Odpoveď:
Áno, človek síce prichádza na tento svet nahý, avšak nie je správne z toho usudzovať, že určité telesné odhaľovanie sa na verejnosti je niečím normálnym a že na nahote nie je v podstate nič nemravného.
Zrodenie je prvým krokom na ceste nášho pozemského bytia, po ktorom ale nasledujú ďalšie nevyhnutné kroky, prostredníctvom ktorých dozrievame až k dospelosti a plnej samostatnosti.
Áno, rodíme sa síce nahí a deti do určitého veku vnímajú nahotu úplne prirodzene a nehanbia sa za ňu. Avšak ako dieťa čoraz viacej dozrieva, začína postupne samo od seba pociťovať vlastnú nahotu, ako niečo, čo treba patričným spôsobom zahaliť. Jednoducho začína sa u neho prebúdzať stud!
Toto prebudenie studu je jedným z nevyhnutných stupienkov na ceste k zrelosti jeho osobnosti. Naše pozemské zrodenie sa v nahote a určité obdobie detského vývoja, v ktorom je nahota pociťovaná, ako niečo prirodzeného je teda nakoniec prekonané prebudením sa studu. Prostredníctvom studu začíname potom vnímať vlastnú nahotu, ako niečo veľmi intímneho, čo nemá byť odhaľované pohľadom iných. Ide tu o určitý vyšší stupeň vo vývoji ľudskej osobnosti.
Ľudské telo samo o sebe samozrejme nemožno považovať za nemravné. Je čisté a darované mu Stvoriteľom. Čistou a prirodzenou je aj túžba po pohlavnom uplatnení. K nemravnosti v tomto smere dochádza až vtedy, keď ľudia z rôznych rozumových dôvodov prekračujú hranice studu.
Áno, Stvoriteľom nám bolo darované telo a spolu s ním, v zodpovedajúcom veku telesnej zrelosti i túžba po pohlavnom uplatnení, na ktorej, ako už bolo povedané, nie je nič nečistého a človeka nedôstojného. Ak sme ale povedali „A“, treba jedným dychom povedať i „B“ a síce, že rovnako, ako nám bolo darované telo a s ním sexualita, presne rovnakým darom je zároveň i prebudenie telesnej hanblivosti a studu. Nie je totiž náhoda, že čím je dieťa staršie a zrelšie, tým intenzívnejšie sa v ňom, v nenásilnej a neovplyvnenej prirodzenosti, prebúdza telesná hanblivosť a stud. A práve stud a telesná hanblivosť majú vytvárať zdravú protiváhu našej telesnej túžbe, aby sa táto nezvrhla v nemravnosť.
Stud je teda určitou časťou nášho svedomia, je hlasom nášho ducha! Jasne ho dokáže vnímať každý, kto ho vnímať chce. No a je to stud, ktorý určuje hranice mravnosti – hranice toho, čo mravné je a čo mravné nie je! Stud nám má byť v tomto smere tým najlepším radcom, ktorého výstražný hlas, ak ho uposlúchneme, nám v nijakom prípade nedá upadnúť do nemravnosti.
Pozrime sa ale, aká je realita a spýtajme sa, kde a kedy niekto hovoril o stude, ako o niečom pozitívnom? Všade vôkol sa vyzdvihuje iba telo s jeho žiadosťami. Pod zámienkou zdravia, športu, kultúry, módneho odievania a pod mnohými inými zámienkami dochádza čoraz väčšej nemravnosti, ktorá sa stáva spoločenskou normou. Vo filmoch, v rádiách, v novinách, v časopisoch a už ani nehovoriac o internete, všade sa až príliš otvorene a bez hanby hovorí o tých najintímnejších veciach a všeobecne sa to považuje za pokrok modernej civilizácie. Život okolo nás prerastá v horúčkovitú nemravnosť, ktorú tento svet síce považuje za normálnu, ale iba preto, že zodpovedajúci protipól, čiže stud, ktorý mal držať na našu telesnosť v primeraných medziach, že na tento stud sa nikdy nekládol a doteraz nekladie absolútne nijaký dôraz.
Práve naopak, ak sa ho nejaký človek snaží akceptovať a podľa neho sa aj riadiť, býva vysmievaný a považovaný za spiatočníka, a to iba preto, že si dokázal zachovať zdravú mieru studu, kým tí ostatní v sebe tento klenot už dávno pošliapali a znehodnotili.
No a práve z dôvodu straty a znehodnotenia studu je naša súčasnosť plná nemravnosti. Lebo zo vzájomne doplňujúcej sa dvojice – telo, kontra stud, majúcej za úlohu vytvoriť harmóniu sa všetko vsadilo iba na telo a telesnosť. Stud, ako doplňujúci protipól, bol odsunutý na vedľajšiu koľaj a u mnohých ľudí dneška už akoby vôbec neexistoval.
Názorný príklad: Po ulici kráča „moderne“ oblečené dievča. Moderne, čiže vyzývavo a dráždivo, na základe čoho sa za ňou otáčajú muži. Ak by načúvala svojmu zdravému studu, z tohto slizkého a zmysleného obdivu by jej muselo byť trápne. Musela by sa pritom červenať a cítiť veľmi nepríjemne a musela by následne primeraným spôsobom prehodnotiť svoj šatník.
Tejto mladej žene, ktorá vôbec nemusí byť vnútorne skazená, však doposiaľ nikto nepovedal, že by mala v každej situácii načúvať hlasu vlastného studu, ktorý jej bezpečne ukáže, čo je správne a čo nie.
Naopak! Prostredníctvom výchovy a vplyvov prostredia bolo v tejto mladej žene jej pôvodne zdravé vyciťovanie cielene ubíjané a potláčané. Preto, aj napriek občas sa ticho ozývajúcemu, vlastnému vnútornému cíteniu, samu seba presviedča, že koná správne keď činí tak, ako je v súčasnosti bežné. Časom sa jej napokon začne zmieňovaný, nízky obdiv mužov dokonca páčiť a keď nakoniec definitívne zasype svoj stud, nebude už chcieť nič počuť o tom, že jej správanie je nemravné a že aj vôkol seba rozširuje iba nemravnosť.
No podobne je tomu v tisícerých iných prípadoch, v ktorých boli prelomené a nerešpektované hranice zdravého studu. Týmto spôsobom sa stalo nemravným takmer všetko okolo nás, ako napríklad film, divadlo, knihy, piesne, móda, slovný prejav a tak ďalej, a tak ďalej.
Človek sa však musí navrátiť k ľudsky dôstojnému životu na tejto zemi! Musí sa prinavrátiť k stratenej mravnosti, ak sa chce vôbec nazývať človekom! No a jediná cesta k tomuto cieľu vedie cez znovu obnovenie spojenia s našim studom, ktorý je tichým hlasom nášho svedomia a svedomie zase hlasom nášho ducha – nášho najvnútornejšieho „ja“.
Ľudia by mali vedieť, že miera studu je priamo úmerná skutočnej, vnútornej hodnote človeka! Čím intenzívnejšie je prežívaný stud, tým ušľachtilejší a kultivovanejší je telesný pud a tým vyššie vnútorne, čiže duchovne stojí človek.
Toto všetko však v nijakom prípade nevylučuje ľudskú sexualitu, ktorá môže práve týmto poznaním nadobudnúť úplne inú kvalitu a úplne iný rozmer. Ľudská sexualita, usmernená hranicami zdravého studu, vo všetkej ušľachtilosti citového a myšlienkového života milujúcej sa dvojice je čista a nepoškvrnená. Je takou, akou ju chce mať Stvoriteľ! Takéto čisté, vzájomné telesné spojenie muža a ženy má totiž zároveň, ak počas neho dôjde k počatiu, nesmierne pozitívny vplyv na vnútornú kvalitu novo prichádzajúceho, ľudského jedinca.
Mravnosť je teda cesta k povzneseniu ľudstva po všetkých stránkach. Mravnosť však vzniká z harmónie tela s jeho potrebami na jednej strane a studu a telesnej hanblivosti na strane druhej. Jedine z takéhoto vzájomného spolupôsobenia môže vzniknúť to pravé.
Ľudia, usilujúci o mravnosť by preto mali omnoho viacej načúvať a dbať tichého hlasu vlastného studu, ako vyzývavého hluku svojho okolia, ktoré už dávno upadlo do nemravnosti. Lebo je to jedine náš stud, ktorého rešpektovanie dokáže udržať ľudskú telesnosť v hraniciach mravne únosného. Ak naň ale nedbáme, okamžite a zákonite upadáme do nemravnosti, nehodnej bytosti, nazývanej človek.