(Od Ghazanaviho až po Amira Timura)
________________________________________
Svetoznámy historik Will Durant napísal vo svojom Príbehu civilizácie, že "mohamedánske dobytie Indie bolo pravdepodobne najkrvavejšou epizódou ľudskej histórie".

India pred príchodom islamského imperializmu nebola žiadnou mierovou zónou. Hinduistické kniežatá viedli spolu mnoho vojen. Ale počas všetkých vojen hinduisti dodržiavali časom overené konvencie, uvedené v šástrach. Brahmani a bhikšuovia nikdy neboli obťažovaní. Kravy neboli nikdy zabíjané. Chrámy neboli nikdy poškodené. Cudnosť žien nebola nikdy znásilnená. Civilné osoby neboli zabíjané ani zajímané. Ľudské obydlie, pokiaľ to nebola pevnosť, nikdy nebolo cieľom útoku. Civilná populácia nebola olupovaná. Vojnová korisť bola neznámou položkou vo výpočtoch dobyvateľov.

Vojenské triedy, ktoré viedli boje, väčšinou na otvorených priestoroch, mali kódex cti. Obetovať česť pre víťazstvo alebo materiálny zisk sa pokladalo za horšie než smrť.

Islamský imperializmus prišiel s iným kódexom - Sunnou Prorokovou. Vyžadovala od svojich bojovníkov, aby zaútočili na bezmocnú civilnú populáciu po rozhodnom víťazstve na bojovom poli. Žiadala od nich, aby vylupovali a vypaľovali dediny a mestá potom, ako ich obrancovia umreli v boji alebo ušli. Kravy, brahmani a bhikšúsovia boli predmetom zvláštnej pozornosti pri masových vraždách civilov. Chrámy a kláštory boli zvláštnymi cieľmi pri orgiách lúpenia a podpaľovania.

Tých, ktorých nezabili, zajali a predali ako otrokov. Veľkosť koristi, ktorú ulúpili dokonca z tiel mŕtvych bola meradlom úspechu vojenskej misie. A toto všetko robili ako mudžáhidi (svätí bojovníci) a ghazls (zabijaci kafírov) v službe Alaha a jeho Posledného proroka.
Indovia mali veľký problém pochopiť psychológiu nového dobyvateľa.

Po prvý raz vo svojej histórii boli Indovia svedkami scény, ktorá bola popísaná v Kanhadade Prabandha (1456 AD) nasledovnými slovami:
"Armáda dobyvateľov vypaľovala dediny, ničila krajinu, lúpila bohatstvo ľudu, brala do zajatia brahmanov a ženy a deti zo všetkých tried, poháňaná ostrohami čistej pýchy, vezúc so sebou pohyblivé väzenie, konvertovala väzňov na obsedantných Turkov."

Toto bolo napísané na pamiatku invázie Gudžarátu Alaudinom Khaldžím v roku l298 AD. Ale krutá hra začala už pred tromi storočiami, keď Mahmúd Ghaznáví prisahal, že bude napádať Indiu každý rok, aby zničil modloslužbu, zabíjal kafírov, bral vojnových zajatcov a lúpil mnohé bohatstvá, pre ktoré bola India známa.
________________________________________
MAHMÚD A MASÚD GHAZNÁVIOVCI

V roku 1000 AD Mahmúd porazil Radžu Džaipála, potomka hinduistickej dynastie Šahíja z Kábulu. Táto dynastia bola dlho strážcom Indie na severovýchode. Mahmúd dostal 250 000 dinárov ako odškodné. No, toto možno bolo pre budovateľa impéria normálne. Ale v roku 1004 AD napadol Bhatíju a miesto vylúpil. Zostal tu nejaký čas, aby napomohol konverzii hinduistov na islam pomocou mulláhov, ktorých priviedol so sebou.

V roku 1008 AD dobyl Nagarkot (Kangra). Korisťou bolo 70 000 000 dirhamov v minciach a 700 400 manov zlata a striebra, okrem kopy drahokamov a drahých šiat. V roku 1011 AD vylúpil Thanesar, ktorý nebol bránený, zničil mnohé chrámy a zničil mnoho modiel. Hlavná modla, Čakrasvámin, bola privedená do Ghazni a hodená na hlavné námestie, aby ju potupili nohy veriacich.

Podľa Tárika i Yamíniho z Utbi, Mohamedovho tajomníka,
"Krv neveriacich prúdila v takých množstvách (v Thanesare), že prúd zmenil farbu, stratil svoju čistotu a ľudia už viac nemohli piť túto vodu. Sultán sa vrátil s lupom, ktorý nebolo možné spočítať. Nech je pochválený Alah za poctu, ktorú udelil islamu a moslimom."
V roku 1013 AD Mahmúd vytiahol proti Nandáne, kde kráľ Šahíje, Anandapál, založil svoje nové hlavné mesto. Hindovia bojovali veľmi tvrdo, ale prehrali. Znova, chrámy boli zničené a nevinní civilisti zmasakrovaní.

Utbi vypočítava korisť a vojnových zajatcov:

"Sultán sa vrátil s obrovskou korisťou a otrokov bolo toľko, že boli veľmi lacní a aj vážení muži boli ponížení na otrokov drobných obchodníkov. Ale toto je dobrota Alahova, ktorý si ctí svoje náboženstvo a ponižuje nevieru."

Cesta útoku do srdca Hindustanu bola otvorená. V decembri roku 1018 Mahmúd prekročil rieku Yamunu, získal 1 000 000 dirhamov z Baránu (Bulandšahár) a pochodoval do Mahabánu v oblasti Mathura. Utbi zaznamenáva:

"Neveriaci ... ušli z pevnosti a snažili sa prekročiť spenenú rieku.. ale mnohí z nich boli zabití, zajatí alebo sa utopili... Bolo zabitých takmer päťdesiattisíc mužov."

Ďalšou obeťou bola Mathura. Mahmúd získal päť zlatých modiel, vážiacich 89 300 misálov a 200 strieborných modiel.

Podľa Utbího:

"Sultán vydal príkaz, aby boli všetky chrámy vypálené naftou a ohňom a zrovnané so zemou." Plienenie mesta trvalo 20 rokov. Mahmúd sa teraz obrátil na Kanaudž, ktorý bol sídlom viacerých hindských dynastií. Utbi pokračuje: "V Kanaudži bolo takmer desať tisíc chrámov... Mnohí z obyvateľov tohto miesta ušli, keď videli osud, aký čakal ich hluché a slepé modly. Tí, ktorí neušli, boli odsúdení. Sultán povoli svojim vojakom lúpiť a brať zajatcov."

Brahmani z Mundžu, ktorí bol napadnutý ako ďalší, bojovali do posledného muža potom, ako hodili svoje ženy a deti do ohňa. Osud Asi bol spečatený, keď sa jej vládca vydesil a ušiel. Podľa Utbího "...Sultán nariadil, aby jeho päť pevností bolo zničených do základov a obyvateľov pochovali ruiny a posádka pevnosti bola olúpená, vyvraždená a zajatá."

Šráva, ďalšie dôležité miesto, ktoré bolo obsadené, malo ten istý osud.

Utbí pokračuje:

"Moslimovia nevenovali pozornosť koristi, kým sa neukojili zabíjaním neveriacich a uctievačov slnka a ohňa. Priatelia Alahovi prehľadávali telá zabitých tri dni, aby získali korisť... Korisť bola takmer tristo tisíc dirhamov v zlate a v striebre a počet väzňov sa dá určiť z faktu, že jedného predávali od dvoch do desať dirhamov. Tí boli neskoršie vzatí do Ghazni a obchodníci prišli z rôznych miest, aby ich kúpili, takže krajiny Mawaraun-Nahr, Irak a Chorasán boli nimi zaplnené a svetlí a tmaví, bohatí aj chudobní sa pomiešali a boli spoločne uvrhnuté do otroctva."

Mahmúdovo vyplienenie Somnátu je príliš dobre známe na to, aby sme to tu opakovali. To, čo potrebuje zdôrazniť je to, že úlomky známeho Šivalingamu boli prinesené do Ghazni. Z niektorých z nich boli vytesané schody do Džáma mešity v tomto meste. Zbytok bol poslaný do Mekky, Medíny a Bagdadu, aby boli znesvätené podobným spôsbom.
Mahmúdov syn Masúd sa snažil ísť v stopách svojho otca. V roku 1037 uspel vo vyplienení pevnosti Hansi, ktorú Hindovia veľmi odvážne bránili.

Tárik-us-Subuktigin zaznamenáva: "Brahmani a iní vysokopostavení muži boli zabití a ich ženy a deti boli odvedené do zajatia a všetky poklady, ktoré sa našli, sa rozdelili medzi armádou."
Masúd nedokázal zopakovať výkony kvôli tomu, že bol zamestnaný inde.
________________________________________
MUHAMMAD GÓRI A JEHO PORUČÍCI

Invázia islamského imperializmu do Indie bola obnovená Mohamedom Górim v poslednej štvrtine dvanásteho storočia. Potom, ako bol Pritívirádž Čauhán porazený v roku 1192, Góri zobral Adžmer útokom.

Podľa Taj-ul-Ma'sir Hasana Nizámího, "Kým Sultán zostal v Adžmeri, zničil piliere a základy modlárskych chrámov a namiesto nich postavil mešity a madrasy a základy islamu, a zákony a obyčaje boli šírené a upevňované."

Ďalší rok porazil Džajačandru z Kanaudžu. Nasledovalo všeobecné vraždenie, znásilňovanie a lúpenie. Gahadvádske poklady v Asní a Varanasi boli vylúpené. Hasan Nizámi sa teší, lebo v "Benárese, ktorý je centrom krajiny Hind, zničili tisíc chrámov a na ich základoch postavili mešity."
Podľa Kamil-ut-Tawarikh od Ibn Asir "Vraždenie Hindov (vo Varanasi) bolo nesmierne; nikoho neušetrili okrem žien a detí a masakra mužov pokračovala, až kým sa zem neunavila.

Ženy a deti boli ušetrené preto, aby mohli byť zotročené a predávané po celom moslimskom svete. Je azda potrebné dodať, že budhistický komplex v Sarnáte bol v tomto čase vylúpený a bikšuovia boli povraždení.

Ghoriho poručík Qutbuddin Aibak bol tak isto veľmi zamestananý muž. Hasan Nizami píše, že po potlačení hindskej vzbury v Kole (dnes Aligár) v roku 1193, Aibak vztýčil tri hranice až po samé nebo z ich hláv, ich telá ponechal dravej zveri a vtákom. Oblasť bola očistená od modiel a uctievania modiel a základy neviery boli zničené."

V roku 1194 AD Aibak zničil 27 hinduistických chrámov v Dillí a na ich ruinách vybudoval mešitu Quwwat-ul-lslam. Podľa Nizámího, Aibak "ju vyzdobil kameňmi a zlatom, získaným z chrámov, ktoré boli zničené slonmi."

V roku 1195 AD sa vzbúril kmeň Mér z Adžméru a Čaulukijovia z Gudžarátu im prišli na pomoc. Aibak si musel z Ghazni povolať posily, aby im mohol čeliť. V 1196 AD postupoval proti Anahilvár Patanu, hlavnému mestu Gudžarátu. Nizámí píše, že potom, ako bol radža Karan porazený a prinútený k úteku, "päťdesiat tisíc neveriacich bolo mečom odoslaných do pekiel" a "viac než dvadsať tisíc otrokov a dobytka viac, než je možné spočítať padlo do rúk víťazov".

Mesto bolo vyplienené, jeho chrámy zničené a jeho paláce vyplienené. Pri svojom návrate do Adžmeru Aibak zničil Kolégium sanskrtu vo Visaladéve a položil základy mešity, ktorá sa preslávila ako "Adhai Din ka Jhompada".

Dobytie Kalindžáru v roku 1202 AD bolo korunou Aibakových činov. Nizami píše: "Chrámy boli zmenené na mešity... Päťdesiattisíc mužov sa dostalo pod otrocké jarmo a planina očernela ako smola Hindmi.

Dobrodruh na voľnej nohe, Mohamed Baktiar Kaldži sa pohol ďalej na východ. 1200 AD vylúpil nebránenú univerzitu v Odantputri v Biháre a zmasakroval budhistických mníchov v ich kláštoroch. V roku 1202 dobyl vďaka prekvapeniu Nadíju. Badauni zaznamenáva vo svojej knihe Muntakhab-ut-Tawarikh že "korisť a lup, ktoré padli do rúk moslimov boli nespočítateľné a Mohamed Baktiar ničil miesta uctievania a chrámové modly neveriacich, zakladal mešity a kanqy."
________________________________________
OTROCKÍ (MAMELUCKÍ) SULTÁNI

Shamsuddin Iltutmish nastúpil po Aibakovi v Dillí a obsadil Malwu v roku 1234. Zničil starobylý chrám vo Vidiše.

Badauni o tom píše vo svojej knihe 'Muntakhab-ut-Tawarikh':
"Po zničení chrámu modiel v Udžaine, ktorý sa postavil pred šesťsto rokmi a nazýval sa Mahakál, zrovnal ho do základov a zvrhol obraz Rája Vikramadžita, od ktorého Hindovia počítali svoj letopočet a priniesol isté obrazy z odlievanej mosadze a umiestnil ich pod dvere mešít v starom Dillí a nariadil ľuďom, aby po nich chodili."

Po Iltutmišovi moslimská moc v Indii vážne utrpela. Balkán musel bojovať proti oživeniu hindskej moci. Katehárski Rádžputi, ktorí boli neskoršie v histórii známi ako Rohilkánd sa odmietli podrobiť islamskému imperializmu. Balkán viedol výpravu cez Gangu v roku 1254.

Podľa Badauniho,
"Po dvoch dňoch od opustenia Dillí vnikol do stredu územia Katiháru a usmrtil každého muža, dokonca aj tých, čo mali iba osem rokov a zajal ženy.

Ale napriek takejto márnej krutosti moslimská moc upadala, až kým ju po roku 1290 neoživili Khaldžísovci.
________________________________________
KHALDŽÍSOVCI

Džaláluddín Khaldží viedol expedíciu do Ranthambúru v roku 1291. Cestou ničil hinduistické chrámy v Čajne. Rozbité modly boli poslané do Dillí, aby boli položené pred brány Džáma Masdžid. Jeho synovec Alauddín viedol expedíciu do Vidíše v roku 1292.

Podľa Badauniho knihy Muntakhab-ut-Tawarikh, Alaludin "priniesol mnoho koristi Sultánovi a tak isto aj modlu, ktorú Hindovia uctievali, nechal zhodiť pred Badaunskú bránu, aby po nej ľudia chodili. Služby Alauddína boli vysoko ocenené, džágir z Údu (alebo Avádu - Centrálny Uttarpradéš) boli tak isto pridané k jeho statkom."

Alauddín sa stal sultánom v roku 1296 po vražde svojho strýka a svokra, Džalaludína. V 1298 vyslal expedíciu do Gudžarátu pod vedením svojich generálov Ulug Chána a Nustrat Chána. Dobyvatelia vyplienili brány Surátu a Kambaje. Chrám v Somnáte, ktorý Hindovia znovu vybudovali bol vyplienený a modla bola odvezená do Dillí, aby ju vláčili pred moslimami. Celý región bol zničený ohňom a mečom a Hindovia boli masovo vraždení. Kampala Déví, kráľovná Gudžarátu bola zajatá spolu s kráľovským pokladom, privedená do Dillí a prinútená do vstupu do Alaudínovho háremu. Činy Malika Naíba počas jeho výpravy do južnej Indie v roku 1310-1311 boli už uvedené skôr.
________________________________________
TUGLÁKOVCI

Moslimská moc sa opäť oslabila po smrti Alauddína Khaldžího v roku 1316. Ale onedlho ju oživili Tuglákovci. Dosiaľ boli slávne chrámy počas islamskej okupácie Indie ničené, s výnimkou Orissy a Radžastánu, ktoré si uchovali nezávislosť. Doteraz bola väčšina ich bohatých pokladov vyplienená a rozdelená medzi islamský štát a jeho bojovníkov. Firúz Šáh Tughlak viedol výpravu do Orissy v roku 1360 AD. Zničil chrám Ďžannagát v Puri a znesvätil mnoho ostatných hinduistických svätýň. Podľa knihy "Sirat-i-Firoz Shahi", ktorú sám napísal, alebo nadiktoval,

"Alah, ktorý je jediným pravým Bohom a nemá inej emanácie, dal silu kráľovi islamu zničiť tento starobylý chrám na východnom pobreží mora a hodil ho do mora a po jeho zničení nariadil, aby bol obraz Džannagáta prepichnutý a zneuctený hodením na zem. Vykopali iné modly, ktoré boli uctievané polyteistami v kráľovstve Džadžnagáru a zvrhli ich tak, ako to urobili s obrazom Džaganáta, aby ležali pred bránami mešít na ceste Sunnitov a na ceste "musallisov" (moslimské združenie pre namaz) a uložili ich pred portálmi každej mešity, aby mohli po tele a stranách obrazov zostupovať a vystupovať sandále na nohách moslimov."

Po vyplienení chrámov v Oríse, Firoz Šáh Tuglak zaútočil na ostrov na pobreží mora, kde "ušlo takmer 100 000 mužov z Džadžnagáru, spolu so svojimi ženami, deťmi, príbuznými a rodinami." Bojovníci islamu "premenili ostrov na jazero krvi masakrovaním neveriacich".
Horší osud čakal hindské ženy. Sirat-i-Firuz Shahs zaznamenáva: "Ženy s malými deťmi a tehotné ženy boli zadržané, boli im dané putá na ruky a na nohy, zakuli ich do reťazí a zotročili ich v službe v dome každého vojaka."

Ešte horšie veci napáchal Firuz Šáh Tughlak v Nagarkote (Kangre), kde vylúpil svätyňu Džavalmuki. Firišta zaznamenáva, že "sultán rozdrvil idoly z Džavalmuki, zmiešal ich úlomky s mäsom kráv, napchal ich do vriec a priviazal na krky brahmanom. Poslal hlavnú modlu ako trofej do Medíny."

________________________________________
PROVINČNÍ MOSLIMSKÍ SATRAPOVIA

V roku 1391 sa moslimovia Gudžarátu sťažovali Nasiruddínovi Muhamedovi, tughlackému sultánovi Dillí, že miestny guvernér, Kurhat-ul-Mulk je tolerantný voči Hindom. Sultán okamžite vymenoval Muzzafára Chána za nového guvernéra. Po smrti sultána v Dillí sa stal nezávislým a prijal titul Muzzafár Šáh v roku 1392. Ď

alší rok viedol expedíciu do Somnátu a vyplienil chrám, ktorí Hindovia znovu vybudovali. Zabil mnohých Hindov, aby ich potrestal za túto "drzosť" a na mieste starého chrámu postavil mešitu. Hindovia napriek tomu začali onedlho s obnovou chrámu. 1401 Muzzafár pritiahol s obrovskou armádou. Znovu pozabíjal mnoho Hindov, zničil chrám znovu a postavil ďalšiu mešitu.

Po Muzzafárovi nastúpil jeho vnuk, Ahmad Šáh, v roku 1411. O tri roky neskôr Ahmad vymenoval špeciálny darogáh na zničenie všetkých chrámov v celom Gudžaráte. V roku 1415 Ahmad obsadil Sidpúr, kde zničil obrazy v Rudramahaláji a premenil veľký chrám na mešitu. Sidpúr sa premenoval na Sajadpúr.

Mahmud Begrha, ktorý sa stal sultánom Gudžarátu v roku 1458 bol najhorším fanatikom tejto dynastie. Jedným z jeho vazalov bol Mandalika z Džunagádu, ktorý platil tribút vždy na čas. Napriek tomu v roku 1469 Mahmud obsadil Džunagád. V odpovedi na Mandalikove protesty Mahmud povedal, že ho nezaujímajú peniaze, ale šírenie islamu. Mandalika bol násilne konvertovaný na islam a Džunagád bol premenovaný na Mustafabád.

V roku 1472 Mahmud napadol Dwarku, zničil miestne chrámy a vyplienil mesto. Radža Džaja Sing, vládca Čampaneru a jeho minister boli chladnokrvne Mahmudom zavraždení zato, že odmietli prijať islam potom, ako boli porazení a ich krajina vyplienená a vyvraždená. Čampaner bol premenovaný na Mahmudábad.

Mahmud Khaldži z Malwy (1436-69) tak isto ničil hinduistické chrámy a staval namiesto nich mešity. Mnohými spôsobmi hinduistov urážal. Ilyás Šáh z Bengálu (1339-1379) obsadil Nepál a zničil chrám Svájambunát v Kátmándú. Tak isto obsadil Orísu, zničil mnohé chrámy a vyplienil mnohé miesta. Brahmanskí sultáni Gulbargy a Bidáru pokladali za záslužné každoročne povraždiť státisíce hindských mužov, žien a detí každý rok. Ničili a znesväcovali chrámy po celej južnej Indii.
________________________________________
AMlR TIMUR

Vrcholom bola Timurova invázia v roku 1399.

Svoju knihu Tuzk-i-Timuri začal citátom z Koránu: "Ó Prorok, vytiahni na nevercov a neveriacich a zaobchádzaj s nimi prísne."

Pokračuje: "Mojim veľkým cieľom pri obsadzovaní Hindustanu bolo vedenie náboženskej vojny poroti neveriacim Hindom... [aby] armáda islamu mohla získať niečo vyplienením bohatstva a vlastníctva Hindov." Na začiatku napadol pevnosť Kator na hraniciach Kašmíru. Nariadil svojim vojakom "aby pozabíjali všetkých mužov, zotročili ženy a deti a vyplienili a zničili všetok ich majetok." Okrem toho "nariadil, aby sa stavali na horách veže z lebiek týchto zaťatých nevercov".

Onedlho obľahol Bhatnir, bránený Rádžputmi. Po nejakom boji sa podriadili a boli vzatí na milosť.

Ale islam nezaväzoval Timura, aby dodržal slovo, dané "neveriacim".

Jeho kniha Tuzk-i-Timuri zaznamenáva:

"V krátkom čase boli popravení všetci obyvatelia pevnosti a v priebehu jednej hodiny sa sťalo 10 000 hláv neveriacich. Meč islamu bol umytý v krvi neveriacich a všetok tovar a poklady a zrno, ktoré bolo mnoho rokov v pevnosti sa stal korisťou mojich vojakov. Podpálili domy a premenili ich na popol a zbúrali budovy a pevnosť až do základov."

V Sarsuti, ďalšom meste, ktoré bolo vylúpené a "všetci títo neveriaci Hindovia boli zabití, ich ženy a deti uväznené a ich majetok sa stal korisťou víťazov." Timur sa teraz pohol k (dnešnej) Harijáne, krajine Džátov. Nariadil svojim vojakom "ničiť a lúpiť a zabiť každého, koho stretnú". A tak vojaci "vyplienili každú dedinu, zabíjali mužov a zajímali hindských väzňov, mužov aj ženy".

Loni bolo dobyté predtým, než prišiel do Dillí a bolo to hlavne hindské mesto. Ale boli zajatí aj niektorí moslimskí obyvatelia.

Timur nariadil, "aby moslimskí väzni boli oddelení a zachránení, ale neveriaci majú byť všetci odoslaní do pekla spasiteľným mečom".

Dosiaľ Timur zajal 100 000 Hindov. Keď sa pripravoval na boj s armádou Tuglákov po prekročení Jamuny, jeho emírovia mu poradili, že "v tento veľký deň bitky nie je možné nechať týchto 100 000 väzňov s batožinou a bolo by úplne proti pravidlám vojny, aby boli títo modloslužobníci a nepriatelia islamu pustení na slobodu". Pret "nezostal z nich nikto, ale všetci sa stali potravou meča".

Tuzk-i-Timuri pokračuje:

"Vyhlasujem v celom tábore, že každý muž, ktorý má neveriacich väzňov by ich mal popraviť a ktokoľvek to zanedbá, bude sám popravený a jeho majetok prepadne informátorovi. Keď sa tento rozkaz vyhlásil, gáziovia islamu tasili svoje meče a popravili svojich väzňov. Stotisíc neveriacich, bezbožných modlárov bolo toho dňa popravených. Maulána Nasiruddín Umar, poradca a učený muž, ktorý nikdy v živote nevystrelil ani šíp, teraz na môj rozkaz tasil svoj meč a popravil pätnásť neveriacich Hindov, ktorí boli jeho zajatci."

Armáda Tuglákovcov bola ďalší deň porazená v bitke, ktorá sa odohrala ďalší deň. Timur vstúpil do Dillí a dozvedel sa, že "veľký počet Hindov spolu so svojimi ženami a deťmi, s majetkami a cennosťami prišli do mesta z celého okolia".

Nariadil svojim vojakom zajať týchto Hindov a zrekvirovať ich majetok. Tuzk-i-Timuri uvádza:

"Mnohí z nich (Hindov) tasili svoje meče a odporovali... Plamene boja sa vzňali a zachvátili celé mesto od Džanapanáhu a Siri až po Staré Dillí, spaľujúc všetko vo svojej ceste. Hindovia podpaľovali svoje domy vlastnými rukami, upaľovali svoje ženy a deti a ponáhľali sa do boja, kde boli zabíjaní. V ten deň, vo štvrtok a v celú piatočnú noc takmer 15 000 Turkov vraždilo, plienilo a ničilo. Keď prišlo piatkové ráno, celá moja armáda vyšla z mesta a nemyslela na nič iné, než na zabíjané, lúpenie a bratie väzňov.. Nasledujúci deň, v sobotu 17teho prešiel podobne a korisť bola taká veľká, že každý muž mal od päťdesiat do sto väzňov, mužov, ženy a deti. Nebolo muža, čo by ich mal menej než dvadsať. Ostatná korisť bola taká obrovská, v rubínoch, diamantoch, granátoch a iných drahých kameňoch a šperkoch, ašráfí a tanky zo zlata a striebra slávnej Alajskej razby, nádoby zo zlata a striebra a brokáty a hodváby veľkej ceny. Zlaté a strieborné šperky hindských žien boli získané v takých množstvách, že to presahovalo všetky pomysle. Okrem štvrti Sajídov, ulemov, a ostatných moslimov, celé mesto bolo vylúpené."

http://www.hindunet.org/hindu_history/modern/moghal_atro.html