Ibn Taymiyyah

Z Wikipedie
Moslimský učenec

Meno: Ibn Taymiyyah
Titul: Sheikh ul-Islam

Dátum narodenia 1263 AD [1]
Harran[2]

Dátum úmrtia 1328 (vek 64–65)[1]
Damašek[2]

Región: Stredovýchodný učenec
Maddhab: Hanbali

Tradícia školy: Hanbali

Ovplyvnil: Ibn al-Qayyim (d 1350 CE),
al-Mizzi (d 1341 CE),
al-Dhahabi (d 1347 CE),[3]
Ibn Muflih (d 1361 CE),
Ibn Kathir (d 1373 CE),[4]
Ibn Abi al-Izz (d 1390 CE),
Ibn Abd al Wahhab (d 1792 CE)[1]

Taqi ad-Din Ahmad ibn Taymiyyah (Január 22, 1263–1328), plné meno: Taqi ad-Din Abu 'l-?Abbas A?mad ibn ?Abd al-?alim ibn ?Abd as-Salam Ibn Taymiya al-?arrani(arabsky: ??? ????? ??? ?????? ???? ?? ??? ?????? ?? ??? ???? ??? ????? ????????), bol slávnymislamským učencom (ulama), teológom a logikom narodil sa v Harran, ktorý sa dnes nachádza v Turecku, blízko hranice so Sýriou. Žil v náročných dobách Mongolských invázií. Ako člen školy, ktorú založil Ahmad ibn Hanbal sa snažil o to, aby sa Islam vrátil späť k svojim zdrojom, Koránu a Sunne.

Životopis

Ibn Taymiyya sa narodil v 1263 v Harran v rodine známych teológov a umrel v Damasku, Sýrii, mimo moslimského cintorína. Jeho starý otec Abu al-Barkat Majd ad-deen ibn Taymiyyah al-Hanbali (umrel 1255) bol váženým učiteľom právnickej školy Hanbali . Podobne boli dobre známe vedecké výsledky Ibn Taymiyyovho otca, Shihab al-deen 'Abd al-Haleem ibn Taymiyyah (umrel. 1284). Kvôli mongolskej invázii sa rodina Ibn Taymiyu presťahovala do Damasku v roku 1268, keď mu vládli mameluci z Egypta. Tu jeho otec kázal z kazateľne v Umajjovskej mešity a ibn Taymiyyah kráčal v jeho stopách tak, že študoval u najväčších učencov svojej doby, vrátane ženy menom Zaynab bint Makki, u ktorej študoval hadís.

Ibn Taymiyyah bol veľmi usilovným študentom a oboznámil sa so svetskými aj náboženskými vedami svojho času. Zvláštnu pozornosť venoval arabskej literatúre a získal veľké majstrovstvo v jej gramatike a lexikografii, pričom študoval matematiku a kaligrafiu. Jeho vedecký zápal spojeý s jeho intenzívnou slepou oddanosťou a hypergrafiou viedla jeho mnohých súčasníkov a neskorších pozorovateľov, zvlášť Ibn Battuta k tomu, že ho pokladali za psychicky nevyrovnaného.[5]

Čo sa týka náboženských vied, študovaljurisprudenciuu svojho otca a stal sa zástupcom školy myšlienok Hanbali. Hoci zostal tejto škole verný po celý život, ktorej doktríny rozhodne ovládal, tak isto získal rozsiahle vedomosti z islamských disciplín hadísu a Koránu. Tak isto študoval teológiu (kalam), filozofiu, a súfizmus.[6]Tak isto vyvracal tvrdenia šítovako aj kresťanov. Jeho študentIbn Qayyim Al-Jawziyya napísal známu báseň "Ó uctievač Krista" kde neapologeticky preskúmal dogmu Trojice podporovanú mnohými kresťanskými sektami.

Jeho problémy s vládou začali, keď bol poslaný s delegáciou ulamov, aby jednali s Ghazan chánom, chánom mongolských Ilchánov v Iráne, aby zastavil svoje útoky na moslimov. Bolo zaznamenané, že nikto z ulemov sa chánovi neodvážil nič povedať, okrem Ibn Taymiyu, ktorý povedal: "Tvrdíš, že si moslim a máš so sebou muezínov, muftíou , imámov a šejkov, ale ty si nás obsadil a prečo si prišiel do našej krajiny? Hoci tvoj otec a starý otec, Hulagu boli nevercami, nenapadli nás a dodržali svoj sľub. Ale ty si sľúbil a porušil svoj sľub."[7]

Jeho boj

Ibn Taymiyyah odmietal uchyľovanie sa ku kalámu v prípade Asma Wa Sifat (Božských mien a atribútov Boha) keďže toto nebolo prednostne stanovené selefom. Argumentoval, že spoločníci a prvé generácie sa neuchyľovali k filozofickým vysvetleniam ohľadne pochopenia Božských mien a atribútov. Ďalej argumentoval tým, že pokiaľ by selef našiel akýkoľvek prospech vo využívaní kalamu, urobili by to a podporovali to. V dôsledku toho bol Ibn Taymiyyah obžalovávaný svojimi protivníkmi, že bol antropomorfista vo svojom postoji voči Menám a atribútom Božím.

V skutočnosti, vo svojej knihe Kitabul Wasitiyyah, Ibn Taymiyyah vyvracia stanovisko Mushabbihah(tých, ktorí prirovnávali stvorenie k Bohu: antropomorfizmu) a tých, ktorí popierajú, negujú a uchyľujú sa k alegorickým/metaforickým interpretáciám Božích mien a atribútom. Uvádza, že metodológia selefu je stredná cesta medzi extrémami antropomorfizmu a negáciou/distorziou. Ďalej uvádza, že selef potvrdil všetky Mená a atribúty Božie bez tashbih (vytvárania podobnosti), takyeef (špekulácii o tom, ako sú manifestované v božskosti), ta'teel (negovanie/popieranie ich zjavný význam a ta'weel(pripisovanie sekundárneho/symbolického významu, ktorý je odlišný od zjavného významu.

Často sa cituje slávna príhoda s Malik ibn Anasomv ktorej výstižne odpovedal mužovi, ktorý sa dopytoval: Ako Boh vystúpil (istawa) na svoj Trón? Odpovedal, že vystúpenie (istiwa) je známe "ako", nie je pochopené, je povinné v to veriť a skúmanie a dopytovanie takýchto vecí je inovácia, hodná pokarhania (bid‘ah).. Imam Malik potvrdzuje zjavný význam bez prirovnávania, zisťovania ako sa stalo a tak isto sa neuchyľoval k metaforickým vysvetleniam.

Ibn Taymiyyah tak isto kritizoval učencov za to, že slepo podliehali prvým právnikom bez toho, aby sa uchyľovali ku Koránu a sunne. Predpokladal, že hoci juristický precedens má svoje miesto, pripisovať mu slepú autoritu bez kontextualizácie, citlivosti na zmeny spolčnosti a vyhodnoteniu vo svetle Koránu a sunny môže viesť k nevedomosti a stagnácii islamského právau. Ibn Taimiya prirovnal extrémizmus Taqlidu (slepú poslušnosť juristickému precedensu myšlienkovej školy) k praxi Židov ktorí kládli svojich rabínov na roveň Bohu.

Vďaka Ibn Taymiyovej drzosti, nekompromisnej úcte k selefu bol viackrát uväznený za to, že odporoval ijme právnikov a teológov svojej doby.

Okrem toho viedol odpor proti mongolskej invázii Damasku v roku 1330. V nasledujúcich rokoch sa Ibn Taymiyyah zapojil do intenzívnej polemickej aktivity proti:
1. Kasrawanským šítom v Libanone,

2. Rifa'i súfistickému rádu,

3. škole ittihadiyah ktorá vychádzala z učení Ibn Arabi,ho ktorého názory boli všeobecne pokladané za heretické.

V roku 1306 bol Ibn Taymiyyah uväznený v pevnosti Káhira na osemnásť mesiacov kvôli obvineniu z antropomorfizmu. Znovu ho uväznili na niekoľko mesiacov v roku 1308.
Ibn Taymiyyah strávil svojich posledných pätnásť rokov v Damasku, kde sa okolo neho zhromaždila skupina žiakov zo všetkých sociálnych vrstiev. Najslávnejší z nich, Ibn Qayyim mal zdieľať obnovené prenasledovanie Ibn Taymiyyu. Od augusta 1320 do februára 1321 bol Ibn Taymiyyah uväznený na príkaz z Káhiry v pevnosti Damasku kvôli tomu, že podporoval doktrínu, ktorá obmedzovala ľahkosť, s akou sa moslimský muž mohol tradične rozviesť so svojou ženou.

Ibn Taymiyyah bol tak isto vytrvalým kritkom uctievania náhrobokov a ich pokladanie za miesta uctievania a príhovorov. Povedal, že keď moslim povie lâ ilâha illallâh (čo je časť šahády), vyznáva, že bude uctievať Boha a nikoho než Boha. Z toho vyplýva, že využívanie prostredníkov, ich vzývanie a hľadanie ich pomoci je čin shirk (čo je pridružovanie partnerov v uctievaní Boha). Ibn Taymiyyah argumentoval, že selef potvrdili, že viera v Tawhid obsahuje vieru v Panstvo Pánovo, že On samotný je Rabb a po druhé, človek Ho musí uctievať a iba Jeho samotného. Viera, že Boh samotný je hodný uctievania je základom islamu a je zásadným dôvodom, prečo pohania Mohamedových dôb ho odmietli, hoci verili, že Boh je Rabb a potvrdzovali Jeho existenciu. Napriek tomu sa protivili Mohamedovi, keď to došlo k druhému bodu a to znamená, že treba uctievať iba samotného Boha a úplne zavrhnúť uctievanie, príhovor, žiadosti o pomoc a deifikáciu akéhokoľvek objektu.

Ibn Taymiyyah ďalej vysvetľuje že uctievanie (známej ako ibadah) má v islame veľmi široký význam, keďže si vyžaduje úplnú uboodiyah (podriadenosť) Bohu. Preto uctievanie v islame zahŕňa konvenčné akty uctievania, ako napríklad modlitba päť krát denne a pôst spolu s Dua(pokorná prosba), Istia'dha (hľadanie útočiska pred nebezpečenstvom), Ist'ana (žiadosť o pomoc), a istigatha (hľadanie výhod). Z toho jasne vyplýva, že žiadať o pomoc niečo iné ako Boh alebo hľadanie nadprirodzenej pomoci a ochrany, ktorá prináleží iba božskej bytosti od niečoho iného ako Boh sú činmi širku (pridružovania) a protirečia Tawhídu.

Z toho dôvodu odsudzoval silno tých, ktorí nadmerne uctievali hroby a svätých, tak že ich žiadali o pomoc, vzývať ich v čase núdze a snažiť sa ich prostredníctvom dostať bližšie k Bohu. Odsudzoval ich za to, že pokladali mŕtvych svätých za príhovorcov, ochrancov a dobrodincov, pretože nikto si nezaslúži byť Milovaný, Obávaný, Vzývaný v čase núdze, Byť útočiskom a žiadaný o pomoc, iba Boh. Nakoniec to uzatvára tak, že približovanie sa k Bohu pomocou spravodlivých sprostredkovateľov bola prax pohanov Mohamedových čias, keďž pokladali svoje modly] za svojich príhovorcov pred Bohom.

Oponenti a kritici Ibn Taymiyyah vyhlasovali, že zamietol príhovor úplne tak, ako je dokázané v Koráne a Sunne. Napriek tomu, jeho obhajcovia argumentovali citáciami z jeho diel, že príhovor, ktorý Ibn Taymiya zamietol, bol typ, ktorý nebol uvedený v Koráne alebo v Sunne ani správaním Selef.

V skutočnosti Ibn Taymiya tvrdil, že ktokoľvek, kto odmietol Príhovor Mohameda v Súdny deň samozrejme je neverec. Tak isto potvrdil, že Boh dovolí mučeníkom, učencom, tým, čo sa naučili Korán naspämať a tak isto aj anjeli prihovárať sa za veriacich v Deň súdu. Napriek tomu to, čo odsudzoval, bolo to, že sa žiadali o príhovor, keď už neboli viac nažive, keďže dve podmienky Príhovoru sú tie, že Boh si vyberá príhovorcu a vyberá si aj ľudí, za ktorých sa možno prihovárať. Z toho vyplýva, že je najpr potrebné požiadať Boha, keď sa jedná o príhovor.

Okrem toho Ibn Taymiyyah konštatuje, že právne povolené sú tieto typy príhovorov:

1. Príhovor skrze Mená a atribúty Boha,

2. príhovor cez dobré skutky dotyčnej osoby,

3. príhovor na požiadanie spravodlivých ľudí, ktorí ešte žijú, pre du´á.

Ďalej vysvetľuje, že v Deň súdu bude Mohamed a každý nažive a preto ich príhovor je možné získať práve ako teraz na tomto svete, keď si vzájomne žiadame o du´a. Ibn Taymiyyah zamietol myšlienku, že svätí a proroci by mohli poskytnúť príhovor, keďže už nie sú na tomto svete. Argumentuje, že Boh je najmilosrdnejší a vyhľadávanie príhovoru a prostredníkov kvôli odpusteniu implikuje, že svätý alebo prorok je milosrdnejší a a má viac pochopenia ako Boh.

Ibn Taymiyyah bol známy svojou mimoriadnou pamäťou a encyklopedickými znalosťami. Al-Subkî povedal: "Naučil sa veľa naspamäť a nepotreboval kvôli disciplíne šejka." Učil, písal knihy, dával formálne právne názory a vo všeobecnosti bol výnimočný svojou bystrosťou a fotografickou pamäťou.[8] O jeho encyklopedických znalostiach od Kamaal ad-Dína Ibn az-Zamlakaaního, ktorý debatoval s Ibn Taymiyyah viac než pri jednej príležitosti:

Kedykoľvek mu dali otázku z nejakej oblasti znalosti, ten, kto počul odpoveď došiel k záveru, že mal také znalosti z akejkoľvek inej oblasti, ako málo kto v tejto oblasti. Právnici všetkých skupín, kedykoľvek s ním sedeli, využili mnoho z jeho vedomostí ohľadom vlastných škôl myslenia v oblastiach, o ktorých predtým ani nevedeli. Nie je známe, že pokiaľ s kýmkoľvek debatoval a pokiaľ sa diskusia zastavila, alebo kedykoľvek prehovoril na nejakú tému - či sa to týkalo vied šaríje alebo niečoho iného - žeby neprevýšil špecialistov v tejto oblasti a tých, ktorý s tým mali niečo dočinenia."[9]

Smrť

Keď mu nakoniec zakázali akékoľvek knihy, papiere a perá počas jeho posledného uväznenia, Ibn Taymiyyah zasvätil všetko svoj čas uctievaniu a recitácii Koránu.[10]Ibn Taymiyyah umrel vo väzení 22 Dhu al-Qi'dah, 728 AH (27 September 1328). Jeho pohreb bol z tých zriedkavých pohrebov, ako bol pohreb Imáma Ahmeda Ibn Hanbala, ktorý zvykol hovoriť "Povedzte ľuďom Bidah "medzi nami a vami sú pohreby. Al- Bazzar povedal " Keď sa ľud dozvedel o jeho smrti, nikto z Damasku, kto bol schopný a chcel sa zúčastniť modlitby, zostal doma, kým sa neobjavil a nevyžiadal si čas na vychádzku. V dôsledku toho boli trhy v Damasku zavreté a všetky bežné transakcie sa zastavili. Vládcovia, vodcovia, učenci a právnici vyšli von. Povedali, že nikto z ľudí sa nezabudol zúčastniť na pohrebe - podľa mojich znalostí - okrem troch ľudí; ktorí boli známi svojim nepriateľstvom voči Ibn Taymiyyovi a preto sa skryli pred ľuďmi zo strachu o život."[11]

Odhaduje sa, že sa vytvoril zástup 60 000 až 100 000 ľudí, z čoho bolo aspoň 15 000 žien, ktorý sa pripojil k pohrebnému sprievodu. [12]

Názory

Džihád

Ibn Taymiyyah je známy svojou oddanosťou džihádu

...je to najlepšia z foriem dobrovoľnej služby, ktorú človek môže ponúknuť Bohu. Ulemovia majú pravdu, keď súhlasia, že je nadradený púti, pre mužov a umrah, a je viac než modlitba a dobrovoľné pôsty, tak ako je to napísané v Knihe a v Sunne prorokovej. [13]

Mongolská invázia

To, čo sa nazýva "najslávnejšou fatwou"fatwa[14], ktorú vydal proti Mongolom (aleboTatárom), v Mameluckých vojnách. Ibn Taymiyyah vyhlásil, že džihád proti Mongolom bol nielen povolený, ale aj povinný. Svoj výnos založil na tom základe, že Mongoli nemôžu byť skutoční moslimovia napriek faktu, že konvertovali na sunnitský islam, pretože používajú "ľuďmi vytvorené zákony" (ich tradičný kódex Yassa), skôr než islamské právo alebo šaríjua preto žijú v stave džahílie, alebo v predislamskej pohanskej nevedomosti.[15][16]

Madh'hab

Ibn Taymiyyah tvrdil, že väčšina islamskej učenosti upadla do spôsobov, ktoré boli zásadne proti správnemu chápaniu Koránu a Sunny.

Snažil sa:

1. o oživenie islamskej viery a pochopenia skutočného dodržiavania Tawhídu.

2. vykoreniť presvedčenia a zvyky, ktoré pokladal za neislamské a

3. obnovenie správneho islamského myslenia a s ním súvisiacich vied.

Ibn Taymiyyah veril, že prvé tri generácie islamu (arabsky: Selef) - Mohamed, jeho spoločníci a nasledovníci spoločníkov z prvej generácie moslimov - boli najlepšími vzormi pre islamský život. Ich prax, spolu s Koránom predstavujú zjavne neomylný návod na život. Akákoľvek odchýlka od ich praxe sa pokladala za bid´ah, alebo inováciu a mala byť zakázaná.

Význam Koránu

Keď sa jednalo o Božské mená a atribúty, Ibn Taimiyyah tvrdil, že je potrebné potvrdiť zjavný význam slov. Odmietol používanie alegorických interpretácií, špekulatívnej teológie (kalam) a iných filozofických metodológií, keď sa jednalo o pochopenie Božskej podstaty a Bytia. Ibn Taimiyyah pevne veril, že Božské mená a atribúty sa majú chápať tak, ako ich chápal selef: bez ich prirovnávania k stvoreniu bez skresťovania ich významu a bez ich negácie.

Ibn Taimiyyahovi oponenti často obviňovali Ibn Taimiyyu z antropomorfizmu na základe toho, že potvrdil očividný význam slov, ako je "Ruka" a "Tvár" Boha. Napriek tomu vo svojich rôznych knihách Ibn Taimiyyah kategoricky odmietala prirovnávanie Bohu a pokladal to za čin kufr (neviery) a pevne odmietal mushabibbihasov.
Napriek tomu Ibn Taiymiyyah argumentoval, že jedno z mien Boha je As-Samee (Všetko počujúci) a aj keď ľudské bytosti sú tak isto schopné počuť, neznamená to, že je tu podobnosť medzi Stvoriteľom a stvoreným. Skôr, Boh je Všetko počujúci "spôsobom, ktorý je vhodný pre Jeho majestát". Podobne, keď Korán uvádza, že Boh má atribút Tváre, tak je tento atribút špecifický iba pre Neho, bez akejkoľvek podobnosti so stvorením, hoci stvorenie tvár má.

Je potrebné poznamenať, že Ibn Taimiyya nebol dhariri (tí, ktorí berú do úvahy zjavný/doslovný význam v záležitostiach jurisprudencie, čím odmietali analogickú dedukciu, účel a múdrosť za výnosmi ako zdroj pochopenia a vyvodzovania islamského práva). Ibn Taimiyyah odkazoval na všetky hlavné myšlienkové školy, ale uvádzal ten názor, ktorý bol podložený podľa neho najsilnejším dôkazom.

Súfizmus

Ibn Taymiyyah bol vychvaľovaný súfím Abu Abdullah Muhammad ibn Qawwam, ktorý povedal: "Náš súfismus sa stal zdravým iba v rukách Ibn Taymiyu."[17]

Nemoslimovia

Ibn Taymiyyah bol výrazne proti výpožičkám z kresťanstva alebo iných nemoslimských náboženstiev. Vo svojom texte O nutnosti priamej cesty(kitab iqtida al-sirat al-mustaqim) kázal, že začiatok moslimského života bol v bode kedy sa dosiahla "dokonalá nepodobnosť s nemuslimami." Z tohto dôvodu obol proti oslave narodenín islamského proroka Mohameda, alebo stavanie mešít okolo hrobiek súfistických svätcov slovami: "Mnohí z nich (moslimov) dokonca ani nepoznajú kresťanske korene takýchto praktík. Nech je prekliate kresťanstvo a jeho príslušníci!"[18]

Svätyne

Keďže bol výrazným obhajcom Tawhidu, ibn Taymiyyah bol proti akémukoľve zdôrazňovaniu náboženského významu chrámov (dokonca aj toho v Jeruzaleme, mešity Al-Aqsa), ktorý by sa mohol rovnať alebo súperiť akýmkoľvek dôvodom s islamskou posvätnosťou dvoch najsvätejších mešít islamu, Mekka (Masdžid al-Haram) aMedína (Al-Masjid al-Nabawi).[19]

O vláde a islamskej histórie

Ibn Taymiyyah vychvaľoval rôznych islamských vládcov histórie, zvlášť, Abu Mansur Sabuktigin, zbožného vládcu Ghaznavidovcov.Sebük Tigin bol stále viac znepokojený rastúcim množstvom inovácií (obvykle známych ako bid‘ah) v islamskej viere a následne kritizoval tých, ktorí podľa neho propagovali heretické doktríny alebo názory, ktoré protirečili ortodoxným sunnitským princípom.[20]

Ibn Taymiyyah veľmi vychvaľoval Ghaznavidského vládcu, pričom konštatoval:
Nariadil, aby boli Ahlul Bidah verejne preklínaní na minbaroch, a v dôsledku toho Jahmiyyah, Rafida, Hulooliyah,Mu'tazilah, a Qadariyah boli verejne preklínaní spolu s Asharitmi.[21]

Islamský fundamentalizmus

Ibn Taymiyyah následne ovplyvnil "fundamentalistické" myšlienkové prúdy islamu, ako je wahhábizmus, saláfizmus, a Moslimského bratstva. Wahhábizmus sa kritizuje za to, že je dosť konzervatívny na to, že ho niektorí môžu použiť na podporu náboženského terorizmu a mimoriadnu formálnosť islamu. [22]

Ibahah

Moslimskí právnici dlho podporovali právnu tradíciu, ktorá začala Koránom, ktorá obsahuje princíp povolenosti, alebo Ibahah, zvlášť, pokiaľ sa týka obchodnej transakcie. "Nič v nich (dobrovoľných transakciách) je zakázané", povedal Ibn Taymiyyah, "pokiaľ Boh a Jeho posol ich nevyhlásili za zakázané." Myšlienka vychádza z dvoch veršov Koránun, 4:29 a 5:1.

Citáty

? "Čo mi môžu moji nepriatelia urobiť? Môj raj je v mojom srdci, kamkoľvek idem, ide so mnou, je neoddeliteľný odo mňa. Pre mňa je väzenie miestom (náboženského) ústrania; poprava je mojou príležitosťou pre mučeníctvom; a exil z môjho mesta je iba príležitosťou na cestovanie." [17]

? "Dokonalosť tawhidu sa dosahuje vtedy, keď v srdci nezostane nič okrem [pripomínania] Allaha, služobník bude milovať tých, ktorých miluje a milovať to, čo miluje On, nenávidieť to a tých , čo On, byť priateľom tých, ktorých priateľm je On, byť nepriateľom tých, ktorých nepriateľom je On, nariaďuje to, čo nariaďuje on a zakazuje to, čo zakazuje On."[23]

? "Hriechy sú ako reťaze a zámky, ktoré zabraňujú ich páchateľovi vo vstupe do širokej záhrady tawhídu a zbieraniu plodov spravodlivých činov."[24]
? "Ten, kto je (skutočne) uväznený je ten, ktorého srdce uväznil Alah a zajatý je ten, ktorého túžby ho zotročili." [25]

Odkaz

Induktívna logika

V islamskej logike Ibn Taymiyyah napísal systematické vyvrátenie gréckej logiky, Ar-Radd 'ala al-Mantiqiyyin (Vyvrátenie gréckych logikov), kde argumentoval proti užitočnosti, aj keď nie platnosti syllogizmu[26] a v prospech induktívneho usudzovania.[27] Tak isto používal induktívnu logiku na islamské právo šaríje a jurisprudenciu fiqhu. "Základná myšlienka, ktorá sa vinie Ibn Taymiyyovou teóriou logiky vo všeobecnosti a zvlášť v právnej logike je to, že znalosť vonkajšieho sveta vyplýva z pozorovania konkrétnych vecí." Toto je možné pokladať za anticipáciu Millovej teórie v 19. storočí. [28]

Analogické usudzovanie

Neskoršie Ibn Taymiyyah argumentoval proti istote sylogistických argumentov a v prospech analógie (Qiyas). Jeho argumentom bolo, že koncepty, založené na indukcii nie sú samy o sebe isté, ale iba pravdepodobné a teda sylogizmus, založený na takýchto konceptoch nie je istejší ako argument, založený na analógii. Ďalej vyhlasoval, že indukcia samotná je založená na procese analógie. Jeho model analogického uvažovania bol založený na právnych argumentoch.[29][30] Tento model analógie je použitý v nedávnej práciJohna F. Sowa.[30]

Študenti a intelektuálni dediči

? Ibn Qayyim Al-Jawziyya (1292–1350)

? Yusuf ibn Abd al-Rahman al-Mizzi (1256–1341)

? al-Dhahabi (1274–1348)

? al-Birzali (1267–1339)

? Muhammad ibn Abd al-Wahhab (1703–1792)

Historické názory

Napriek prevažne negatívnemu vnímaniu, ktorého sa mu dostávalo počas života, [31] niektorí učenci a imámovia ho chválili za pevnú vieru a oddanosť svojej veci. Ibn Taymiyyove názory a spôsoby vyvolávali veľkú kontroverziu počas jeho života aj po jeho smrti.

? Imam S.alâh. al-Dîn al-S.afadî povedal: "Šejk, imám a erudovaný učenec Taqî al-Dîn Ahmad ibn Taymiyya – Nech sa Alah zmiluje nad ním! - bol veľmi učený ale mal pochybenú inteligenciu (`aqluhu nâqis.) ktorá ho privádzala do nebezpečenstiev a vďaka nej upadol do biedy." [32]

? Ibn Taymiyyov študent a sám renomovaný učenec, Ibn Kathir konštatoval:
On (Ibn Taymiyyah) mal veľké znalosti fiqhu. A bolo povedané, že ovládal fiqh madhabov lepšie, než nasledovníci týchto madhabov, vo svojom čase a aj mimo svojho času. Bol učencom fundamentálnych záležitostí, pomocných záležitostí, gramatiky, jazyka a ostatných textových a intelektuálnych vied. A žiadny učenec sa na neho neobrátil, pokiaľ si nemyslel, že Ibn Taymiyyah nebol v tomto špecialistom. Čo sa týka hadísu, bol jeho vlajkonosom, bol Hafidh, schopný rozlišovať slabý od silného a bol plne oboznámený s narátormi.[33]

? Ďalší Ibn Taymiyyov študent, al-Dhahabi:
Ibn Taymiyyah...neporovnateľná osoba vo svojej dobe ohľadom znalostí, chápania, inteligencie, memorizácie, štedrosti, asketizmu, mimoriadnej odvahy a bohatosti (písaných) diel. Nech ho Alah napraví a vedie ho. A my, vďaka Alahovi, nie sme tí, ktorí preháňajú ohľadom neho ani nie sme s tých, ktorí by boli na neho drsný a tvrdí. Nikto sa nepodobal Imámom a Tabieen a ich nasledovníkom a nevidel som ho (Ibn Taymiyyah) inak ako zahĺbeného do kníh.[34][35] Adh-Dhahabi napriek chvále svojho učiteľa Ibn Taymiyyu, tak isto povedal: "Tak isto mal isté zvlášten názory, kvôli ktorým na neho útočili."[36]

? Al-Sakhawi poznamenal: "Istí ľudia nechali vzniknúť nesúhlas a všeobecné váhanie pri použití ich vedomostí napriek tomu ich veľkej vzdelanosti, prísnej zbožnosti a asketicizmu. Dôvodom bola prílišná voľnosť ich jazykov a nedostatok taktu v reči a nadmerná kritika, ako napríklad Ibn Hazm a Ibn Taymiyya, ktorí boli následne súdení a poškodení." [37]

? Veľmi známy učenec školy Hanbali, Ibn Rajab konštatoval:
On (Ibn Taymiyyah)je Imám, právnikom Mujtahid, učencom hadísu, Háfiz, vykladač Koránu, askéta, Taqi ad-Din Abu al-Abbas Šejk islamu, najučenejší z učených. Nie je možné preháňať jeho renomé, keď je zmieňovaný a jeho sláva si nevyžaduje, aby sme o ňom spisovali dlhé traktáty. On, nech sa Alah nad ním zmiluje, bol jedinečný vo svojej dobe ohľadom pochopenia Koránu a znalostí faktov viery...[38]

? Preslávený Shafi`i učenec a majster Hadísu, Yusuf ibn Abd al-Rahman al-Mizzi konštatoval:
"Nevidel som nikoho, kto by sa mu podobal a jeho vlastné oči nevideli nič, čo by sa mu podobalo. A nevidel som nikoho, kto by mal viac vedomostí o Knihe a Sunne Jeho Proroka, ani nikoho, kto by ju viac nasledoval."[39]

? Ša´afistický učenec a veľmi známy kritik Ibn Taymiyyu, Taqi al-Din al-Subki napísal list imámovi al-Dhahabimu - potom, ako ho tento pokáral za jeho tvrdé slová o Ibn Taymiyyovi a žiadal pre neho spravodlivosť - v ktorom konštatoval:
A ohľadom toho, čo hovoríte ohľadom šejka, Taqi al-Din (Ibn Taymiyyah) potom ja som presvedčený o jeho širokom zábere, oceánu podobnej šírke jeho vedomostí predávacích a intelektuálnych vied, jeho mimoriadnej inteligencii, jeho Ijtihade a jeho výsledkoch, ktoré presahujú popis. Vždy som zastával tento názor a osobne, jeho postavenie v mojich očiach je väčšie a viac oceňované pre jeho asketicizmus, zbožnosť, nábožnosť, jeho napomáhanie pravde a pevnosť pre Alaha samotného, jeho vytrvalosť na ceste Salafu a jeho veľká závislosť a jeho používanie tejto cesty, jeho cudzosť v tomto čase a v skutočnosti v akomkoľvek čase.[40][41]

? Slávny muhaddith, Ibn Hajar al-Asqalani konštatoval:
Vyhlásenie, že Taqi ad-Din (Ibn Taymiyyah) je slávnejší než slnko a jeho titulovanie šejkom islamu svojej doby zostane aj v našej dobe na jazykoch cnostných. Bude pokračovať zajtra práve tak, ako včera. Nikto to nepopiera, okrem osoby, ktorá si nie je vedomá jeho prestíže, alebo taký, ktorý sa odvracia od spravodlivosti...[42]

Viacero moderných mysliteľov, vrátane učenca 18. storočia, arabského učenca menom Muhammad ibn Abd al-Wahhab, ktorý študoval diela ibn Taymiyyu a zameral sa na oživenie jeho učení.

Ibn Taymiyyah je tak isto uctievaný ako intelektuálny a spirituálny príklad mnohými súčasnými salafistami.

Diela

Ibn Taymiyyah zanechal významné množstvo diel (350 prác vymenováva jeho študent Ibn Qayyim Al-Jawziyya[43] a 500 ďalší študent, al-Dhahabi[44]) ktoré boli veľa krát znovu vydávané v Sýrii, Egypte, Arábii, a Indii. Jeho dielo rozširovalo a odôvodňovalo jeho náboženské a politické aktivity a bolo charakterizované svojim bohatým obsahom, triezvosťou a špičkovým polemickým štýlom. Knihy a eseje, napísané Ibn Taymiyyom zahŕňajú:

? A Great Compilation of Fatwa—(Majmu al-Fatwa al-Kubra) This was collected centuries after his death, and contains several of the works mentioned below.
? Minhaj as-Sunnah an-Nabawiyyah—(The Pathway of as-Sunnah an-Nabawiyyah)—Volumes 1–4
? Majmoo' al-Fatawa—(Compilation of Fatawa) Volumes 1–36
? al-Aqeedah Al-Hamawiyyah—(The Creed to the People of Hamawiyyah)
? Al-Aqidah Al-Waasitiyyah—(The Creed to the People of Waasittiyah)
? al-Asma wa's-Sifaat—(Allah's Names and Attributes) Volumes 1–2
? 'al-Iman—(Faith)
? al-Jawab as Sahih li man Baddala Din al-Masih (Literally, "The Correct Response to those who have Corrupted the Deen (Religion) of the Messiah"; A Muslim theologian's response to Christianity)—seven volumes, over a thousand pages.
? as-Sarim al-Maslul ‘ala Shatim ar-Rasul—The Drawn Sword against those who insult the Messenger. Written in response to an incident in which Ibn Taymiyyah heard a Christian insulting Muhammad. The book is well-known because he wrote it entirely by memory, while in jail, and quoting more than hundreds of references.[45]

? Fatawa al-Kubra
? Fatawa al-Misriyyah
? ar-Radd 'ala al-Mantiqiyyin (Refutation of Greek Logicians)
? Naqd at-Ta'sis
? al-Uboodiyyah—(Subjection to God)
? Iqtida' as-Sirat al-Mustaqim'—(Following The Straight Path)
? al-Siyasa al-shar'iyya
? at-Tawassul wal-Waseela
? Sharh Futuh al-Ghayb—(Commentary on Revelations of the Unseen by Abdul-Qadir Gilani)
Some of his other works have been translated to English. They include:
? The Friends of Allah and the Friends of Shaytan
? Kitab al Iman: The Book of Faith
? Diseases of the Hearts and their Cures
? The Relief from Distress
? Fundamentals of Enjoining Good & Forbidding Evil
? The Concise Legacy
? The Goodly Word
? The Madinan Way
? Ibn Taymiyya against the Greek logicians
[edit]References
1. ^ a b c "Ibn Taymiyyah: Profile and Biography". Atheism.about.com. 2009-10-29. Retrieved 2010-06-09.
2. ^ a b "Ibn Taymiyya, Taqi al-Din (1263–1328)". Muslimphilosophy.com. Retrieved 2010-06-09.
3. ^ Mountains of Knowledge, pg 222
4. ^ Mountains of Knowledge, pg 220
5. ^ Little, Donald P. "Did Ibn Taymiyya Have a Screw Loose" Studia Islamica No. 41 (1975), pp. 93–111http://www.jstor.org/stable/1595400
6. ^ see aqidatul-waasitiyyah daarussalaam publications
7. ^ "SCHOLARS BIOGRAPHIES \ 8th Century \ Shaykh al-Islaam Ibn Taymiyyah". Fatwa-online.com. Retrieved 2010-06-09.
8. ^ Al-Subkî, Fatâwâ cited in his al-I`tibâr (3rd epistle of al-Durra al-Mud.iyya p. 59)
9. ^ Ar-Radd al-Waafir, pg. 58.
10. ^ Classical and Contemporary Muslim and Islamic Books in English
11. ^ Al-A'lam al-'Aliyyah, p.82-83
12. ^ Ibn Kathir, Vol. XIV, p. 136-139 [14] al-Kawaakib ud-Durriyah, p. 5
13. ^ al-Siyasa al-Shar'iyya, translated in Laoust, Henri, Le traité de droit public d'Ibn Taimiya, Beirut, 1948, quoted in Kepel, Gilles,The Prophet and the Pharaoh, University of California Press, (2003), p.198
14. ^ Janin, Hunt. Islamic law : the Sharia from Muhammad's time to the present by Hunt Janin and Andre Kahlmeyer , McFarland and Co. Publishers, 2007 p.79
15. ^ "Taqi al-Deen Ahmad Ibn Taymiyya". Pwhce.org. Retrieved 2010-06-09.
16. ^ Kepel, Gilles, The Prophet and the Pharaoh, (2003), p.194
17. ^ a b "IBN TAYMIYAH (AH 661-728/1263-1328 CE), more fully Taqi al-Din Abu al-’Abbas Ahmad ibn ‘Abd alHalim ibn ‘Abd al-Salam al-Harra". Muslimphilosophy.com. 2007-09-06. Retrieved 2010-02-04.
18. ^ Muhammad `Umar Memon, Ibn Taymiyya's Struggle against Popular Religion, with an annotated translation of Kitab Iqitada, the Hague, (1976) p.78, 210
19. ^ "A Muslim Iconoclast (Ibn Taymiyyeh) on the 'Merits' of Jerusalem and Palestine", by Charles D. Matthews, Journal of the American Oriental Society, volume 56 (1935), pp. 1–21. [Includes Arabic text of manuscript of Ibn Taymiyya's short work Qa'ida fi Ziyarat Bayt-il-Maqdis ????? ?? ????? ??? ??????]
20. ^ The Ash'aris: in the Scales of Ahlus Sunnah, Shaykh al-Jasim, pg. 155
21. ^ al-Jasim, pg. 155
22. ^ Evidences of being innocent of the accusation of Wahabism(Arab West Report art. 09, 19 – 2003)
23. ^ Ibn Qayyim, al-Madarij (3/485
24. ^ Majmu Fatawa 14/49
25. ^ Ibn Qayyim, al-Wabil, pg 69
26. ^ See pp. 253–254 of Street, Tony (2005). "Logic". In Peter Adamson and Richard C. Taylor (edd.). The Cambridge Companion to Arabic Philosophy. Cambridge University Press. pp. 247–265. ISBN 9780521520690.
27. ^ Muhammad Iqbal, The Reconstruction of Religious Thought in Islam, "The Spirit of Muslim Culture" (cf. [1] and [2])
28. ^ Hallaq, Wael B. (1985–1986). "The Logic of Legal Reasoning in Religious and Non-Religious Cultures: The Case of Islamic Law and the Common Law". Cleveland State Law Review 34: 79–96 [94–5]
29. ^ Ruth Mas (1998). "Qiyas: A Study in Islamic Logic". Folia Orientalia 34: 113–128. ISSN 0015-5675.
30. ^ a b John F. Sowa; Arun K. Majumdar (2003). "Analogical reasoning". Conceptual Structures for Knowledge Creation and Communication, Proceedings of ICCS 2003. Berlin: Springer-Verlag., pp. 16–36
31. ^ Ahmad ibn Taymiyya (661-728)
32. ^ Al-S.afadî, Sharh. Lâmiyya al-`Ajam li al-T.ughrâ'î, in al-Nabahânî, Shawâhid al-H.aqq (p. 189).
33. ^ Mountains of Knowledge, pg. 220, quoting Al-Bidaayah wan-Nihaayah'(14/118-119)
34. ^ Mu‘jam al-Shuyukh al-Kabir li al-Imam al-Dhahabi 1/56
35. ^ Mountains of Knowledge, pg. 222–223
36. ^ Al-Dhahabî, al-`Ibar (4:84).
37. ^ al-Tawbîkh (p. 61)
38. ^ Relief from Distress, pg. xxiii, footnote ibn Rajab, [2/387-392]
39. ^ Bahajtul Baitar, Hayat Shaykh Al Islam Ibn Taymiyyah, pg 21
40. ^ al-Dhayl 'alaa Tabaqat al-Hanabilah li Ibn Rajab 4/503, Maktabah al-'Ubaykan, 2005 edition
41. ^ al-Durar al-Kaminah li Ibn Hajar 1/169
42. ^ Relief from distress, pg. xx–xxi, quoting Radd al-Wafir in footnote
43. ^ "Ibn Taimiyah". Usc.edu. Retrieved 2010-06-09.
44. ^ M.M. Sharif, A History of Muslim Philosophy, Pakistan Philosophical Congress, p. 798
45. ^ "Ibn Taymiyyah wrote the entire book ‘as-Sarim al-Maslul’ from memory!". Iskandrani.wordpress.com. 2008-02-07. Retrieved 2010-06-09.
Also:
? Kepel, Gilles – Muslim extremism in Egypt: The Prophet and pharaoh. With a new preface for 2003. Translated from French by Jon Rothschild. Berkeley & Los Angeles: University of California Press, 2003. See p. 194–199.
? Little, Donald P. – "Did Ibn Taymiyya have a screw loose?", Studia Islamica, 1975, Number 41, pp. 93–111.
? Makdisi, G. – "Ibn Taymiyya: A Sufi of the Qadiriya Order", American Journal of Arabic Studies, 1973
? Sivan, Emmanuel – Radical Islam: Medieval theology and modern politics. Enlarged edition. New Haven & London: Yale University Press, 1990. See p. 94–107.
? Michot, Yahya – Ibn Taymiyya: Muslims under non-Muslim Rule. Texts translated, annotated and presented in relation to six modern readings of the Mardin fatwa. Foreword by James Piscatori. Oxford & London: Interface Publications, 2006. ISBN 0-9554545-2-2.
[edit]External links

Wikisource has original text related to this article:
Author:Ibn Taymiyyah


Arabic Wikisource has original text related to this article:
Ibn Taymiyyah

? Britannica Concise Encyclopedia
? Collection of internet articles/resources
? The Life, Struggles, Works and Impact of Shaikh ul-Islam Ibn Taymiyyah
? Refutation of Accusation Against Ibn Taymiyya by Abu Rumaysah
? Shaykh ul-Islam Ibn Taymiyyah's letters from prison
? Between Shaykul-Islaam Ibn Taymiyyah and Contemporary Takfiris On The Issue of Rebellion Against Tyranny and Injustice
? Diagram of teachers and students of Ibn Taymiyah
http://en.wikipedia.org/wiki/Ibn_Taymiyyah