31. júl 2009
My, Arabi netrpíme iba nedostatkom politickej a náboženskej slobody a ekonomickou zaostalosťou, ale tak isto trpíme aj vážnym problémom s jazykom a myslením, ktorý brzdí civilizovanú zmenu.
Arabské krajiny majú dva úrovne jazyka: miestnu arabčinu, tj. národnú a regionálnu, nazývanú jazykovými varietami (dialektmi) verzus Štandardná Arabčina. Je tu egyptská hovorová arabčina, sýrska arabčina, saudská arabčina, marocká arabčina atď. Tieto dialekty sú našimi materskými jazykmi. Napriek tomu sú obmedzené na dennú hovorovú konverzáciu. Nesmieme ich používať v písomnej podobe, obzvlášť v knihách, printových médiách, školách, učebniciach a iných úradných dokumentoch.
Štandardná arabčina je úradným jazykom vo všetkých arabských štátoch. Napriek tomu to nie je náš materinský jazyk, v skutočnosti týmto jazykom nehovorí ako materinským jazykom, začíname sa ho učiť v škole vo veku 6 alebo rokov. Je to náš druhý jazyk, v protiklade s našou národnou alebo regionálnou hovorovou arabčinou, ktorá je v skutočnosti našim materským jazykom.
Keďže Štandardná arabčina bola v arabských krajinách jazykom vzdelanosti počas 1400 rokov, používala sa v poézii a na preklad vedeckých diel do arabčiny (zvlášť počas takzvaného zlatého veku), vyvinula si rozsiahlu slovnú zásobu. Hovorová arabčina (dialekty) bola na druhej strane stigmatizovaná, hovorová a zostala obmedzená na jednoduché denné záležitosti. Základ jej slovnej zásoby zostal chudobný.
Napriek tomu, ak sa opýtate Araba, čo je jeho materinský jazyk, pravdepodobne vám chybne odpovie "Je to arabčina", čím myslí štadardnú arabčinu, čo nie je pravda. Našim materinským jazykom je hovorová arabčina.
Oba druhy/úrovne arabčiny zdieľajú istú časť slovnej zásoby, ktorá sa však často vyslovuje veľmi odlišne. Tak isto sa často odlišujú v pojmoch gramatiky a vetnej stavby.
Stredovýchodní Arabi v Sýrii, Libanone, Iraku, Saudskej Arábii, Egypte, Iraku a Palestíne používajú podobnú hovorovú arabčinu. Keď sa stretnú a hovoria spolu, ľahko sa vzájomne porozumejú napriek rozdielom v miestnej slovnej zásobe a výslovnosti.
Severoafrickí Arabi hovoria takmer úplne odlišnou hovorovou arabčinou. Sýrčan, ktorý by hovoril s Maročanom alebo Alžíranom by rozumel možno päť percent.
Štandardná arabčina je pre všetkých Arabov lingua franca, niečo ako latinčina pre Španielov, Francúzov alebo Talianov, ktorých národné jazyky pochádzajú a vyvinuli sa z latiny. Keďže Rímske cisárstvo vládlo Španielsku, Francúzsku, Taliansku a Portugalsku, latinčina bola jazykom vzdelanosti a vedy, ale ľudia v týchto krajinách, kvôli rozšírenej negramotnosti, používali svoje vlastné hovorové dialekty latinčiny, presne tak, ako to dnes robia Arabi.
Tak ako Arabi z Arabského poloostrova obsadili to, z čoho sa stali moderné arabské štáty, uzákonili arabčinu ako štátny jazyk. Miestne jazyky, ako aramejčina, faraónština, kanaánština a hebrejčina boli zakázané. Keďže väčšina ľudí v týchto krajinách bolo negramotných, naučili sa istý druh arabčiny, práve tak ako sa karibskí domorodci naučili istý druh skomolenej angličtiny, ktorá je gramaticky a výslovnostne odlišná od štandardnej angličtiny.
Štandardná arabčina, oficiálny jazyk v arabskom svete je archaická, so zastaralou gramatickou a metódou analýzy a výuky.
Z toho vyplýva že arabskí študenti pokladajú za mimoriadne obtiažne naučiť sa tento jazyk, bojujúc s jeho gramatikou a skostnatelou štruktúrou. Arabské jazykové výbory a moslimský náboženský establišment je neúprosne proti akejkoľvek jazykovej reforme. Vyhlasujú, že to je jazyk Svätého Koránu a preto je svätý.
Zatiaľ čo jazyky ako angličtina, francúzština a nemčina prešli jazykovými reformami, štandardná arabčina nie. Zatiaľ čo všetky tieto jazyky absorbovali modernú slovnú zásobu a moderné štruktúry, výbory pre štandardnú arabčinu sa postavili do puristickej úlohy strážcu.
Šesťdesiat percent Arabov je stále negramotných alebo pologramotných a preto je pre nich takmer nemožné čítať a dostať sa ku vzdelaniu. Väčšina Arabov ledva číta. Nenávidia pedantickú štruktúru štandardnej arabčiny. Ich nedostatočné ovládanie tohto jazyka ich núti aby to tak cítili. Je to podobné ako latina pre Španielov, ak by boli nútení používať ju.
Štandardná arabčina je umelý jazyk. My, Arabi sa sami s týmto "jazykom" neidentifikujeme. Nenarodili sme sa v ňom.
Ľudia na celom svete, zvlášť Západniari si vychutnávajú čítanie kníh, pretože sú v jazyku, ktorý je ich. Odráža ich materinský jazyk, kultúru a myslenie. Niektoré knihy sa stanú bestsellermi, ale v arabskom svete nám tento prirodzený fenomén chýba.
V komentári na jeden článok, ktorý som uverejnil na arabskej stránke Wafa Sultan rozpráva príbeh svojej nevzdelanej matky. Jej známy z Iránu sa jej matke prihovoril v štandardnej arabčine, ale stará pani nerozumela ani slovo. Bol šokovaný a opýtal sa "Ako potom rozumie správam v televízii a v rozhlase (kde sa používa štandardná arabčina)"? Wafa odpovedala "Nerozumie". Ten muž nakoniec usúdil, že úbohá žena nie je iba uväznená v múroch nevedomosti, je ostrakizovaná, nevie čo sa deje.
Používanie materinského jazyka je základným ľudským právom. Charta UN to zdôrazňuje. Ľudia majú právo používať svoj materinský jazyk alebo aspoň ten, ktorý je k nemu najbližšie. Kurdom bolo toto právo upierané desaťročia. A nám Arabom sa toto právo stále upiera. Sme nútení používať sekundárny jazyk.
Moslimský náboženský establišment a panarabisti trvajú na zachovaní štandardnej arabčiny ako úradného jazyka z náboženských a politických dôvodov.
Náboženské orgány trvajú na používaní štandardnej arabčiny a ich šejkovia zdá sa, veľmi dobre čítajú a rozumejú jazyku, ktorému väčšina Arabov nerozumie. Z toho dôvodu moslimskí duchovní znejú veľmi učene a jazyk Koránu jednoducho Božsky.
Panarabisti vyhlasujú, že štandardná arabčina je faktorom jednoty medzi arabskými krajinami.
Pravdou je, že arabské spoločnosti majú veľmi málo spoločného, možno zaostalosť a útlak. Odlišujú sa v jazyku aj kultúre. Sú to všetko kolónie moslimskej ríše, podrobení islamu.
Linguistický výskum dokázal, že jazyk a myšlienka idú spolu. Keď sa Arab chce alebo má vyjadriť formálne, myslia vo svojom dialekte (hovorovej arabčine) a snažia sa formulovať svoje myšlienky v cudzom jazyku (druhý jazyk), tj v štandardnej arabčine. Sú neistí. Ich dialekt je chudobný. Nie je vybavený konceptuálnymi pojmami na vysvetlenie abstraktných záležitostí a ich štandardná arabčina je chabá.
Napríklad, keď arabský politik ako napríklad Amr Mousa, predseda Arabskej ligy improvizuje vyhlásenie, hovorí štandardnou arabčinou je to veru ťažký pôrod. Snaží sa prispôsobiť svoje myšlienky, vyjadrené v hovorovej arabčine formuláciám štandardnej arabčiny, ktoré majú málokedy nejaký zmysel. Musíte si predstavovať, čo chce asi povedať. Výsledkom sú hmlisté vyjadrenia. Častejšie než nie, niektorí arabskí politici hovoria veci, ktoré nemyslia vážne, ale znie to vzdelane.
Toto je jeden z dôvodov, prečo Arabi a zvlášť politici, sú takí zmätení a nejasní. Nevedia, čo povedia, ak niečo povedia, neuvedomujú si to, čo hovoria. Neovládajú bohaté moderné výrazové prostriedky. Z toho dôvodu používajú pri vláde represívne prostriedky. Chýbajú im pružné, bohaté a sofistikované prostriedky argumentácie. Keďže nevládnu presvedčivým jazykom, utiekajú sa k násilným represívym opatreniam.
Na jednom internetovom fóre v arabčine väčšinu prispievajúcich potešila myšlienka reformovania jazykovej situácie v arabskom svete.
Medzi inými vecami, ktoré som navrhol bolo aj splynutie hovorovej a štandardnej arabčiny do jedného jazyka. V priebehu času by sa táto nová reč internalizovala každým a na konci by sa objavil moderný literárny materinský jazyk, v ktorom môžeme myslieť a vyjadrovať sa. Nepotrebujeme prepínať medzi jazykom, v ktorom myslíme a druhým, ktorý je nám cudzí. Iba potom sa arabské myslenie stretne s realitou. Budeme schopní povedať to, čo si skutočne myslíme.
Osoba, ktorá používa bohaté výrazové prostriedky ako materinský jazyk myslí jasnejšie. A to je presne to, čo v arabských spoločnostiach chýba.
FamilySecurityMatters.org Prispievajúci redaktor Dr. Sami Alrabaa, ex-Muslim, je profesorom sociológie a odborníkom na arabskú-a moslimskú kultúru. Učil na univerzite v Kuvajte, na univerzite Kráľa Sauda a Michiganskej štátnej univerzite. Tak isto píše pre Jerusalem Post.
http://www.familysecuritymatters.org/publications/id.3880/pub_detail.asp