Ako som už uviedol vo svojej predchádzajúcej eseji, Western Civilization and Socratic Dialogue, sokratický duch bol znakom západnej kultúry v tom najlepšom, čo mohla ponúknuť takmer 2500 rokov.

Napriek tomu ho nikdy nezdieľali moslimovia, ani západní totalitariáni, počínajúc Platónom v antike. Platón (ca. 428-348 BC) bol na počiatku svojej kariéry úzko spojený so svojim učiteľom Sokratom (ca. 469-399 BC), ktorého popravili v Aténach, keď mal Platón 29 alebo 30 rokov. Platónov najpozitívnejší príspevok západnej kultúre, okrem jeho podpory matematiky bol fakt, že nám poskytol väčšinu informácií, ktoré máme o Sokratových metódach. Napriek tomu je niekedy veľmi ťažké vidieť, keď uvádza názory, aké pravdepodobne mal Sokrates, hľadač pravdy a keď Platón vkladá do úst svojho bývalého učiteľa svoje vlastné, niekedy až nápadne odlišné názory. Ako historik filozofie konštatuje John G. Cottingham:
"Platón bol očividne inšpirovaný Sokratovými ideami, ktorého urobil hlavným hovorcom svojich dialógov; keďže samotný Sokrates sám nič nenapísal, je nemožné určite povedať koľko z prezentovaných ideálov pochádza priamo od neho. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že doktríny, rozvíjané v stredných a posledných dialógoch (zvlášť slávna Teória foriem) predstavujú vlastné, odlišné Platónove filozofické názory, pričom ranejšie diela viac odrážajú vplyv Sokrata. Sokratický projekt je otriasť našimi pohodlnými predpokladmi tak, že budú logicky preskúmané, čo je logos, alebo koncepty a kategórie, ktoré používame, často bez rozmýšľania v našom bežnom živote."

Skvelý francúzsky vedec Remi Brague to vysvetľuje vo svojej knihe The Law of God: The Philosophical History of an Idea že stredovekých kresťanov inšpiroval jeho osobný príbeh a videli v Sokratovi predkresťanského prekurzora, prenasledovaného za svoj monoteizmus. Hoci nebol Božím synom, ako to kresťania veria o Ježišovi z Nazareta, napriek tomu sú paralely medzi popravami "zdrojov problémov", Sokrata a Ježiša veľmi zaujímavé.

Strana 113:

"Alfarabi a Averroes spomínajú, že Sokrates radšej umrel, než by žil v skorumpovanom režime. Faktom zostáva, že "základná scéna" stredovekých náboženstiev je odlišná. Kristus zomrel na kríži. Mohamed zomrel v posteli, ako víťaz, pripisujú sa mu prehlásenia, že si bol vedomý rozdielov s prorokmi, ktorí mu predchádzali. V následnosti na to a paralelným spôsobom islam chápe mučeníka ako bojovníka, ktorý umiera, keď zabíja, nie ako obeť, ktorá prijíma rozsudok smrti. Porážka sa nechápe ako niečo, čo v skutočnosti ukrýva hlbšie víťazstvo, vyhradené pre vzkriesenie.

Preto sa zdá, že skutočný filozof v kontexte islamu musí mať moc. Keďže nie je možné byť vládcom Platónovho ideálneho mesta, bol b to vezír momentálneho vládcu. Aby sme zopakovali lapidárne vyjadrenie: "Sokrates bol súdený; Maimonides a Averroes boli sudcami." Mohli dokonca pokladať za svoju povinnosť odsúdiť tých, ktorý v ich časoch boli Sokratovi podobní."

Obraz Sokrata ako mučeníka, ktorý umiera za svoje presvedčenie môže byť zmysluplný pre kresťanov, avšak už menej pre moslimov. A to je preto, lebo moslimský šahíd, pojem často prekladaný ako "mučeník" nie je osoba, ktorá umiera za svoje presvedčenie, ale je to skôr niekto, kto vraždí iných za ich presvedčenie a v priebehu toho umiera, napríklad pri odpálení sa v autobuse plnom neozbrojených moslimských civilistov. V zmysle takéhoto islamského svetonázoru bol Sokrates slaboch a zlyhal.

Moslimovia, podobne ako väčšina európskych učencov vo všeobecnosti pokladali Aristotela za lepšieho spisovateľa ako je Platón a vysoko si ho ctili ako najväčšieho mysliteľa antiky.

Významnou výnimkou z tohto pravidla bola politika. Nevieme o žiadnom stredovekom arabskom - alebo hebrejskom preklade Aristotelovej Politiky, ktorá bola preložená priamo z gréčtiny do latinčiny Williamom z Moerbeke.

Pokiaľ vôbec existoval arabský preklad tohto základného diela politickej teórie, čo sa zdá nepravdepodobné, v najlepšom prípade sa stretol s ľahostajnosťou, v najhoršom prípade s otvoreným nepriateľstvom. Toto plošné odmietnutie Aristotelovej politickej filozofie stojí v ostrom kontraste s nadšením pre jeho prírodnú filozofiu a vyžaduje si vysvetlenie.

Brague dochádza k záveru (strana 116) že "Aristotelova Politika sa zdá byť neznámou v tejto časti sveta. Táto neprítomnosť má jeden významný dôsledok: Islam nezaložil svoju politickú filozofiu na Aristotelovi, ale na Platónovi, ktorého politické úvahy - jediné, ktoré boli k dispozícii - teda nahradili Aristotela, aby na Východe zohrali tú úlohu, ktorú Aristoteles zohral na kresťanskom západe. Pokiaľ tu existovalo vedomé rozhodnutie neprekladať Aristotelovu Politiku nie je nemožné že sa tak stalo preto, lebo jeho dielo bolo pokladané za menej vhodné než Platónove dialógy o ideálnom režime v spojení s moslimskou komunitou pri hľadaní jej vlastnej teórie a preto v moslimských krajinách bola takáto teória prirodzene viac založená na princípoch, ktoré boli viac platonické než aristoteliánske."

Napriek ich obľube aristotelovskej fyziky "Islam bol priťahovaný k Platónovi." Jeden historik porovnal moslimskú politickú komunitu s organizáciou Platónovho ideálneho mesta.The Law of God, strana 117:

"Jeden autor, ktorého by sme v tomto kontexte vôbec nečakali - Nietzche - videl túto podobnosť s prekvapujúcou jasnosťou. Pre Nietzcheho bol Mohamed Platónom, ktorý uspel. Pokiaľ sa filozof, ktorý bol nevyhnutne kritikom mravov spoločnosti, v ktorej žil, nedokázal stať zákonodarcom nových mravov, necháva po sebe obraz nebezpečného snílka. Toto bol Platónov prípad. Ale vo svojom syrakúzskom dobrodružstve, pokračuje Nietzche, si Platón myslel, "že by mohol urobiť pre všetkých Grékov to, čo neskoršie urobil Mohamed pre Arabov... napr. ustanovením dôležitejších aj menej dôležitých zvykov a zvlášť, regulovaním denného života každého človeka. Jeho myšlienky boli v celku praktické, presne tak, ako boli praktické tie Mohamedove - o niekoľko nebezpečenstiev menej, o niekoľko viac a svet mohol byť svedkom platonizácie južnej Európy. Filozofovia islamu, zdá sa, videli v Mohamedovi kráľa filozofa, ktorého postuloval Platón a zdá sa, že videli moslimskú komunitu ako realizáciu Platónovho mesta. Skutočne tomu úprimne verili? Ich prax ukazuje, že za každých okolností cítili spojenie medzi Platónovými politickými prácami a islamom."

Tak isto som počul vyhlásenie, že Mohamed bol Hitler, ktorý uspel.

Obe vyhlásenia je možné pokladať za pravdivé. To je to, čo majú moslimovia spoločné jednak s medzinárodnými socialistami aj národnými socialistam, čiže komunistami a nacistami: Úplné odmietnutie západnej slobody a vášeň pre Platónov politický totalitarianizmus. Toto vysvetľuje, prečo sa marxisti a radikálni ľavičiari západného sveta často spájajú s moslimami: Majú spoločného nepriateľa a majú spoločný dôvod potlačiť sokratický duch Západu.

Sú takí, ktorí pokladajú Platóna za skutočného zakladateľa komunizmu viac než dve tisíc rokov pred narodením Karla Marxa: Vo svojej práci Western Philosophy: An Anthology, John G. Cottingham komentuje Hegela, ktorého pokladá za veľmi náročného a často protirečivého filozofa, ale končí tým, že prestáva zdôrazňovať individualizmus v prospech štátu a že "sa zdá, že Hegel sa často nedostatočne zaoberá praktickými ochrannými opatreniami, ktoré sú potrebné na ochranu a podporu nezávislosti a individuálnej slobody, čo má realizovať štát." Bolo by vhodné zaradiť Hegela do protisokratického tábora západného myslenia, ktorého korene siahajú minimálne až k Platónovi. Karl Marx samotný čoskoro nasledoval hegeliánsku tradíciu.

Platón hovoril o znemravňujúcom vplyve umenia a poskytoval argumenty v prospech prísnej cenzúry druhov hudby a poézie, ktoré by mali byť povolené v jeho ideálnom štáte. Maliara pokladal za istý druh podvodníka, ktorý zvádza svoje publikum vytváraním chabých napodobenín reality.

Našťastie pre budúci vývoj európskej vedy a umenia, Aristoteles mal omnoho "väčšie pochopenie pre umelecké podniky" než jeho učiteľ. Pokiaľ by prevládli jeho názory, väčšina z neuveriteľného rozsahu neskoršieho západného umenia a hudby, od helenistickej doby až po severnú renesanciu by nebola možná. V tomto ohľade bol Platón jasne dávnym predchodcom moderných totalitných hnutí dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia.

Je veľmi užitočné pripomenúť, že zatiaľ čo nacisti aj komunisti chceli a aj praktizovali prísne obmedzenia a cenzúru "dekadentného" umenia, dokonca ani oni nešli tak ďaleko, aby zakázali akékoľvek zobrazovacie umenie, klasickú európsku hudbu alebo balet ako také.

Avšak moslimovia to urobili.

To znamená, že islam hlavného prúdu bol a je omnoho totalitárnejší ako väčšina totalitných druhov západného myslenia, ale to tak isto to znamená, že platónsky náhľad na umenie a politiku, ktorý prijali nacisti a komunisti bol viac v súlade s islamským myslením než najlepšie a najkreatívnejšie prvky európskej kultúry.

Toto znovu vysvetľuje, prečo nepomerne vysoký počet západných konvertitov na islam v dnešnej dobe sú buď marxisti alebo neonacisti.

http://www.faithfreedom.org/articles/op-ed/why-muslims-like-plato/