napísal Aymenn Jawad Al-Tamimi

13. septembra 2010

Nedávna správa Roberta Fiska v the Independent k téme vrážd zo cti na celom svete by mala zdôrazniť potrebu vykorenenia tohto barbarského zvyku.
Fisk poznamenáva, že mnohé skupiny, bojujúce za práva žien majú podozrenie, že počet obetí vrážd zo cti môže byť štyrikrát vyšší ako "najnovšie svetové čísla okolo 5 000 úmrtí za rok" z OSN. Okrem toho, "Amnesty International a archívy správ navrhujú, že vraždy nevinných za "zneuctenie" svojich rodín každý rok rastie." Naviac, zatiaľ čo je známe, že takéto praktiky sa stávajú medzi hinduistami a sikhami v Južnej Ázii a na Západe ako aj medzi kresťanmi a ďalšími menšinami na Strednom Východe a stále sa väčšinou týka moslimských komunít v takých krajinách ako je Irak, Jordánsko, Pakistan a Turecko. Napriek tomu môže byť tento zvyk rovnako rozšírený v Egypte a v štátoch Záliv, kde je sloboda médií ohľadom tejto záležitosti je viac obmedzená.

Samozrejme, koncepcia vrážd zo cti predchádza väčšinu náboženstiev a nakoniec má kultúrne a kmeňové korene. Napríklad, starý asýrsky zákon umožňoval otcovi potrestať svoju dcéru, pokiaľ bola znásilnená, akýmkoľvek spôsobom. Napriek tomu, vyvstáva otázka, prečo sa vraždy zo cti viac objavujú v moslimskom svete a v moslimských komunitách na Západe.

Z moslimských skupín a od hovorcov má jeden dojem, že nemajú nič spoločného s islamom.

Napríklad, po vražde kanadskej tínedžerky Aksy Parvíz jej otcom a bratom za to, že odmietla nosiť hidžáb, Sheila Musaji napísala v American Muslim že "hoci je to určite prípad domáceho násilia... vraždy "zo cti" nie sú iba moslimským problémom a nie je to žiadna otázka "cti". Podobne, Mohamed Elmasry z Kanadského islamského kongresu vyhlásil: "Nechcem, aby si verejnosť myslela, že je to islamská záležitosť alebo imigrantská záležitosť. Je to tínedžerská záležitosť."

Na rozdiel od takéhoto popierania však dôkazy vo všeobecnosti ilustrujú, že islamská ortodoxia vo všeobecnosti túto prax schvaľuje, hoci ju sama výslovne neodporúča. Najlepším príkladom v tomto bode je Umdat Al-Salik ("Opora pútnikova" v arabčine), manuál šaríje (islamského práva), certifikovaného Univerzitou Al-Azhar, najprominentnejšia a najautoritatívnejšia inštitúcia islamskej jurisprudencie vo svete, ako spoľahlivého sprievodcu ortodoxného sunni islamu.

Príručka uvádza (01.1-2), že "odplata je povinná voči komukoľvek, kto zámerne zabije ľudskú bytosť bezprávne", okrem " keď otec alebo matka (alebo ich otcovia alebo matky)" zabijú svojho potomka, alebo potomka svojich potomkov". Teda v súlade s týmto názorom je rodič, ktorý zabije svojho syna/dcéru kvôli "cti", či sa už jedná o záležitosti cudnosti, apostázy a podobne, nepodlieha v rámci šaríje žiadnemu trestu. Tento výnos vychádza z hadísu (Sahih Muslim, Kniha 19, číslo 4457) kde sa potvrdzuje, že nikto by nemal zabiť dieťa, pokiaľ nevie to "čo Kádir vedel o dieťati, ktoré zabil". Kádir je postava z Koránu, ktorá sprevádza Mojžiša na ceste a zabije syna veriacich rodičov zo strachu, že bude rebelovať voči vôli Boha (18:74 a 18:80-81).

A z týchto dôvodov islamské náboženské autority boli pri odsúdení zvyku vrážd zo cti prinajlepšom váhavé.

V skutočnosti, v roku 2003 jordánsky parlament hlasoval proti zákonu, ktorý mal zaviesť prísnejšie tresty za vraždy zo cti z dôvodov , že by to bolo proti "náboženským tradíciám". Podobne, s ohľadom na zabitie Rand Abdel-Qader, 17 ročnej Iračanky, ktorá sa údajne zaľúbila do britského vojaka, slúžiaceho v Basre jej otcom, jeden iracký seržant povedal "že v prípade "vraždy zo cti" sa toho nedá veľa urobiť. Ste v moslimskej spoločnosti a ženy by sa mali riadiť podľa zákonov náboženstva."

Vhodná, ale nie presná analógia je problém ženskej obriezky v Egypte, ktorá siaha až do čias faraónov. Hoci bola v roku 1997 zakázaná Najvyšším ústavným súdom, štúdia z roku 2005 zistila, že 95% egyptských žien bolo istým spôsobom obrezaných, pretože Ša afi, islamská škola, ktorá je v Egypte dominantná, vyhlasuje, že odrezanie prekrytia klitorisu je povinné a v súlade s tým je rituál stále podporovaný a odporúčaný mnohými moslimskými duchovnými.

Preto je nutné, aby organizácie na ochranu ľudských práv, pracujúce v moslimskom svete vytvárali tlak na islamské náboženské autority, aby jednoznačne odsúdili prax vrážd zo cti, otvorene a čestne diskutovali náboženské základy, ktoré zvyk schvaľujú a pracovali na formulácii reformovaného znenia základných islamských textov, ktoré učia, prečo sú vraždy zo cti z náboženského hľadiska neprípustné, čo bude viesť k zavedeniu prísnejších právnych trestov pre vraždy zo cti v moslimských krajinách.

Podobne, skupiny na obhajobu práv žien, pracujúce na Západe by mali podporovať moslimské advokátne skupiny a náboženských lídrov, ktorí slúžia moslimských komunitách na Západe, aby robili to isté.

Okrem toho, ako Phyllis Chesler zdôrazňuje, v USA "bežný útulok pre týrané ženy sa nešpecializuje na vraždy zo cti, ani tu nie sú žiadne ustanovenia pre náhradné rodiny - moslimské alebo iné - ktoré môže chrániť dievčatá, ktoré sú terčom vraždy zo cti zo strany ich biologických rodín." Toto sú medzery, ktoré je potrebné zaplniť.

Prijatím takýchto opatrení sa vraždy zo cti nestratia od rána do večera, keďže táto prax má kultúrne korene, ale minimálne sa ich počet podstatne zníži.

http://www.foreignpolicyjournal.com/2010/09/13/the-problem-of-honor-killings/