napísal Robert Spencer
Vo svojom blogu "The Faith Divide" na webovej stránke novín Washington Post, autor Eboo Patel vyjadruje svoj pocit krivdy nad dvoma nedávnymi recenziami New York Times Book Review pod názvom "Dishonesty About Islam in the NYT Book Review". Patela nahnevali priaznivé recenzie toho, čo nazval "alarmistická kniha od Bruce Bawera Surrender" (nad ktorou si nevrlo povzdychol: "poditul hovorí za všetko: Ustupovanie islamu, obetovanie slobody") a Úvahami o revolúcii v Európe od Christophera Caldwella (ktorú revidoval Fouad Ajami). Robiac nepravdepodobné vyhlásenia o tom, že materiál, ktorý vytlačili New York Times bol nečestný a negatívny voči islamu, Patel sám seba prezentuje nie málo neúprimne - vyzývajúc recenzentov ohľadom ich predpokladanej nečestnosti, pričom by sa najskôr mal pozrieť na svoju vlastnú.
"Adžami", sťažuje sa Patel, "otvára svoj článok porovnaním dvoch odlišných historických udalostí: odchodom posledného moslimského vládcu Španielska v roku 1492 a teroristickými útokmi v Madride v roku 2004. "Kruh sa uzavrel, píše Adžami" a islam je znovu záležitosťou západnej Európy." Čo je na tom zle? "Moslimská prítomnosť v stredovekom Španielsku", predkladá Patel, "je široko pokladaná za obdobie tolerancie, dobrej vlády a podpory umení a vzdelanosti. V skutočnosti samotný Adžami napísal kladné recenzie na mnohé knihy tejto éry, napríklad na knihu Marie Rosy Menocal, Ozdoba sveta. Zmieňujúc Al-Andalus, tak ako bol známy, jedným dychom s hrôzostrašnými teroristickými útokmi - ako keby sa povedalo "Pozrite sa, čo sa deje keď sú tu moslimovia" - je mimo diskusie. Do takéhoto novinového papiera s článkom s takouto úrovňou intelektuálnej nečestnosti by nebolo hodno zabaliť ani zdochnutú rybu."
Zaujímavé je, že Patel uvádza Menocalovú. Jej Ozdoba sveta je určite hodne zodpovedná za súčasný mýtus tolerantného, pluralistického a proto multikultúrneho Al-Andalus. Ale dokonca aj Menocalová, práve v tejto knihe pripúšťa, že tolerancia a pluralizmus boli v moslimskom Španielsku, ktoré inštitucionalizovalo diskrimináciu proti židovským a kresťanským dhimmi, iba v takomto rozsahu:
Dhimmi, ako sa títo zmluvní ľudia nazývali, mali zaručenú náboženskú slobodu, neboli nútení prestúpiť na islam. Mohli zostať Židmi a kresťanmi, a ako sa neskôr ukázalo, zdieľať veľa z moslimského sociálneho a ekonomického života. Na oplátku za túto slobodu vyznania Ľud Knihy (pohania takéto privilégium nemali) museli platiť zvláštnu daň - moslimovia takúto daň neplatili a dodržiavať istý počet obmedzení: Kresťania a Židia nesmeli prozelytizovať moslimov, nesmeli stavať nové kostoly či synagógy, ukazovať kríže alebo zvoniť zvonmi. Sumárne, zakázali im väčšinu ich verejných prejavov ich náboženských rituálov. (str. 72-3)
Toľko k raju tolerancie a multikulturalizmu. Historik Kenneth Baxter Wolf uvádza, že "mnoho tejto novej legislatívy bolo zameranej na obmedzenie tých aspektov kresťanského kultu, ktoré zdá sa, spochybňovali dominantnú pozíciu islamu." Po výpočte zoznamu zákonov podobne ako Menocalová, dodáva: "Okrem kultovných obmedzení bola väčšina zákonov jednoducho vydaná tak, aby zdôrazňovala pozíciu dhimmis ako občanov druhej triedy."
Na rozdiel od Patelových vyhlásení, ak moslimovia, kresťania a Židia žili spolu mierovo a produktívne iba ak boli kresťania a Židia zdegradovaní zákonmi na občanov druhej triedy, potom nás al-Andalus nemá čo učiť našu dobu o tolerancii. Zákony o postavení dhimmi stavajú Menocalovej správy o židovských vezíroch a kresťanských diplomatov do práve takého falošného svetla ako boli prominentní americkí černosi z doby otroctva a Jima Crowa, áno, Frederick Douglass a Booker T. Washington boli veľkými mužmi, ale ich úspechy nielenže nevymažú ani neprotirečia záznamoom o útlaku ich ľudu, ale dokonca ich robia ešte výraznejšími a ostrejšími. Čokoľvek dosiahli kresťania a Židia v al-Andalus, stále zostali dhimmi. Mohli sa tešiť mnohým právam a privilégiám, no v žiadnom prípade nemali pojem rovnosti všetkých ľudí pred Bohom alebo rovnosti pred zákonom, ale podľa ľubovôle ich moslimských vládcov.
Táto trpezlivosť mohla byť hocikedy porušená moslimami, ktorí mohli dôjsť k názoru, že kresťania alebo Židia prestúpili hranice svojej "ochrannej" zmluvy. Ak títo kresťania nedodržiavali obmedzenia, ktoré Menocalová vyššie uvádza, mohli byť - v súlade so šaríjou - zabití v súlade so zákonom alebo predaní do otroctva.
Toto sa v al-Andalus stalo viac než raz, ale aj každodenná situácia kresťanov a Židov v moslimskom Španielsku nebola taká skvelá, ako sa môže zdať v Ozdobe sveta. Podľa historika Richarda Fletchera "jednoduchá a overiteľná historická pravda je, že maurské Španielsko bolo častejšie krajom nepokoja než krajinou pokoja." V skutočnosti "Maurské Španielsko nebolo tolerantnou a osvietenou spoločnosťou dokonca ani vo svojej najkultivovanejšej epoche. Mozarabické kresťanské komunity, s ktorými sa stretol John z Gorse na svojom vyslanectve v Córdobe boli ubité a demoralizované... Kresťania al-Andalusu boli občanmi druhej triedy ako kresťania pod moslimskou vládou kdekoľvek inde na svete, tak ako Kopti v Egypte."
Dhimmi komunity podliehali aj najprísnejším trestom. Menocalová poznamenáva, že moslimskí vládcovia Španielska "mali nulovú toleranciu pre posmešky o ich Prorokovi". V následnosti na to, podľa Wolfa, "na jar roku 850 bol uväznený kňaz menom Perfectus a neskoršie popravený za to, že verejne vyjadril svoj názor na chyby v islame pred skupinou moslimov. O niekoľko mesiacov neskoršie kresťanský obchodník menom Joannes bol na verejnosti zbičovaný, čo bolo verejné poníženie a bol odsúdený na dlhý pobyt vo väzení, keďže spomenul meno prorokovo pri predaji svojho tovaru na trhovisku." Toto bol začiatok série verejných popretí islamu a Mohamedovho prorockého stavu kresťanmi. Všetky boli nasledované verejnými popravami; Menocalová uvádza, že po päťdesiatich takých strašných udalostiach "sa rozbúrené vášne upokojili a život išiel ďalej, tak ako to bolo predtým, v tomto meste prekvitajúcej náboženskej koexistencie." Ale v skutočnosti kresťanské a moslimské zdroje obsahujú početné záznamy o podobných udalostiach na začiatku desiateho storočia. Okolo roku 910 počas jednej z takýchto udalostí bola popravená žena za to, že povedala "Ježiš bol Boh a Mohamed klamal svojich nasledovníkov."
Židia v al-Andalus to mali možno ešte horšie. 30 decembra 1066 bolo v Granade zabitých 4000 Židov vzbúreným moslimským davom. Menocalová to nazýva "relatívne izolovaným moslimským povstaním proti tomu, čo bolo úprimne favorizovanou židovskou komunitou". Avšak Fletcher správne poznamenáva, že politická moc židovského vezíra Samuela ibn Naghrila a jeho syna Jozefa, hoci bola Menocalovou vychvaľovaná ako príklad islamskej tolerancie, bola moslimom prezentovaná ako "porušenie šaríje." Vtedy ako aj teraz, islamský zákon stanovuje, že nemoslim nesmie mať moc prikazovať moslimovi, tak ako to hovorí saudský šejk a právny expert Manaa K. al-Qubtan vo svojej fatwe z roku 1993: "Nie je možné, aby nemoslim prikazoval moslimovi, na základe slov Alaha: "a Alah neotvorí cestu neveriacim proti veriacim" [Qur'an 4:140]" V roku 1066 bol pobúrený dav vyzývaný na zabitie Židov básňou, skomponovanou moslimským právnikom Abu Ishaqom: "Prišiel som do Granady a videl som, ako sa do jej vecí miešajú títo Židia.. Preto pospešte a zabite ich ako dobrý skutok, ktorým si získate priazeň Božiu a ponúknite ich ako obetu, ako vykŕmeného barana."
Keďže dav zabíjal dhimmi, o ktorých predpokladali, že porušili svoju zmluvu o "ochrane", útočníci môžu vyhlasovať, že vo svetle islamského práva boli zabitia oprávnené. Takže aj keď by bol Menocalovej popis ako izolovanej udalosti správny, právne odôvodnie takéhoto incidentu bolo vždy prítomné. A prekrásny záznam kultúry tolerancie v al-Andalus je zatienený faktom, že pokiaľ sa nejaká takáto tolerancia dosiahla, bolo to napriek islamskému právu, nie vďaka nemu.
"Islam", predpokladá Patel "môže Západu mnohým prispieť". Isto, "niektorí hlasní a neokrôchaní moslimovia v Európe vyhlasujú, že islam môže iba dominovať" a "áno, niekoľko z nich je pre Európu skutočne nebezpečných - vrátane moslimov v Európe." Ale napriek tomu, "Fouad Adžami by to mal najlepšie vedieť. A tak isto by to mali vedieť aj vydavatelia New York Times Book Review."
A predovšetkým Eboo Patel.
napísal Robert Spencer
FrontPageMagazine.com
http://www.aina.org/news/20090804110803.htm