Napísal David Storobin

"Našou základnou podmienkou pre spoluprácu s Nemeckom bola voľnosť pri vykorenení každého a posledného Žida z Palestíny a Arabského sveta. Požiadal som Hitlera o výslovný záväzok ohľadom toho, aby sme mohli vyriešiť židovský problém spôsobom, ktorý je v súlade s našimi národnými a rasovými ašpiráciami a v súlade s vedeckými metódami, ktoré Nemecko pri manipulácii so svojimi Židmi inovovalo. Dostal som takúto odpoveď: Židia sú vaši."

-- Bývalý Muftí jeruzalemský, Hadži Amín al-Husseini vo svojich pamätiach po II. svetovej vojne [1}

"Mufti bol jedným z iniciátorov systematického vyhladzovania európskeho židovstva a bol spolupracovníkom a poradcom Eichmana a Himmlera pri výkone tohto plánu... Bol jedným z Eichmannových najlepších priateľov a neustále ho vyzýval na zvýšenie rýchlosti vyhladzovacích opatrení."

-- zástupca Adolfa Eichmanna, Dieter Wisliceny vo svojej výpovedi počas norimberského procesu.[2]

Po niekoľkých týždňoch po nástupe Adolfa Hitlera k moci, Mufti Jeruzalema, Hadži Amín al Hussejni kontaktoval nemeckého generálneho konzula v Palestíne. S výnimkou financovania niekoľkých antisemitských nepokojov Nemci odmietali arabské výčiny až do roku 1937, kedy boli do Palestíny poslaný Adolf Eichmann a Herbert Hagen aby vytvorili rámec, v rámci ktorého by sa poskytla Husseinimu vojenská a finančná pomoc zo strany nacistického Nemecka a fašistického Talianska.[3]

Odvtedy si mufti už zaslúžil svoju protižidovskú povesť u Nemcov zorganizovaním nepokojov a masakier, trvajúcich tri roky.

19 Apríla tlupa Arabov napadla Židov v Jaffe. Povzbudzovaní klamstvami, šírenými Muftím, že sionisti zabíjajú moslimov, sa dav rozhodol zabiť troch Židov, ktorých práve stretli. O šesť dní neskoršie bol vytvorený Najvyšší arabský výbor, nová organizácia, ktorej predsedal Al-Husseini. Výbor otvorene podporil minulé násilie a začal organizovať budúci teror.

5 Mája britské koloniálne orgány varovali al-Husseiniho pred páchaním ilegálnych činov, ale nezdalo sa, žeby to varovanie bolo myslené skutočne vážne, z čoho Arabi usúdili, že môžu zorganizovať masové násilie bez strachu z trestu. V Októbri 1936 bolo zabitých skoro 300 ľudí a ďalších 1100 bolo zranených. [4]

Koloniálne sily uväznili zopár pešiakov a jedného z hlavných vodcov, ale muftiho nechali na pokoji. The New York Times 14. júna 1939 uviedli, že al-Husseini uspel "v presvedčení skúsených vysokých civilných britských úradníkov, že pracuje v záujme vlády a že by bolo v záujme vlády, aby bol prezidentom aj novej Vysokej arabskej komisie", takže sa Hadži Amin el-Husseini teší úplnej dôvere vlády ako neoficiálny poradca z arabskej strany situácie... Vláda verí že on a iba on dokáže upokojiť moslimské masy, preto je mu poskytovaná všetka pomoc, pričom mu nahráva aj čas."[5]

Briti, pokračujúci v svojej politike, odporujúcej Muftího, pozatýkali kopu členov Strany Obrany, sponzorovanej rivalským klanom Našasbibi, napriek tomu, že nemali žiadny dôkaz, že by boli Našhabibiovci do masakier zapojení. Deväťdesiat percent Arabov v koncentračnom tábore na Sinaji patrilo do Strany Obrany, pričom zostávajúcich 10 percent pochádzaloz menších politických hnutí. Nikto z tých, kto podporoval Husseniho, nebol do tábora poslaný. [6]

Spojené kráľovstvo nebolo jedinou veľmocou, ktorá muftimu v roku 1936 pomáhalo. Komunistická strana Palestíny, sponzorovaná ZSSR tak isto urobila svoju časť. Po masakroch v roku 1929 (vrátane zavraždenia 68 Židov v Hebrone), Komunistická strana vydala vyhlásenie, že "revolučné hnutie bez pogromov (antisemistických vzbúr) nie je možné". Komunisti dokonca pokladali muftiho za "príliš umierneného" vo svojom boji proti Židom. [7]

Po nepokojoch v rokoch 1936-39 začal palestínsky líder koordinovať organizovanie protižidovského násilia. V Novembri 1935 komunisti vyhlásili, že sionisti zabíjajú Arabov,čím tak pomáhali muftiho propagandistickej kampani, ktorá podnecovala zúrivosť Arabov proti Židom. V predvečer prvých nepokojov sa komunisti stretli s al-Husseinim, aby dopracovali konečné podmienky ich úloh v nadchádzajúcom násilí. Člen Komunistickej strany Nimr Uda sa stal šéfom tajnej služby muftího vojenských jednotiek. Ďalší zástupca komunistov, Fuad Násir bol menovaný zástupcom Abdula Kádira Husseiniho, veliteľa arabských bojovníkov v južnom Západnom brehu.[8]

V roku 1937 si Británia uvedomila, že mufti podnecuje násilie nie iba proti Židom, ale tak isto aj proti Angličanom. Al-Husseini ušiel z Jeruzalema a usídlil sa v Libanone. Briti boli takí radi, že mufti odišiel, že dokonca sa ani neobťažovali požiadať Francúzov, vládnúcich Libanonu, o jeho vydanie.

Okrem toho, v snahe zapáčiť sa Arabom, Peelova komisia Veľkej Británie porušila mandát Ligy národov ponukou na rozdelenie krajiny, určenej ako "Domov pre Židov" mandátom Ligy Národov z roku 1922. Namiesto toho by sa stala v rámci návrhu Peelovej komisie z roku 1937 by sa iba malá časť krajiny stala židovským štátom.

O rok neskoršie, Peelova komisia vypracovala iný návrh, kde bolo Židom ponúknuté ešte menšie územie. O nejaký čas neskoršie Briti vydali takzvaný White Paper z roku 1939, ktorý zavrhoval myšlienku "Domova pre Židov" a vážne obmedzoval židovskú imigráciu.

V Londýne dúfali, že takéto ústupky arabským nacionalistom upokoja al-Husseiniho a jeho podporcov. Ale iba dva roky po White Paper sa Mufti zasa vráti, aby znovu zaútočil proti Britom.[9]

V roku 1940 to vyzeralo, ako keby bola Hitlerova armáda nezastaviteľná. Dobyl Francúzsko, Rakúsko, Československo, Poľsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko, Hitler a jeho priatelia v Taliansku, Španielsku a v okupovaných krajinách boli jasne vládcami kontinentálnej Európy. Hitler sa tak isto spojil so ZSSR v rámci paktu Molotov-Ribbentrop z roku 1939, ktorý rozdelil Východnú Európu, pričom dal pobaltské štáty, časť Poľska a Rumunska ZSSR, pričom nechával Nemecku západné Poľsko, Rumunsko a iné európske národy.

Okrem toho sa Japonci stali dominantnou silou v Ázii, pričom zjavne chceli ovládnuť tento kontinent. Británia Winstona Churchilla stála virtuálne sama proti fašistickému náporu, Spojené štáty sa utápali v radikálnom izolacionizme, pričom sa odmietali zúčastniť na tom, čo mnohí Američania videli ako európsku vojnu.

Jediným regiónom, kde Briti mali stále značný vplyv, bol Stredný Východ. Hitler sa rozhodol, že to zmení. Al-Husseini sa rozhodol, že sa zbaví hášemitských klanových vládcov v Iraku a Zajordánsku. Obaja muži sa chceli zbaviť Židov a Britov. Bolo to manželstvo priamo z neba.

Napriek tomu, že sa Británia pýšila silným loďstvom, jej armáda bola početne dosť skromná a príliš roztiahnutá. Stredný východ, zvlášť Irak boli najbližšou obeťou, ktorá mala upadnúť do pazúrov Tretej ríše.

V roku 1940 umrel kráľ Ghazi (syn kráľa Faisala I), pričom zanechal iba svojho štvorročného syna, aby vládol. Emir Abdul-Illah, regent mladého irackého kráľa, cítil potrebu priviesť do vlády Rašída Aliho al-Kajlániho ako premiéra, napriek jeho nedávnej podpore nacistického Nemecka a zväzkami s al-Husseinim. Nová hlava štátu okamžite presunula irackú politiku v prospech nacistického Nemecka, pričom zaručila prísun surovín Hitlerovi a odmietla prerušiť zväzky s Talianskom.

Bývalý Mufti Jeruzalema a jeho pobočníci často vystupovali ako zástupcovia vlády voči cudzincom. Kajláni tak isto požiadal Hitlera o právo "vysporiadať sa s Židmi" v arabských štátoch - požiadavka, ktorej bolo vyhovené. [10]

Británia reagovala tvrdými ekonomickými sankciami, ktoré, spojené s počiatočnou porážkou nemeckých síl Britmi v Severnej Afrike a tlakom z irackej kráľovskej rodiny, priviedli pronemeckú vládu k pádu 31 januára roku 1941. Kajláni a ostaní proosoví Iračania pod vplyvom al-Husseniho sa sprisahanecky pokúsili zavraždiť, avšak neúspešne, Abdul-Illaha. Ale vďaka širokej Kajlániho podpore medzi vládnymi predstaviteľmi bol o dva mesiace neskoršie znovu pri moci. [11]

Jedným z prvých činov obnovenej pronemeckej administratívy bolo vyslanie ich delostrelectva na útok proti britskej leteckej základni v Habbaniji, čo spôsobilo, že Briti obsadili Basru. Očakávaná podpora z nacistického Nemecka nikdy neprišla a Kajláni ušiel do Saudskej Arábie. [12]

Hadži Amin al-Husseini, ktorý vydal fatwu(islamský náboženský výnos), ktorý vyzýval všetkých moslimov, aby pomáhali proosovej vláde v Iraku, sa stal najhľadanejším mužom Británie. V máji roku 1941 bola do Iraku vyslaná skupina židovských bojovníkov, vrátane Davida Raziela, vodcu pravicového Irgunu, aby zavraždili Muftiho na misii, ktorá bola sponzorovaná Churchillovou vládou. Misia sa skončila predčasne, keď Raziela zabila bomba z nemeckého lietadla. Súc si vedomý toho, že jeho život je ohrozený, al-Husseini ušiel do Európy prestrojený za ženu. [13]

V Novembri 28 1941 bol bývalý Mufti oficiálne prijatý Hitlerom, ktorý súhlasil s vytvorením kancelárie pre al-Husseiniho, ktorá sa venovala šíreniu propagandy v prospech nacistického Nemecka, organizoval skupinky špiónov v Európe a na Blízkom východe a čo je najdôležitejšie, pomáhal vytvárať moslimské nacistické SS divízie a jednotky Wermachtu v Bosne, na Balkáne, Severnej Afrike a nacistami okupovaných častiach ZSSR. Po stretnutí bol Mufti Heinrichom Himmlerom vymenovaný za gruppenfuehrera SS a samotný Hitler ho označoval za "Fuhrera arabského sveta".[14]

Najväčšia moslimská nacistická SS jednotka bola 13. divízia, známa ako Handžar. Husseini tak isto podporoval vytváranie menších, menej účinných jednotiek, vrátane divízií Waffen SS, známych ako Skanderbeg (vytvorená hlavne z Albáncov) a Kama (vytvorená hlavne z juhoslovanských moslimov). V konečnom dôsledku Hitlerov mufti zorganizoval, alebo podporoval 3 z 27 divízií SS Waffen, vytvorených pred rokom 1945 (v roku 1945 bolo vytvorených ďalších jedenásť divízií, ale väčšina z nich bola pochybnej kvality a prijímali vojakov pochybných schopností).

Podľa Encyklopédie holokaustu al-Husseini "zorganizoval v rekordnom čase" chorvátske jednotky, ktoré zmasakrovali tisíce srbských pravoslávnych kresťanov. Jacenovac, tretí najväčší tábor smrti, kde umrelo viac ako 200 000 ľudí viedol Chorvát Ante Pavelič s pomocou al-Husseiniho. V konečnom dôsledku pronacistický ustašovský Paveličov režim zavraždil najmenej 800 000 Juhoslovanov.[15]

Napriek relatívnej neefektívnosti divízie Handžar a kompletnej nekompetentnosti ostatných dvoch divízií je stále možné povedať, že jednotky, ktoré "Fuhrer arabského sveta" vytvoril a podporoval zohrali v genocíde významnú úlohu. Desiatky tisíc Židov mimo Juhoslávie tak isto zahynulo, keď sa Mufti vyjadril proti ich výmene za nemeckých vojnových zajatcov Spojencov.

Al-Husseini otvoril Severoafrickú kanceláriu v Nemecku s cieľom zverbovať 500 000 arabských vojakov z Maroka, Tunisu a Alžírska. Plán zlyhal, keď sa nemecké sily museli stiahnuť zo Severnej Afriky po úspešných britských operáciách. [16]

Ale Arabská légia bola založená a bojovala pod nemeckou nacistickou vlajkou. Arabskí vojaci dúfali, že budú bojovať na Strednom východe, ale namiesto toho boli poslaní na ruský front, kde boli úplne vyhladení, keď bojovali na Kaukaze. O nejaký čas, v reakcii na britské rozhodnutie o vytvorení Židovskej brigády, ktorá sa skladala z asi 26 000 palestínskych Židov, ktorí bojovali pod britskou vlajkou Mufti presvedčil Nemcov o vytvorení Arabskej brigády. Jednotka buď nebojovala, alebo nebola veľmi efektívna, pretože je o nej známe veľmi málo. [17]

Mufti sa tak isto nesmierne snažil zverbovať sovietskych moslimov. "Bolo to hlavne vďaka propagande Hadžiho Amína, že pri príchode nemeckých armád do severného Kaukazu v roku 1942, päť domorodých kmeňov - Čečenci, Inguši, Balkarovia, Karačajci a Kabardínci ich privítalo chlebom a soľou", napísal Joseph Schechtman v knihe The Mufti and the Fuhrer.[18] Stalinova odpoveď bola smrteľná.

Kaukazskí moslimovia, vrátane takmer všetkých Čečencov a Ingušov, boli zo svojej krajiny vypovedaní, pričom tretina z nich pomrela vďaka neľudskému zaobchádzaniu sovietskych úradov.

Mufti bol podobne nápomocný pri verbovaní azerbajdžanského bataliónu, ktorý "dokázal svoju hodnotu, bol súčasťou nemeckých jednotiek Storm a bol vyznamenaný nemeckou armádou" podľa vysielania DNB v novembri 1943, Nemeckou tlačovou agentúrou. Muftiho zástupcovia v strednej Ázii naverbovali nejakých moslimských bojovníkov aj tu, napriek značnej sympatii stredoázijských moslimov s utrpením Židov počas holokaustu. [19]

Muftiho nenávisti voči Západu sa vyrovnala iba jeho nenávisť voči Židom. Nie je náhoda, že Nemecko náhle opustilo politiku vyháňania Židov a prijalo omnoho tvrdšie metódy krátko potom, ako Mufti prišiel do Nemecka. Keď Hadži Amin znovu pricestoval do Nemecka, nacisti sa rozhodli spustiť Konečné riešenie židovského problému.

"Mufti bol jedným z iniciátorov systematického vyvražďovania európskych Židov", uviedol Eichmannov zástupca, Dieter Wisliceny. "[Zohral] úlohu v rozhodnutí o vyvraždení európskych Židov. Dôležitosť tejto úlohy sa nesmie podceňovať... Mufti bol jedným z iniciátorov systematického vyvražďovania európskych Židov" [20]

Nevieme, či al-Husseini zohrával významnú úlohu pri vytváraní Konečného riešenia. "Napriek tomu", píše Joseph Schechtman, "veľa svedectiev z prvej ruky o úlohe, akú zohrával Mufti pri vytvorení nepriepustného zákazu emigrácie (Židov z Nemecka). [21]

Keď sa vojna skončila, al-Husseini sa vrátil na Stredný východ ako hrdina. 1. októbra 1948 sa vyhlásil za predsedu vlády Celej Palestíny. Vláda bola fiktívna, pretože nevládla žiadnej zemi a uznala ju iba hŕstka arabských národov. V roku 1949 ju zrušil jej sponzor, Egypt.[22]

V tom čase už plánoval teror iný člen klanu al-Husseini. Zhruba v čase, keď bola Všepalestínska vláda rozpustená, muž menom Muhammad Abd al-Rahman ar-Rauf al-Qudwah al-Husaini, lepšie známy pod menom Jásir Arafat - intenzívne organizoval Fatah, ktorý sa stal jednou z hlavných frakcií PLO.

Podpora nacizmu sa neobmedzovala iba na bývalého muftiho. "Zbožňujeme nacistov. Sme ponorení v nacistickej literatúry a knihách... Boli sme prví, ktorí pomysleli na preklad Mein Kampf. Ktokoľvek, kto v tom čase žil v Damasku, bol svedkom arabskej náklonnosti k nacizmu "spomína Sami al-Joundi, jeden zo zakladateľov vládnej sýrskej strany Ba´ath.

[23] Na Strednom východe bola populárna pieseň z II svetovej vojny so slovami : Bissama Allah, oria alard Hitler - Na nebi Allah, na zemi Hitler. Na arabských trhoch sa objavovali plagáty s témou knihy a všade sa písalo "Na nebi je tvojím vládcom Alah, na zemi Adolf Hitler." John Gunther z Inside Asia písal: "Najväčším súčasným arabským hrdinom je pravdepodobne Hitler." [24]

V októbri 1933 bola založená proosová strana Mladého Egypta. Štylizujúc sa podľa svojho nemeckého ideálu, nová strana vytvorila nájazdovú jednotku, ktorá pochodovala s pochodňami so sloganom "Jeden ľud, jedna strana, jeden vodca." Medzi členmi zúrivo násilnej antisemitskej strany bol aj mladý Gamal Abdel Násir.

[25] Násirov brat Nassiri bol prekladateľom Hitlerovho Mein Kampfu do arabčiny, pričom opisoval fašistického despotu jasavými slovami. Potom, ako sa v roku 1950 dostali k moci "Slobodní dôstojníci", prezident Násir využil Joachima Daumlinga, bývalého šéfa gestapa v Dusseldorfe, aby vybudoval egyptskú tajnú službu. Šéf gestapa vo Varšave organizoval egyptskú tajnú službu. [26]

Ďalší budúci egyptský prezident, Anwar Sadat, bol počas II svetovej vojny uväznený za kolaboráciu s režimom Adolfa Hitlera. Koncom II svetovej vojny Sadat napísal Fuhrerovi:

"Môj drahý Hitler, z hĺbky duše vám blahoželám. Hoci sa zdá, že ste porazený, v skutočnosti ste víťazom vy. Uspeli ste v zasievaní rozvratu medzi Churchilla, starého muža a jeho spojencov, Synov satana. Nemecko vyhrá, pretože jeho existencia je nevyhnutná na zachovanie svetovej rovnováhy. Nemecko sa zrodí napriek západným aj východným veľmociam. Nebude mieru, pokiaľ sa Nemecko znovu nestane tým, čím bolo." [27]

Niekoľko rokov pred napísaním tohto listu Anwar Sadat kontaktoval vodcu Moslimského bratstva, Hassana al-Bannu, vášnivého podporovateľa nacistického Nemecka.

Stretnutie umožnilo Sadatovi kontakt s bd al-Munim Adb al-Raufom, ktorý sa stával vedúcim členom Slobodných dôstojníkov a hlavným propagandistom a protagonistom Bratstva. [28] Obaja muži sa snažili pripojiť sa k proosovým bojovníkom v Iraku, ale nepodarilo sa im to. Sadat sa tak isto stretol s Dr. Ibrahimom Hasanom, druhým zástupcom Ikhwanu. Dvaja páni súhlasili s tým, že "spása krajiny sa dá dosiahnuť iba vojenským prevratom", lebo kráľ podporoval Spojencov. [29]

24. februára 1945 bol zavraždený egyptský premiér členom Národnej strany, keď čítal vyhlásenie vojny Nemecku. [30] Bratsvo a armáda neboli do vraždy zapojený, ale zjavne im tento čin nevadil. Vražda sa stala predzvesťou vecí, ktoré mali prísť o desaťročia neskôr po svetovej vojne.
________________________________________
ZDROJE
1. Wikipedia Online Encyclopedia. Cited online on June 22, 2004 at: http://en.wikipedia.org/wiki/Haj_Amin_Al-Husseini 2. Ibid.
3. Joseph Schechtman, The Mufti and the Fuehrer." p. 44-46
4. Ibid.
5. Ibid.
6. Ibid., 46
7. Ibid., 38-39
8. Ibid., 46
9. Ibid.
10. Wikipedia Online Encyclopedia. Cited online on June 22, 2004 at
http://en.wikipedia.org/wiki/Rashid_Ali_al-Kaylani
11. Ibid.
12. Ibid.
13. Wikipedia Online Encyclopedia. Cited online on June 22, 2004
at http://en.wikipedia.org/wiki/Haj_Amin_Al-Husseini
14. Ibid.
15. Sean Mac Mathuna, Flame Magazine, "The Role of the SS Handschar division in Yugoslavia's Holocaust". Cited online on June 24, 2004 at: http://www.fantompowa.net/Flame/yugoslavia_collaboration.htm
16. Schechtman, 131
17. Schechtman, 135-137
18. Schechtman, 46
19. Schechtman, 141
20. Schechtman, 141-42
21. Schechtman, 159-60
22. Schechtman, 153
23. Wikipedia Online Encyclopedia. Cited online on June 22, 2004
at http://en.wikipedia.org/wiki/Haj_Amin_Al-Husseini 14. Christian Action for Israel Web Site. "The Arab/Muslim Nazi Connection". Cited online on June 25, 2004 at http://www.cdn-friends-icej.ca/antiholo/arabnazi.html
25. Schechtman, 84-85
26. Christian Action for Israel Web Site. "The Arab/Muslim Nazi Connection". Cited online on June 25, 2004 at http://www.cdn-friends-icej.ca/antiholo/arabnazi.html
27. Sean Mac Mathuna, Flame Magazine, "Postwar Arab links to the ODESSA network". Cited online on June 24, 2004 at:
http://www.fantompowa.net/Flame/nazis_postwar_egypt.htm28. Sadatov list Al Musawwar, Č. 1510, September 18,1953, cited in D.F. Green, ed., Arab Theologians on Jews and Israel (Geneva, 1976 ed.), p. 87. Cited on August 3, 2004 on the Eretz Yisroel Web site at: http://www.eretzyisroel.org/~jkatz/missed.html 28. Mitchell, 96-97
29. Mitchell, 25
30. Mitchell, 33
David Storobin, Esq., je právny zástupca v New York ktorý práve teraz píše knihu nazvanú "The Root Cause: The Rise of Fundamentalist Islam and its Threat to the World." Je tak isto spoluredaktorom Global Politician (www.GlobalPolitician.com), online časopisu o politike, ekonomike a svetovom dianí.
Toto sa objavilo na Jewish Press website 12 januára , 2005. Je archivovaný na http://www.jewishpress.com/news_article.asp?article=4592
http://www.sullivan-county.com/id4/storobin_nazis.html