Napísal: Ibrahim Lone

Úvod

Čo je wahhábizmus?

Toto je zásadná otázka, ktorá prichádza na myseľ tých, ktorí ešte nie sú plne oboznámení s jemnôstkami tohto Kultu v rámci Kultu islamu.

Wahhábizmus je islam, zosobený v dnešnom veku. Wahhábizmus opakuje tú istú filozofiu, ktorú priniesol Prorok Islamu pred 1400 rokmi - filozofiu nadradenosti Arabov. Predtým, než sa pohneme ďalej, vysvetlime si, o čom je ten celý Wahhábizmus. Wahhábizmus nie je o náboženstve, nie je o spiritualite alebo o Bohu, je o nadradenosti Arabov nad všetkými ostatnými národmi.

Pokúsil som sa vystihnúť charakter a osobnosť Proroka tohto subkultu a jeho sponzora Abdulláha Ibn Sauda. Je mimoriadne dôležité, aby sme vedeli, kto boli otcovia zakladatelia tohto kultu, aby sme pochopili kult samotný. Jednoducho preto je dôležité, aby sme sa ponorili do mysle vodcu predtým, než preskúmame kult. Presne tak, ako je nemožné preštudovať islam bez štúdia jeho Proroka. Podobne, ako štúdia wahhábizmu je nedokonalá bez študovania jeho zakladateľa.

Historické pozadie podmienok v Arábii pred príchodom Wahhábizmu

Wahhábizmus korení v púšťach Arábie, ktoré boli od nepamäti domovom lupičov a nomádov, ktorí neuznávali žiadnu vládu či sociálnu organizáciu odlišnú od ich vlastného systému, zdedenéh po predkoch.

Dokoca aj takzvané bratstvo islamu ich dokázalo iba dočasne skombinovať do nestabilných skupín, aby sa zjednotili pre nájazd alebo pľundrovanie. Beduíni pokračovali vo svojich krvných pomstách a ich história zostala prakticky tou istou nepretržitou históriou kmeňovej žiarlivosti a jej následkov presne tak, ako pred príchodom Mohameda a následnom šírení jeho kultu. A keďže bolo povinnosťou Kalifa udržiavať bezpečnosť prechodu do miest Mekka a Medína, západné pobrežné cesty boli viac alebo menej pod jeho kontrolou. Otomani, ako držitelia kalifátu nemali iné želanie, ako byť najmocnejšími mohamedánskymi vládcami, hoci bolo zásadné udržiavať svoju autoritu správcu Svätých miest a pútnické cesty.

Ale v každom aspekte Arábia zostala v podstate prakticky nezávislá od tureckej vlády. Šerifovia Mekky, ktorí mali nomiálnu duchovnú suverenitu boli práve tak politicky bezmocní ako turecká vláda a neboli schopní kontrolovať kmene.

Obyvatelia miest alebo oáz väčšinou patrili k najortodoxnejšej a najrigidnejšej sunnitskej škole islamu: škole Ibn Hanbala, zatiaľ čo vo východnej Arábii boli nejakí šáafiovci, na pobreží Kuvajtu sa nachádzali nejakí Málikovci a na východnom pobreží boli dokonca aj nejakí šíti, pozostatky karmantánskych siekt. Z ekonomického hľadiska bola celá krajina veľmi biedna. Na jej pôde nemohla vyžiť ani veľmi pomaly rastúca populácia a neustály odtok do Mezopotámie a Sýrie postačoval na to, aby zvyšok prežíval na hranici hladomoru.

Keďže ekonomické podmienky zostávali stacionárne, sociálne podmienky sa vlastne od dôb Mohameda prakticky nezmenili.

Pochopenie Ibn Abdula Wahhába

V Arábii má každý historik zvláštnu príležitosť študovať pôvodné sociálne podmienky, skamenelé v ich pôvodnej prírodnej podobe, keďže sa zdá, že čas v púšti stojí. Moderná arabská história je jednducho odrazom jej minulosti. Zhruba v poslednom storočí našiel arabský nacionalizmus výraz v oživení islamských doktrín Ibn Taymmyiu, ktoré inšpirovali Muhameda bin Abdul Wahháaba (1703-1791).

Ibn Abdul Wahab sa narodil v Ujanine, malom meste v Nadžide. Meno jeho otca, ktorý bol náhodou hanbalitským ulemom, hoci bol veľmi vzdialený od učenia svojho syna, pomenovanie hnutie menom wahhábizmus.

Wahabi je v Arábii viac alebo menej prezývka; Arabi sa radi nazývajú Muwahhidun alebo monoteisti, keďže veria, že praktizujú monoteizmus v najčistejšej forme.

Mohamed prešiel obvyklými islamskými štúdiami, kde sa pravdepodobne v Medíne prebudilo jeho nadšenie pre Ibn Taymiyu, kde nejaký čas žil. Po smrti svojho otca v roku 1740 začal verejne kázať jeho doktríny. Hromžil proti systému uctievania ľudských bytostí a ich hrobov.

Mysticizmu vyčítal jeho ľahostajnosť voči zákonu jeho Proroka. Pre neho bolo uctievanie svätých hnusné a odporné v akejkoľvek forme.

Neuzával konsenzus ľudských autorít v akejkoľvek forme a kázal návrat k dvom prameňom islamu "Koránu a prvotnej sunne". Povedal "Tu máte knihu (Korán) a sunnu, študujte Slovo Božie a konajte podľa neho, nech s tým väčšina z vás nesúhlasí".

Zakázal všetky špekulatívne vysvetlenia v exegéze a jurisprudencii a držal sa, podobne ako Záhiriti, doslovného znenia Koránu a hadísu. Odmietol všetky inovácie, pomocou ktorých sa islam snažil prispôsobiť meniacim sa podmienkam a viedol neúprosnú vojnu proti laxnostiam, vyplývajúcim zo svetského ducha za cenu primitívnej strohosti.

Učenia Ibn Abula Wahhába vzbudili nepokoj dokonca aj medzi hanbalitmi Arábie. Zbožní konzervatívci pravdepodobne sympatizovali s tendenciou jeho doktrín, ale jeho vytrvalé trvanie na praktizovaní puritánskych princípov desili tých, ktorí boli ponorení v každodenných hriešikoch.

V roku 1744, kvôli prenasledovaniu ulemov bol nútený hľadať útočisko v Daríji, v dome emíra Muhammeda Ibn Sa´uda a od tohto momentu sa teologická kontroverzia dostala do svojej politickej fázy. Ibn Sa´ud súhlasil, že sa stane jeho patrónom a uzavrel s ním pakt.

Náboženský propagandista teraz získal podporu exekutívnej autority (asab us-seyf).

Tí, ktorí verili, boli pozvaní, aby svoju vieru bránili, tí ktorí váhali, boli zlákaní vidinou koristi, a tí, ktorí odolávali, boli donútení strachom.

Krvné pomsty medzi beduínmi boli zakázané alebo obmedzené a ich nepokojná energia bola nasmerovaná proti Kafírom, prinajmenšom tých, ktorých za takých pokladali Ibn Sa´ud a Wahhábiti.

Toto nové hnutie pokračovalo podobne, ako hnutie jeho zakladateľa v 6.tom storočí. Nebol možný iný vývoj. Štát, v súlade s wahhábovsku doktrínou, ktorá sa výlučne odvodzovala od Proroka Islamu, zrekvirovala jednu pätinu koristi a tak isto vyberala od veriacich zakát. Konvertovala obyvateľov rebelujúcej provicie Kásim na základe princípu charádžu.

Arábia 7meho znovu ožila. Štát bol založení na armáde a tá musela byť zamestnaná, aby sa zaistil pokoj.

Nomádi Arábie sa vždy radi pripájali k sľubným hnutiam, začali sa zaujímať o wahhábizmus a perspektíva koristi onedlho pritiahla do tábora Saudov aj beduínov zo strednej a východnej Arábie. K

oncom 18. storočia sa Saud a jeho wahhábiti stali najväčšou mocou na poloostrove. Začali prepadávať pútnikov na ceste do Mekky a lúpiť dary sultánov presne tak, ako to na počiatku islamu robil jeho Prorok.

Potom napadli komunity šítov v Nadžafe a v Karbale, presne ako Mohamed zvykl napádať židovské komunity.

História sa zopakovala do toho najmenšieho detailu. Ikonoborecký zápal wahhábitv ničil mauzóleá a kupoly, vztýčené nad hrobmi a odstránili vyšívané závesy na Kaabe. V Medíne vylúpili Mohamedovu hrobku, kde si privlastnili poklady, ktoré sa zhromažďovali stáročia.

Ulemovia, vydesení tafkírom boli proti týmto vandalom bezmocní. Wahhábiti pokračovali v prepadávaní pútnikov a nakoniec sa hadž zastavil úplne.
Úpadok a nárast wahhábizmu

Posmelení dosiaľ nevídaným úspechom, hordy Arabov sa tlačili zo severu do Sýrie a Mezopotámie. Otomani boli proti Saudovi bezmocní a boli nútení zveriť pacifikáciu Arábie Pašovi Egypta, Mohamedovi Alim.

Nebola to ľahká úloha. Púštna vojna sa ukázala ťažká dokonca aj pre najlepšie organizované armády. Kampaň Egypťanov utrpela viacero porážok, kým sa neuchýlili k ligotavejším zbraniam, než boli ich meče.

Peniaze začali obiehať medzi beduínmi, ktorí, presne tak ako v dobách Proroka Mohameda, viac verili zlatu než posvätným doktrínam. Sídlo Abdulláha Sa´uda v Darríji bolo obsadené v roku 1818 a emír a niektorí vodcovia wahhábistov boli uväznení a poslaní do Konštantínopolu, kde boli popravení.

Toto bol pre wahhábistov tvrdý úder. Rodina Sa´ud sa najprv utiahla do Rijádu, potom do Kuvajtu v Perzskom zálive, keďže nedokázali čeliť nepriateľstvu svojich bývalých nepriateľov, Ibn Rašída z hory Šamár.

Rozšírenie politického vplyvu Nemecka v Turecku, ktoré našlo svoj výraz v stavbe bagdadskej železnice, ktorá siahala až do Perského zálivu vytvorila novú situáciu. Britská vláda začala hľadať nového spojenca v Arábii proti turecko-nemeckej aliancii. V 6. storočí bola situácia veľmi podobná. Byzatínci usadili Ghasanidovcov v Sýrii ako nárazník proti Lakšmídovcom z Híry, ktorí boli vazalmi Sásánovcov.

Tieto dve arabské dynastie boli v neprestajnom konflikte, vyhrávali a prehrávali bitky presne tak, ako sa to malo stať znovu. Podobným štýlom sa odohrávali boje medzi Rašídovcami a Saudmi.

Na začiatku získali Rašídovci dôležitú výhodu. Ale neskoršie Saudi vyhútali efektívnejšiu stratégiu. Urobil viacero kampaní do dôležitých bodov, kde zhromaždil svojich beduínov, kde do nich nadriloval strnulé wahhábistické doktríny a tak isto ich naučil obrábať pôdu.

Vytvoril bratstvo spoľahlivých a dôveryhodných elementov, ktoré mali slúžiť ako jadrá nových organizácií.

Turci sa vyčerpali bojmi na Balkáne a v Arábii zaujali pasívny postoj. Dlho pred marcia su Roma bolo vytvorené wahhábovské fiasco. Mali svoju národnú hrdosť, ich strnulá národná viera, ktorá bola očistená od všetkých cudzích vplyvov a národný esprit se corps, ktorý uznával bezpodmienečnú poslušnosť jednej myšlienke a jednému pánovi. Dokonca mali svoje vlastné uniformy - ako protiklad k čiernym košeliam Mussoliniho - biely odev a biely turban.

Brastvo Wahhábistov, známe ako Ukhuwwat bolo vojenskou organizáciou, ktorá bola pripravená kedykoľvek udrieť.

Čo je veľmi charakteristické, podobne ako prvé komunity islamu, Ukhuwwat neuznával kmeňovú organizáciu. Je to organizácia Arabov, ktorá nebrala do úvahy kmeňovú príslušnosť, vedená ideálmi islamu.

Prešibanosť Sa´uda, presne tak ako jeho proroka, priniesla svoje vytúžené plody. V roku 1921 porazil svojho starého rivala Ibn Rašída a zmasakroval jeho rodinu.

V roku 1924 víťazne vstúpil do Taifu a Mekky, odkiaľ ušiel kalif a správca Hussein Ibn Ali. Kráľovstvo Hidžázu prestalo existovať. Nový sultanát Saudov, nezávislý arabský štát vstúpil do histórie; dnes poznáme tento sultanát pod názvom Saudská Arábia.

Neskoršie dozvuky a záver

Neústupnosť vo veciach náboženstva, jej národný vzhľad a jeho prístup k zahraničnej politike mu získala v zahraničí mnohých priaznivcov.

V Indii a Pakistane saláfisti (konzervatívci) a Ahle Hadith (tradicionalisti) sú viac alebo menej inšpirovaní wahhábovskými tendenciami. Jednoducho preto, že im pomáha chrániť moslimov pred sekulárnym vzdelaním.

Wahhábizmus je vojenským štátom. Nemohol sa uspokojiť so svojimi výdobytkami. Aby zvýšili svoje postavenie, ktorému sa tešili v moslimskom svete, museli rozšíriť svoj ekonomický dosah.

Vidíme ich dosah dnes, keď wahhábistická Saudská Arábia exportuje svojich občanov, zakladá islamské katedry na západných univerzitách, stavia madrasy v južnej a juhovýchodnej Ázii.

Toto všetko sú prostriedky a spôsoby šírenia. S objavom ropy sa militantné tendencie islamu, ktoré sa dnes prejavujú wahhábizmom, dostali najdôležitejší nástroj, aby sa šírili v dnešnom svete. Ak svet nerozozná hrozbu, ktorá sa skrýva v tejto hrozivej ideológii pre samotnú existenciu ľudstva, môžeme čeliť novej svetovej vojne.

http://www.faithfreedom.org/articles/quran-koran/what-is-wahabism/