitá:
Súfizmus - kde sa nezmyselné kvílenie a krútenie identifikuje ako "spiritualita".
" Cez Muraqaba /Súfistickú meditáciu odpútavame seba samých od tohto falošného sveta a ponárame sa do reality. Iba odpútaním sa od seba samého od neprestajného útoku zmyslov, odpútaní od rozptýlení tohto sveta môžeme dúfať, že ujdeme jeho tyranii a útlaku.
Musíme uznať, že nie je zvláštna odmena za to, že robíme to, čo sa od nás čaká. Ak konáme denné modlitby, odvádzame daň chudobným, postíme sa, chodíme na púť, robíme iba to, čo náš Pán prikázal - a takto si, ak Boh bude chcieť, zaistíme našu spásu v ďalšom živote. Ale nie je žiadnym triumfom vykonať tieto základné požiadavky. Nie je žiadna cena za útek z horiacej budovy - ten kto ujde ohňu, je vďačný len za to. Ak chceme väčšie odmeny než je toto, musíme vidieť ďalej. Tí, ktorí chcú dosiahnuť vyššie ciele, musia pracovať tvrdšie."
Už to začína znieť známejšie. "Tyrania a útlak"..."konať, čo Boh prikazuje." Je tu viac;"Jednota s Prorokom", "zničenie ega v prítomnosti Božského", "pohnúť sa od otroctva a nevoľníctva k emancipácii a slobode".
Webová stránka ponúka niekoľko citátov, ktoré by mali inšpirovať, ako tie od šejka Nazima al-Haqqani: "Pochybnosti pochádzajú z pýchy. Pochybujete vtedy, keď nie ste dosť pokorní na to, aby ste verili". (Pochybnosť? Jeden z uholných kameňov západného myslenia, je zlá? Zakázať ju? ) A z Koránu: "Pretože bez pochybností v spomínaní Boha srdcia nachádzajú mier"( 13:28). "Spomeň si na mňa a Ja si spomeniem na teba"(2:153). (Inšpirujúce? Alebo je to všetko, s čím môžu prísť z Koránu?)
Čo sa týka vírenia, ktorým sa Súfi preslávili:
“Jeden zo spoločníkov Proroka Mohameda, Sayyidina Abu Bakar Siddiq, sa opýtal Proroka o povahe toho, čo sa požaduje od ľudských bytostí v živote. Prorok odpovedal "Hlavnou vecou je Láska!" Keď začul túto odpoveď, srdce Sayyidina Abu Bakar Siddiq sa rozšírilo extatickou láskou a začal sa spontánne točiť do kruhu."
Myšlienka Mohameda ako autority ohľadom lásky je tak v protiklade s jeho správaním a radami, ktoré obvykle udeľoval svojim nasledovníkom, že si tento nesúlad vyžaduje vysvetlenie. Je možné veriť, že obyčajní, chudobní, každodenní súfisti moslimského sveta, uväznení, tak ako sú, môžu nájsť zmysel, pocit ľudskosti a sebaocenenia v ich verzii súfizmu, to jest, ak ich súfizmus nebol pokladaný za heretický a zakázaný, ale prečo by si Západniari vyberali Mohameda, zo všetkých možných ľudí, ako spirituálneho vodcu, a prečo "Súfistickí majstri" stále získavajú na Západe nasledovníkov?
Paul Stenhouse, in Quadrant December 2007, (“Islam's Trojan Horse”) Diskutuje fenomén Naqshbandi z jeho zdroja v Turecku až po jeho preniknutie na Západ cez univerzity, katedry islamských štúdií, medzikonfesiálne aktivity, multikultúrne oddelenia a iné organizácie. Zistil, že nezapájanie sa súfiov do politiky neznamená, že podporujú oddelenie štátu a náboženstva, a že súfistickí vodcovia podporujú zavedenie práva šaríja ; naviac, súfistickí moslimovia sú podporovaní v dosahovaní najvyšších pozícii v spoločnosti, aby "sa dostali k moci". Čo sa týka ich údajného mysticizmu, Stenhouse cituje historika Christophera Dawsona, ktorý hovorí "Nič nemôže byť menej mystické než Mohamedovo náboženské učenie. Bolo to náboženstvo strachu než náboženstvo lásky... militantný puritanizmus."
Šejk Kabbani bude bezpochyby prezentovať jemný, milujúci súfizmus svojmu auditóriu v Melbourne, možno bude zdôrazňovať potrebu sebadisciplíny. Ale vyjadrí svoj obdiv voči Talibanu, ako ho vyjadril na zázname rozhovoru, ktorý nebol poskytovaný pre západniarov, ale spoluvercom, 3/4/99, kedy žehnal vláde Talibanu a povedal, že skutočne správne aplikujú šaríju, takže:
"Dnes, Afganistan vedú súfí, Naqshbandis vedú cestou šaríje a cestami Proroka, Alhamdulillah, Afganistan je veľmi bezpečný a pokojný, úlohy mužov a žien sú v Afganistane bezpečne uchované."? Alebo povie, že neverectvo musí byť postavené mimo zákon, že demokracia v moslimských krajinách je formou "diktátorskej totality, vďaka ktorej vlády utláčajú ľud"?
Možno vysvetlí svoje myšlienky o reforme islamu, koncept, ktorý je veľmi drahý mnohým Západniarom a veľmi výhražne povie: "Nikto nemôže zmeniť islam. Nikto nemôže nazývať sám seba reformátorom islamu. Islam nemôže byť reformovaný. Islam je dokonalý, od začiatku do konca. Modernizovať islam, čo sa nedá urobiť." Alebo možno bude hovoriť o svojom hlbokom obdive čečenských mudžahedínov, možno bude hovoriť o tom, ako sa súfi pripravujú na vojnu, pre džihád, sedením v krúžku a recitovaním... (Rúmího milostnej poézie? možno. Iba hádam!)
Je určite za jedno s Khwaja Hasan thani Nizami z Dillí, ktorý vyhlasuje, že "Súfizmus je islam a islam je súfizmus"
Západniari, vrátane vplyvných ľudí vidia súfizmus ako neškodný a ako možného spojenca proti "radikálnenu" islamu. Ich nevedomosť o histórii súfistických holubíc s nežným obrazom súfís, ktorí sa takto prezentujú na Západe alebo v ich domovských krajinách pre naivných novinárov a návštevníkov. Historici zväčša hovoria krátko o "šírení" islamu potulnými obchodníkmi a mystikmi, ktorí, tak sa zdá, jednoducho "cestovali" spolu s "obchodníkmi". Ale niektorí historici sú vnímavejší a dôkladnejší:
Sir HM Elliot, v “Histórii Indie” konštatuje, že ak "Súfisti viedli islamizáciu južnej Ázie, sú vinní masovými vraždami a nútenými konverziami hinduistov a inými po násilnom dobití Hindu, Sindu a Hindustanu v 7 storočí."MA Khan, v knihe "Islamský Džihád: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva" píše detailne o úlohe, ktorú zohrávali súfiovia, vrátane veľmi uctievaných súfistických svätcov, v krvavom príbehu islamskej nadvlády Indie. Zdá sa, že moslimov veľmi málo trápi, že ich súfistickí "svätci" boli viní brutalitou, tak milovaní, vzhľadom na ich dôležitosť a jedinečné zadusťučinenie, ktoré sa získavalo z konverzie alebo zničenia "neveriacich" , to jest zo "šírenia" islamu.
Súfistické zázraky
Crescendo stúpa dve hodiny, kým sa derviši kolíšu v stave mystickej extázy. "Allah Hu" (on je Boh) spievajú v dokonalej jednote.
A teraz sa objavujú nože a ihlice.
Šejk vedie, pokrýva 15 centimetrov dlhé ihlice svojimi slinami a potom prepichne líca svojich dvoch mladých synov.
Zázrakom sa neobjavuje žiadna krv.
Ale konverzia na islam je predmet, ohľadom ktorého sú Naqshbandi súfís, prinajmenšom teraz a tu v Melbourne, plachí. Bystrý čitateľ si možno všimol, že sa vyššie nikde nezmieňovala šaháda, keď sa vymenovávali požiadavky, ale objavili sa iba modlitby, pôst, almužna a púť. Takže, ak sa náhodou ocitnete na jednom z podujatí, na ktorom Kabbani prezentuje svoju súfistickú múdrosť, prečo sa nespýtať:
1. V čom sa súfizmus odlišuje od islamu koránu? Sú nejaké časti koránu, ktoré súfisti zavrhujú?
2. 2) V ktorom bode sa od súfiho očakáva, že sa oddá islamu vylovením šahády, od ktorej niet cesty späť?
(a zázrak: odkedy sa láska, duchovné hľadanie menia na rigidné odmietnutie práva vašich spoluobčanov na duchovné hľadanie podľa ich výberu v slobodnej spoločnosti?)
Alebo ešte lepšie, nemení. V Melbourne máte cez víkend večer čo robiť, ako napríklad pokrytie vašich materiálnych potrieb nakupovaním, listovaním v kníhkupectve, návštevou kostola, ktorý NEPOZÝVA súfiov (na rozdiel od St Michael's Uniting). Alebo sa pripojte k Hare Krišnovcom, keď spievajú a zvonia na svoje zvonde. V skutočnosti je tento víkend v Melbourne festival "Myseľ, telo, duch", čo je skutočne švédsky stôl volieb pre spirituálne nahor pohyblivých, aby si mali z čoho vybrať. Prečo sa obmedzovať?
Ale ak sa stane, že sa vaše srdce náhle naplní súcitom s ľudstvom a zjednotením s Bohom, predtým, než začnete horúčkovite krúžiť po obývačke a vykrikovať cudzie arabské intonácie, počúvajte prosím slová miestneho pravého majstra spirituálnej múdrosti, mňa samého (no, niekto ma kedysi nazval múdrym, keďže som mu za to nezaplatil, tak sa cítim kvalifikovaný): existuje tu zvláštna skupina, ku ktorej môžete pocítiť obvzvlášť silnú náklonnosť: vaši potomkovia však budú tí, ktorí zaplatia cenu, ak budete cestovať príliš dlho po "mystickej súfistickej ceste".
http://islammonitor.org/index.php?option=com_content&task=view&id=2442&Itemid=96