Neporovnateľné: Šaríjové a židovské náboženské súdy
American Thinker 3 januára 2011
napísal Rabbi Aryeh Spero
Mnohí skrytí džihádisti, ktorí sa snažia dosiahnuť, aby mali šaríjové právo namiesto amerického občianskeho práva v amerických islamských komunitách často robia nezmyselné vyhlásenia, že šaríjové súdy sú podobné židovským náboženským súdom, ktoré zbožní Židia často využívajú pri vynášaní rozsudkov pri rozporoch vnútri komunity.
Je úplne to úplne nepresné, keďže šaríja má za cieľ náhradu amerického práva šaríjou, pričom Beit Din, židovské náboženské súdy obmedzujú svoje normatívne výnosy a nemajú žiadny zámer ani túžbu bagatelizovať americké právo.
Pred 1800 rokmi talmudský rabín Rabbi Samuel stanovil líniu, v rámci ktorej mali Židia komunikovať so zákonmi Babylónie, ktorá bola v tom čase hlavným sídlom židovského ľudu po jeho odchode s Izraela. Jeho vyhlásenie a rozhodnutie viedlo židovskú komunitu počas jej pobytu v novej krajine: "Zákon je to, čo je zákonom krajiny." Rabbi Samuel pochopil, práve tak ako mnohí významní rabíni po ňom, že prebývanie v krajine a byť dobrým občanom znamená žiť podľa jej zákonov a noriem.
Prirodzene, mnohé aspekty židovského náboženského života sa odlišovali od hostiteľskej kultúry, ako napríklad jedenie kóšer stravy, dodržiavanie šabatu a nepoužívanie kysnutého chleba cez Pesach a Rabbi Samuel by bol prvý, kto by odmietol akýkoľvek pokus štátu obmedziť naše základné náboženské prejavy. V duchu Dajte cézarovi čo je cézarovo a Bohu, čo je božie, rabín Samuel vyznačil čiaru medzi náboženským právom a civilným právom. Jeho intelektuálna poctivosť spočívala v tom, že nedovolil žiadne vykrúcanie v zaradení občianskeho práva ako "náboženského" práva, čo by v skutočnosti zrušilo celú koncepciu "Zákon krajiny je zákonom."
Rabín Samuel si zaiste želal zachovanie židovskej kultúry a etnika. Napriek tomu
hlava babylónskej židovskej komunity vštepovala hlboký rešpekt a lojalitu voči svojej novej krajine a nedovoli by zelótom a separatistom podľahnúť móde kultúrnej nadradenosti vytváraním autonómnych komunít v národe, čo sa stane vtedy, keď sa normatívy náboženského práva nafúknu tak, že pojmú aj zásadné ustanovenia občianskeho a trestného práva, čo často môže byť aj niečo, k čomu by sa mala vyjadriť verejnosť.
O osemsto rokov neskoršie, keď sa centrum židovského života presunulo do Európy, Rabbi Gershom z Nemecka sa vyjadril na tému "Zákon krajiny je zákonom." Vyhlásil, že pretože je niečo v náboženskom zákone dovolené, neznamená to, že Žid má právo uplatniť si toto náboženské právo, pokiaľ protirečí základným štandardom a zvykom krajiny, kde teraz býva.
Takže hoci aj starobylá Biblia neobmedzovala muža na jednu ženu, aj tak sa židovský muž, žijúci v Európe nemohol viackrát oženiť, tak ako sa to dialo v biblických dobách, keďže európske/kresťanské mravy odmietali viac manželiek súčasne.
Hoci bola polygamia mnoho storočí kultúrnym tabu medzi západnými Židmi, Rabbi Gershom využil možnosť, aby ju zakázal oficiálne a právne podčiarkol bod, že žiadna konkrétna etnická skupina nie je nadradená nad a mimo hlboko zakorenených národných morálnych a etických mravov a štandardov.
Porovnajte túto filozofiu s tou, ktorá napríklad vyžaduje súlad so šaríjou, kde napríklad v niektorých európskych krajinách islamskí duchovní vyžadujú, aby štátny sociálny systém podporoval manželky polygamného moslima z Pakistanu, alebo napríklad v New Jersey, kde súd nižšieho stupňa súhlasil s oslobodením muža za znásilnenie svojej manželky, "odôvodňujúc" to tým, že jeho kultúra povoľuje mužovi donútiť svoju manželku k pohlavnému styku, aj keď ona vehementne protestuje.
Alebo prípad 18 ročného dievčaťa z Columbusu, Ohio, ktorej želanie konvertovať na kresťanstvo ohrozuje jej život jej vlastnými rodičmi, ktorí vyhlasujú, že šaríja jej neumožňuje stať sa kresťankou. Židovský zákon zo svojej podstaty nechce to, čo si tu šaríja vyžaduje a žiadny Beit Din by sa neuchýlil k takému odmietnutiu spoločenských civilizovaných amerických noriem.
Tri vyššie uvedené prípady, niektoré z nich dokonca trestné vyčnievajú proti nášmu americkému princípu, že ženy a deti nie sú jednoducho manželovým vlastníctvom. Toto nie je jednoduchý legalizmus, ale základ našej identity a toho, čo sme ako ľud a názor. S dvoma zákonnými systémami, pričom jeden dáva moslimom právo urobiť to, čo je zakázané ostatným Američanom je porušenie nášho základného princípu Náležitého procesu, kde sa naše zákony vzťahujú rovnako na všetkých, či už sú to naše práva alebo ich obmedzenia. Mali by sme odrazu urobiť jednu skupinu občanov privilegovanú? Toto nie je ani americké, ani západné. Rovnosť pred zákonom musí prebiť moderné a často hlúpe pojmy ako je multikulturalizmus. Priveľa multikulturalizmu ničí kultúru a vedie k spoločnosti bez akýchkoľvek noriem.
Vždy bolo jasné, že nikto si nemôže žiadať výnimku z občianskeho a trestného práva na základe náboženstva.
Sloboda vyznania neznamená právo nežiť podľa civilizovaných zákonov, ktoré nás vytvárajú ako ľud. Presne toto mal na mysli Rabbi Samuel pred 1800 rokmi, keď varoval pred tými, ktorí by odvolali svoju lénnu vernosť voči civilnému a trestnému právu požadovaním zvláštnych výnimiek v rámci náboženského práva.
Sú dve oblasti, kde občas Žid zapojí Beit Din do svojho života. Jednou z nich je manželstvo a rozvod. Ale tu Beit Din nevytláča občianske právo, skôr okrášľuje tieto udalosti istými požadovanými rituálmi, pričom žiadny z nich neprotirečí hlboko zakorenenej sociálnej morálke ani neprotirečí existujúcim občianskym zákonom. Potom, ako rozvedený pár ukončí svoje rozvodové konanie - financie, otázky starostlivosti o deti a podobne. -- pisár Beit Din napíše na pergament rozvodový dokument podľa starého hebrejského textu.
Manželstvo je podobne predchádzané písomnými dokumentmi a požehnaniami. Tieto dodatky neodvolávajú žiadny z občianskych zákonov, skôr spadajú do oblasti rituálov, ktoré ozdobujú a obohacujú každú konkrétnu skupinu v rámci ľudstva.
Druhá je arbitračný proces, kde sa dve židovské stránky rozhodnú ušetriť náklady na právnikov a dlhé občianske konanie a rozhodnú sa, že prijmu arbitráž Beit Din ohľadom ich obchodného alebo finančného sporu. Súdy sa ich voľbe tešia, pretože im to ušetrí ďalší prípad v ich už preplnenej agende. Ale dokonca aj tu Beit Din nemôže opustiť svoju oblasť pomocou nejakej divokej formy izolovaného usudzovania, ktorého logika by na sekulárnom súde neobstála.
Tak isto by nikdy nearbitroval v trestných záležitostiach.
A tu leží zásadný rozdiel medzi tými, ktorí sa zasadzujú za šaríjú pre islamské komunity voči Beit Din vo veľmi zbožných židovských komunitách. To jest, pokiaľ sa Žid ocitne pred Beit Din raz alebo dva krát v živote a mnohí z nich vôbec, šaríja bude jednotlivca v rámci komunity riadiť úplne vo všetkom.
Bude pod šaríjou žiť. Šaríja zasahuje do všetkého a je koercívna. Je to konečná balkanizácia, kde mini národ žije v rámci väčšieho národa. Je to ako vystúpenie z Únie, ale so zachovaním všetkých privilégií zotrvania v tejto únii.
Pre skrytých džihádistov je šaríja najefektívnejším spôsobom islamizácie krajiny. Vďaka jej zavedeniu oznamuje, že národ nemá jedno a záväzné právo pre všetkých, mravy a normy. A preto ju radikálni multikulturalisti milujú. Pomáha ničiť Ameriku.
Islamská šaríja má úplne iné ašpirácie ako židovské právo. Židovské právo nemá žiadne celosvetové ambície. Dokonca sa ani nesnažíme získať konvertitov. Je iba jeden židovský štát, pričom je dosť malý. Proklamovaným cieľom islamu je podrobiť svet šaríji. Túži po celosvetovom kalifáte, podriadiť všetko islamu, jednotlivcov aj národy.
Šaríja oznamuje, že islam je nad a mimo práva. Je nad krajinou. Pokiaľ sa povolí a zavedie v islamských oblastiach, presiahne ich a rozšíri sa do stále rastúcich oblastí, kde migrujú jej poddaní, takže oblasti, ktoré boli kedysi pod americkým právom musia opustiť americký spôsob života, pokiaľ si želajú obchodovať, alebo sa chrániť pred obťažovaním. Šaríja neverí v zásadu Žiť a nechať žiť, čo bolo sladkou piesňou, ktorá viedla Ameriku.
Žiada zmeny v našich školách, pracoviskách, plavárňach a v každej oblasti verejného a komerčného života.
V Anglicku teraz celé školské oblasti zakazujú bravčové v školských jedálňach, kde kresťanské/ateistické deti stále predstavujú väčšinu a niektoré školy ani neučia o Holokauste, pretože to "uráža" antisemitských moslimov.
Liberáli to nazývajú citlivosťou a prispôsobením. Ale je to kapitulácia; kapitulácia vykastrovaných multikulturalistov, ktorí majú pocit, že jediným spôsobom, ako potvrdiť našu západnú kultúru je vzdať sa jej a podriadiť sa tým, ktorí ju chcú zničiť.
Akákoľvek ideológia, ktorej požiadavky a nároky na občiansky a verejný život sú také rozsiahle a neustávajúce je vo svojej podstate teokratická a teda nekompatibilná a nebezpečná západnému štýlu života.
Kedysi Severná Afrika nebola islamská. Ani Turecko, južná Ázia, Indonézia, stredná Afrika, Perzia, ani väčšina Iraku či Libanon, či veľké oblasti na západe, východe a severe Indie. Ani Balkán.
Teraz sú väčšinou islamské. Niektoré boli dobyté mečom islamu. Iní sa rozhodli byť "dobrými chlapcami" a dovolili zákon šaríje v ich krajinách pre tých pár ľudí, ktorí ho chceli. Teraz, desiatky miliónov z nich a ich detí musia žiť pod šaríjou. Ich dedičstvo sa zničilo.
Uverejnené 3. januára 2011, hd.
http://europenews.dk/en/node/38564