V Sudáne bol tucet žien odsúdených na bičovanie za to, že nosili nohavice. Niektoré z nich boli kresťanky, ale to v skutočnosti nebolo dôležité, lebo základným predpokladom islamského práva je, že je inherentne nadradené nad akýmkoľvek iným zákonom. Prirodzene, nikdy nebol za nosenie nohavíc odsúdený žiadny muž. To zanmená, že zákon platí iba pre ženy, pretože tu existuje zásadný rozdiel medzi islamským a západným právom, nie jednoducho v morálke alebo štruktúre - ale v rovnosti.

Moslimský muž nikdy nebude odsúdený za bičovanie za nosenie nohavíc, tak isto ako moslimský imám nebude nikdy stíhaný za rúhanie, bez ohľadu na to, koľko ohavných vecí povie o hinduizme, kresťanstve, judaizme alebo budhizme. Rúhanie je obvinenie, ktoré má zmysel iba vo vzťahu k doktríne, ktorá je srdcom islamského zákona, ktorou je islam samotný.

Islamský zákon je vytvorený moslimskými mužmi v prospech moslimských mužov a v neprospech kohokoľvek iného. Je výsledkom inherentne nerovného systému, určeného na pretrvávanie tohto systému.

Pod ním sú nemoslimovia pod moslimami a pretože zamietli "pravdu" islamu, spochybňujú ich morálnu spôsobilosť. Nemuslim je neveriaci, ktorý pije alkohol, je bravčové a má nelegálne sexuálne vzťahy. Pokiaľ sa to týka islamského práva, je to kriminálnik chabej morálky.

Ženy sú podradené mužom, keďže ich postavenie je nižšie než postavenie mužov. Keď Mohamed vyhlásil, alebo sa o ňom povedalo, že v islamských písmach vyhlásil :"Videl som oheň pekelný a nikdy som nevidel tak hrozný pohľad. Videl som, že väčšina obyvateľov boli ženy" vyjadril teológiu zhora nadol kultu, ktorý definoval hriešnosť v pojmoch pozície kmeňovej moci. Z toho vyplýva, že mohamedánska vízia pekla, podsvetie bolo obývané hlavne ženami kvôli ich nevďačnosti voči ich manželom, ktorí boli v rámci islamu aj ich pánmi. A otroci sú definovaní morálne pod ich pánmi, keďže im slúžia.

V rámci kruhovej logiky islamu sú ženy občania druhej triedy, pretože sú nedôveryhodné, a nedôveryhodné sú preto, lebo sú občanmi druhej triedy. Vďaka tomu sú ženy automaticky podozrivé zo všetkého možného.

A preto je žena, ktorá bola znásilnená viac vinná než muž, ktorý ju znásilnil. Podľa islamského svetonázoru, ktorý je samotný nositeľom beduínskeho tribalizmu, znásilňovateľ si vzal majetok niekoho iného. Na druhej strane, žena, ktorá bola znásilnená, nedohliadla dostatočne na vlastníctvo jej manžela alebo jej otca. Či už mala žena dobrovoľný sex alebo bola znásilnená, nemá veľký význam, pretože v oboch prípadoch je iba vlastníctvom, ktoré bolo poškodené. Nie ľudská bytosť. Vražda zo cti je jednoducho to, keď mužský príbuzný alebo manžel zničí to, čo islamský tribalizmus pokladá za "poškodený majetok". Jej súhlas nie je podstatný, pretože islamské právo neberie pôsobenie ženy vážne, alebo ju nepokladá za kompetentnú prijímať rozhodnutiach na úrovni muža na prvom mieste.

A preto je vždy na vine žene. Zatiaľ čo západná jurisprudencia pokladá zníženú schopnosť rozhodovania za poľahčujúcu okolnosť, islamská jurisprudencia to pokladá za priznanie viny. A preto západná jurisprudencia má prezumpciu neviny, zatiaľ čo islamská jurisprudencia predpokladá vinu. Čím nižšia úloha, tým rýchlejšie sa použije prezumpcia viny. Keďže islam pokladá všetkých ľudí za inherentne hriešnych a preto neustále vinných, čím vyššia forma uvedomelosti, tým je viac pravdepodobné, že sa moslim hriechu vyhne. Moslimský muž je schopnejší než žena a preto je pravdepodobnejšie, že urobí správnu vec. Moslimská žena sa pokladá za menej schopnú, a preto musí mať manžela, ktorý jej vládne a preto ju islam pokladá za náchylnejšiu zhrešiť.

Podobne ako otroci, ženy môžu preukázať svoju hodnotu iba podriadeným svojim pánom. Naopak, moslimskí muži môžu preukázať svoju hodnotu podriadením sa vôli Alaha, tak ako ju vyjadria imámovia. Keďže jadro islamského zákona je udržiavané moslimskými Arabmi, v skutočnosti slúžia ako nadriadení nearabských moslimov. V tom všetkom chýba jedna vec. Rovnosť pred zákonom a rovnaká spravodlivosť pre všetkých.

Ak je tu jedna vec, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie demokratickej spoločnosti, že každá osoba si je pred zákonom rovná. A preto je islamské právo alebo šaríja nekompatibilná s demokratickou spoločnosťou, pretože islamské právo predpokladá nerovnosť každého, kto nie je moslimský muž, ako danú. Obrancovia šaríje sa snažia dostať sa cez tento bod poukazovaním na veci, ktoré islamské právo ženám a nemoslimom ponechalo, pričom vedome ignorujú veci, o ktoré ich obralo.

Toto je základná realita, ktorú si Západniari vedome nechcú priznať. Od momentu, keď západná turistka položí nohu na pôdu moslimskej krajiny, opustila systém, kde je legálne rovná komukoľvek inému a vstúpila do systému, kde je dramaticky nerovná. Žena, alebo akýkoľvek nemoslim, ktorý vstúpi do moslimskej krajiny, je teraz pod právomocou právneho systému, ktorý jeho alebo ju pokladá za morálne nedostatočnú ohľadom charakteru a pri podávaní svedectva.

V srdci problému sú zásadne odlišné reality práva v demokratickom národe a v islame.

Občania národov Prvého sveta nahliadajú na právny systém ako na súčasť spoločenskej zmluvy s vládou podľa svojho výberu. Zákon je vyjadrením želaním a hodnôt občianstva. A zaobchádza s každým ako inherentne rovným pred zákonom, pretože inak by sa férovosť stala nemožnou. Na rozdiel od toho, islamské právo nie je súčasťou žiadnej spoločenskej zmluvy, je to nariadenie Proroka, rôznych moslimských postáv v priebehu histórie, ktoré interpretovali jeho výroky. Nie je to súčasťou občianskej spoločnosti zdola nahor, je to séria nariadení, prísne zhora nadol, ktoré zmiešali kmeňové zvyky, ukradnuté zbytky z iných náboženstiev, zafixované vôľou bezohľadného, hoci nevzdelaného vodcu.

Islam neuznáva ľudskú rovnosť. Je založený na ľudskej nerovnosti. Žena nemôže podliehať takým istým zákonom ako muži, práve tak ako Mohamed nepodliehal tým istým zákonom ako muži. Samozrejme, že Korán zaznamenáva, že Mohamed explicitne prepísal zákon vo svoj prospech, keď si želal niečo, ako napríklad Zaynab, ktorej sa pritrafilo, že bola vydatá za jeho adoptívneho syna. Pre Proroka je to maličkosť. Korán tak isto obmedzil počet povolených manželiek na štyri. Toto Mohameda nezastavilo pred sobášom s pätnástimi manželkami. Moslimovia nevidia v tomto žiadny protiklad, pretože v rámci islamského práva nie je predpoklad rovnosti. Ste iba taký "rovný", ako to umožňuje vaše spirituálne postavenie v rámci Ummah.

Islam znamená participáciu v Ummah, "kráľovstva nebies" na zemi mŕtveho Mohameda, tak ako je príkladom moslimskej komunity ako celku, ktorá sa ideálne vyjadrila ako Kalifát, ktorý vzýva každý od Al Kajdy až po stovky rôznych regionálnych etnických teroristických skupín, ako je Hamas, Abu Sajáf, Hizballáh, Taliban, Al-Ummah, Al-Faran mnohé iné. To, čo majú spoločné je mandát presadzovať islamský zákon ako jediný a absolútny zákon, bez akéhokoľvek kompromisu, pričom zmetú preč akékoľvek stopy západného práva alebo kultúry, ktorej zhubný individualizmus ohrozuje základný predpoklad Ummah.
Samovražedný atentátnik najlepšie vyjadruje opovrhnutie, ktoré má islam pre jednotlivca, ktorého život je najlepšie obetovať, často zbytočne, jednoducho dokázať pripravenosť moslimských veriacich zabíjať v mene islamskej vlády. Tu nemôže byť žiadny priestor pre kompromis medzi islamským právom a civilným právom, pretože šaríja nie je právna, ona je náboženská. Tu nemôže existovať žiadny ústupok voči právam jednotlivca, pretože islam neuznáva hodnotu jednotlivcov alebo ich moc vytvárať zákony, skôr než by im boli podriadení.

A preto je islamské právo antitézou rovnosti pred zákonom a tieto dva nemôžu existovať vedľa seba. Ak západné národy pripustia šaríju, potom pripustia stav nerovnosti pred zákonom. A toto bude najvyšší triumf islamu nad slobodou jednotlivca a rovnosťou človeka


http://www.canadafreepress.com/index.php/article/13397