http://www.danielpipes.org/9637/male-female-relations
napísal Daniel Pipes
In the Path of God
1983
Z In the Path of God (New York: Basic Books, 1983), výňatok z kapitoly 8, "Moslimská anomália," str. 176-82
Zhrnutie tejto analýzy nájdete v, "Female Desire and Islamic Trauma," The New York Sun, 25. mája 2004.

Protirečivé zvyky v súkromnom živote tak isto ovplyvnili postoj moslimov voči Európe a modernite. Všadeprítomný antinomianizmus Západu podkopal silu väčšiny zákonov, vzbudzujúc tak v moslimoch strach, že ich tradičné sociálne obmedzenia zoslabnú do tej miery, že vplyv Západu na vzťahy medzi pohlaviami prevládne. Tu, práve tak ako v politickej sfére sú dve civilizácie takmer dokonale v protiklade a európske a americké vplyvy vzbudzujú zvláštnu úzkosť v islame. A pretože islamská civilizácia sex priamo prepája s verejnou sférou, má to bezprostredný politický význam.

Až donedávna sa na kresťanskom Západe predpokladalo, že muži a ženy vnímajú sex odlišne. Mužský princíp bol videný ako ten, ktorý loví, zvádza a znásilňuje, pričom ženský princíp si sex nevychutnával, iba ho znášal. Iba nedávno, keď sa Západ presunul od kresťanskej kultúry, postupne sa presadila myšlienka, že ženy majú tak isto aktívne sexuálne túžby.

Keď vezmeme do úvahy moslimskú povesť zaostalosti, je veľmi ironické poznamenať, že islamská civilizácia nielenže pokladá ženu za niekoho, kto má sexuálne túžby, ale vidí ju ako omnoho vášnivejšiu ako muža. V konečnom dôsledku toto chápanie určilo miesto ženám v tradičnom islame.

Podľa islamského náhľadu muži a ženy zdieľajú tú istú sexualitu. Obaja si želajú sexuálny styk, počas ktorého ich telá prechádzajú podobnými procesmi, ktoré im prinášajú podobné potešenie a podobné fyzické vyvrcholenie. Na rozdiel od tradičných západných názorov, ktoré videli sexuálny akt ako bojisko, kde muž uvádza do praxe svoju nadradenosť nad ženou, moslimovia ho vidia ako nežnú, zdieľanú rozkoš. Sexuálne uspokojenie bolo oslavované Abu l-Hamidom Al-Ghazalim (1050– 1111), ktorého mnohí pokladajú za kľúčového mysliteľa islamskej civilizácie "predchuť potešení, ktoré mužov očakávajú v Raji" a "ako silnú motiváciu na povzbudenie mužov... uctievať Boha, aby tak dosiahli nebo." Sexuálne uspokojenie vedie k harmonickému sociálnemu usporiadaniu a prekvitajúcej civilizácii.

Na rozdiel od tradičného západného názoru, že ženy si nevychutnávajú sex, moslimovia veria, že ženské túžby sú silnejšie než mužské. Moslimovia často vidia "ženu ako lovca a muža ako pasívnu obeť" jej vášne; samozrejme, sexuálne potreby ju robia "symbolom nerozumu, neporiadku, protibožskej sily prírody a diablovej učenice. Tento náhľad môže vyplývať z väčšej ženskej schopnosti prežívať sex, alebo to môže ísť až k Mohamedovým skúsenostiam.

Ale bez ohľadu na pôvod, ženská sexualita je pokladaná za tak mocnú, že predstavuje skutočné nebezpečenstvo pre spoločnosť. Hoci islamská civilizácia podporuje sexuálne uspokojenie, tak isto pokladá ženu, pohybujúcu sa bez obmedzení za najnebezpečnejšiu výzvu, ktorej môžu čeliť muži, ktorí sa pokúšajú vykonať Božie príkazy (a preto muži majú omnoho viac náboženských povinností). Dohromady, ich prudká túžba a ich neodolateľná príťažlivosť poskytuje žene nad mužmi moc, ktorá sa rovná Alahovej moci.

Pokiaľ sú ponechaní sami na seba, muži môžu podľahnúť ženám a opustiť Alaha. Nastane Fitna, čo sú občianske nepokoje medzi veriacimi. Práve tak znepokojenie, vyvolané fitna v moslimských vládcoch charakterizovala moslimský prístup k politike, tak isto strach z fitny dominuje súkromnému životu. "Nie je žiadne napätie medzi islamom a sexualitou, pokiaľ je táto sexualita vyjadrovaná harmonicky a nie je frustrovaná.

To, čo islam pokladá za negatívne a antisociálne je žena a jej moc vytvárať fitnu." Čo je veľmi výstižné, v arabčine je fitna aj slovo, označujúce krásnu ženu, pretože "kedykoľvek muž stretne ženu, môže sa objaviť fitna."

Moslimské strachy, že ženská žiadostivosť môže spôsobiť anarchiu viedli Fatimu Mernissi k zrovnaniu žien s harbi - nepriateľskými kafírmi:

"Moslimský poriadok čelí dvom hrozbám: neveriaci ohrozujú zvonku a žena zvnútra." Ak veriaci cítia iba miernu úzkosť zo sexuálnych aktov ako takých, sú však posadnutí nebezpečenstvami, ktoré predstavujú ženy. "Celá moslimská sociálna štruktúra sa dá vidieť ako pod neustálym útokom a v obrane proti ničivej sile ženskej sexuality."

Z toho vyplývajú dva body, oba sú pre modernú dobu kľúčové. Po prvé, islamské obmedzenia sexuálnej aktivity sú motivované viac túžbo uchrániť sociálne tkanivo spoločnosti než morálnymi úvahami. Po druhé, islamská spoločnosť vyvinula široké pole inštitucionálnych mechanizmov potláčania ženskej sexuality "celý systém... vychádzajúcic z predpokladu, že žena je mocná a nebezpečná bytosť."

Jeho hlavnými prvkami je držať ženy oddelene od mužov, brániť romantickej láske a urobiť ženy bezmocnými. Islamská civilizácia vychádza z predpokladu že ženy budú zvádzať akéhokoľvek dostupného muža a štruktúruje spoločnosť takým spôsobom, aby tomuto zabránila tak, že vytvorí oddelené priestory a zníži kontakt medzi pohlaviami. Podľa šaríje, muž a žena, ktorí sú sami v súkromí sa s veľkou pravdepodobnosťou venujú sexuálnej aktivite; preto sa musí urobiť všetko preto, aby sa takéto situácie nestávali. (Tieto očakávania sú samozrejme samosplňujúce, moslimovia, ktorí si myslia, že nemôžu kontrolovať svoju sexualitu sa o to nemusia ani pokúsiť.)

Fyzické oddelenie pohlaví teda charakterizuje denný život v islame; akýkoľvek muž a akákoľvek žena sa pokladajú za potenciálne sexuálne atraktívnych a musia sa držať oddelene.

Islamská civilizácia povzbudzuje ženy, aby zostávali vnútri domu a pokladá za ideál ženu, ktorá má služobníctvo, domáce vybavenia a sociálne postavenie, takže nepotrebuje vyjsť z domu po desaťročia. Každý muž, ktorý si to môže dovoliť, drží svoje ženy v dome. Dom samotý je štruktúrovaný tak, aby sa ženy nestretávali s nepríbuznými mužmi. Islamské dmy majú steny zvonku a okná do vnútornej záhrady, čím sa zvyšuje súkromie. Vnútri domu hárem oddeľuje ženy od mužských oblastí v budove, do ktorých môžu vstúpiť muži, ktorí s nimi nie sú príbuzní.

Závoj - "výraz neviditeľnosti žien na ulici" - odstraňuje ženu z mužského priestoru, ktorým prechádza, keďže vonkajšok patrí mužom.

Ako taká, je rušiteľkou držby:
Žena vždy ruší mužský priestor, pretože je, v zmysle definície, nepriateľ. Žena nemá právo využívať priestory mužov. Keď do nich vstúpi, prevracia poriadok muža a jeho pokoj mysle. V skutočnosti pácha voči nemu akt agresie už len tým, že je prítomná tam, kde by nemala byť.

Žena v tradične mužskom priestore spochybňuje Alahove príkazy povzbudzovaním mužov, aby páchali zina (cudzoložstvo). V tomto stretnutí muž všetko stráca: pokoj mysle, rozhodnosť, vernosť Alahovi a sociálnu prestíž.
Ženy by mali vychádzať iba pre konkrétne dôvody, ako je nakupovanie, kúpanie a navštevovanie príbuzných.

Ak príležitostný kontakt medzi nezosobášenými mužmi a ženami hrozí fitnou, rovnaké nebezpečenstvo medzi zosobášenými partnermi predstavuje romantická láska.

Je možné, že muža natoľko pohltí vášeň k jeho žene, že môže zanedbávať svoje povinnosti voči Alahovi. "Heterosexuálne zaujatie, skutočná láska je nebezpečenstvo, ktoré treba odvrátiť"; islamský život teda podkopáva rozvoj silných citových pút medzi manželom a manželkou.

Znižuje kontakt medzi nimi tým, že prísne rozdeľuje ich záujmi: muži sa zaoberajú náboženstvom a prácou, ženy domácnosťou a rodinou. Manželka obvykle nejedáva so svojím manželom, nesprevádza ho mimo dom, ani netrávia spolu čas so svojimi deťmi.

Manželove veľké práva nad manželkou robia ich vzťah nevyváženým; často je skôr slúžka než jeho spoločníčka. Môže ju zapudiť (rozviesť) sa s ňou bez upozorenia, alebo sa môže oženiť s inou ženou. Mnohoženstvo znižuje pravdepodobnosť rozvoja výlučného silného puta.

Dohodnuté manželstvá, zvlášť medzi staršími mužmi a mladými dievčatmi znižujú pravdepodonosť vytvorenia spoločenstva. Sila pocitov syn-matka často bráni vzťahu medzi synom a jeho manželkou a ona sa tak isto obráti k svojmu synovi pri hľadaní hlbšieho citového puta.

Pokiaľ to môže islam ovplyvniť, spôsobuje, že manželia trávia spolu málo času a zmenšuje ich citové väzby.

Bezmocnosť tak isto slúži na to, aby zvládla schopnosť ženy ohroziť základy spoločnosti. Manžel sa môže rozviesť s manželkou kedykoľvek; ona však musí predložiť svoj prípad mužskému predstaviteľovi úradnej moci a presvedčiť ho, aby donútil manžela, aby sa s ňou rozviedol, keďže sama nemôže proti nemu po právnej stránke nič podniknúť. Žena jedná cez svojho mužského zástupcu, svojho otca, manžela, brata, alebo iného príbuzného.

Sama nesmie pracovať ani cestovať. Od svojho zástupcu závisí dokonca aj počas svadby; v mnohých islamských svadobných ceremóniách to nie je dokonca ani muž a žena, ktorí si vymieňajú sľuby, ale sú to dvaja muži, ženích a zástupca nevesty. Zástupca môže zrušiť manželstvo, ktoré uzavrie bez jeho povolenia.

Šaríja dáva jej svedectvu polovičnú hodnotu než má svedectvo muža (čo ju dáva na rovnakú úroveň ako otrokov a nemoslimov).

Ďalším znakom bezmocnosti je virilokalita, zvyk, kde sa manželka sťahuje do manželovej rodiny, kde slúži jeho záujem a patrilineárnosť, dôraz na dôležitosť synov a fyzického otcovstva. Z toho vyplýva "všetky sexuálne inštitúcie (polygamia, zapudenie, sexuálna segregácia a podobne) sa dajú vnímať ako stratégie na kontrolu sily (ženskej)."

Celkovo sa dá povedať, že moslimovia žili podľa islamských ideálov pre mužsko-ženské vzťahy a fungovalo to. "Tradičná koherencia medzi moslimskou ideológiou a moslimskou realitou v oblasti sexuality dávala umme uspokojenie v súkromných záležitostiach, ktoré jej chýbalo vo verejných záležitostiach.

Muži venovali viac pozornosti Alahovi než ženám, ale to si vyžadovalo neustálu pozornosť; neustále pretrvával strach, že ženy môžu zlomiť obmedzenia, zlákať mužov preč od Šaríje a zničiť komunitu.

Tieto strachy sa znásobili, keď islamské krajiny padli do rúk Európanom.
Západné vzorce mužsko-ženských vzťahov počas posledných storočí boli takmer vždy v konflikte s islamskými, čím vytvárali priepasť medzi islamskými ideálmi a moslimskými realitami. Západniari nedelili svet na mužské a ženské oblasti; ženy chodili von viditeľné pre mužov, zdieľali celý dom a nevyhýbali sa oknám, smerujúcich na ulicu. Muži a ženy sa sociálne stýkali a dospelí sa často nachádzali sami s členom opačného pohlavia. Ideálom nebolo držať ženy vnútri, ale bola to romantická láska, podporovanie silného puta medzi manželom a manželkou.

Monogamia, omnoho komplikovanejše rozvodové zákony, nukleárna rodina a manželstvo medzi partnermi rovnakého veku tak isto podporovalo manželskú jednotku. Západné ženy si postupne vybojovali právnu rovnosť s mužmi, získali právo žiť, pracovať, cestovať a vydať sa podľa svojho želania.

Najnovší vývoj na Západe ide ešte viac proti islamu: turistky, cestujúce samé po islamských krajinách, zmiešané bazény v hoteloch a turistických centrách, miniatúrne plavky, moderné obtiahnuté šaty, tolerancia voči verejným prejavom náklonnosti, sexuálne narážky v reklame a pornografia v knihách, filmoch a videokazetách. Každá strana vidí praktiky druhej strany ako barbarské: pokiaľ západná promiskuita popudzuje moslimov, tristo manželiek saudského kráľa Abdalazíza nešokuje západniarov menej.

Tieto rozdiely nie sú náhodné, ale vznikajú zo základného rozdielu medzi kresťanstvom a islamom: dôraz na etiku verzus dôraz na zákony. Kontrola sexuálnej aktivity priamo odráža tento rozdiel.

Západ obmedzuje sex primárne tak, že sa snaží mužom a ženám vštepiť štandardy morálky a vymáha sexuálnu inhibíciu "silnou internalizáciou sexuálnych zákazov počas procesu socializácie". Kresťania dlho spájali sex s hanebnosťou. "Internalizovaná etika predmanželskej čistoty a vernosti počas manželstva obvykle postačuje na zabránenie zneužívania ich slobody smilnením alebo cudzoložstvom kedykoľvek sa naskytne vhodná príležitosť." Medzi Západniarmi, ktorí sa už nehlásia k starej morálke, nahrádza nová etika a osobné úvahy - hoci sú voľnejšie, aj tie obvykle postačujú na obmedzenie sexuálnej aktivity na malé percento možných príležitostí.

Moslimovia sú na druhej strane závislí od "vonkajších ochranných opatrení", ktoré majú oddeliť pohlavia "zabrániť vychádzať nevydatým dievčatám, alebo ich musia sprevádzať spoločníčky alebo iní ochrancovia, pokiaľ vyjdú na verejnosť a zabraňovať cudzoložstvu takými externými zariadeniami, ako je zahaľovanie, oddeľovanie v harémoch, alebo neustálym dozorom."

Ako sme videli, skôr, než by sa snažili vštepiť internalizované etické princípy, islam vytvára fyzické bariéry, aby oddelil pohlavia a veľmi prísne trestá priestupky, čím robí pre nevydaté osoby mimoriadne náročné stretnúť sa s osobami opačného pohlavia, zvlášť v mestských oblastiach. Tam, kde sa západná civilizácia spolieha na súkromnú vinu, aby zabránila zločinom, islamská sa spolieha a pocity verejného pohanenia.

Tento rozdiel spôsobuje problémy pre ľudí, ktorí vzhliadajú k posvätnému zákonu ako k návodu na denný život, keďže často strácajú svoju závažnosť, keď sú konfrontované s internalizovanými etickými obmedzeniami.

Súc zvyknutý na nekonečné spôsoby, akými šaríja reguluje život, moslimovia očakávajú, že ich bude ich okolie kontrolovať.

Nie je vôbec prekvapivé, že moslimovia oboch pohlaví, ktorí sa ocitnú na západe často nepochopia základné pravidlá, pričom si tunajšiu slobodu vykladajú ako povolenie urobiť čokoľvek, čo sa im páči; toto môže viesť k neprijateľnému správaniu.

Takto môže moslimský muž nepochopiť očividnú dostupnosť západných žien a môže byť prekvapený ich urazenou reakciou na ich návrhy.

Západné praktiky neomylne lákajú niekoľkých moslimov, vrátane žien, ktoré chcú mať slobody a práva svojich západných proťajškov a mužov, zlákaných vzrušením väčšieho kontaktu so ženami, priestorovo aj emocionálne. (Je však vhodné poznamenať že moslimskí muži často očakávajú, že ich stará moc zostane nedotknutá.)

Ďalší sa hlboko obávajú západných vplyvov: pre fundamentalistov, styk oboch pohlaví ohrozuje mužskú schopnosť dodržiavať šaríju, pre nefundamentalistov, tí vidia problém v rozostrenejších, nejasnejších islamských spôsoboch - ale napriek pre všetkých, neriadený kontakt medzi pohlaviami ohrozuje základy spoločenského života.

Odpor proti západným vplyvom má menej čo dočinenia s morálkou než s obavami z uvoľnenia síl, ktoré môžu zničiť islamské spoločnosti. Váhavosť v prijímaní západných spôsobov je teda inšpirovaná hlavne politickými ohľadmi a moslimovia vidia "akúkoľvek zmenu v mužsko-ženských vzťahoch ako ohrozenie sily ummy".

Pochopenie sa týka politického rozmeru vzťahu medzi pohlaviami preniká celý moslimský život. Raz napísal marocký muž list poradenskej službe, okolo roku 1971, kde popisuje problémy, ktorým čelí, keď si chce vziať ženu, ktorú miluje: "Nedokážem si predstaviť svoj život bez tohto dievčaťa a ak sa pokúsim s ňou žiť, môžem sa nachádzať v situácii, ktorá je nebezpečná nielen pre mňa, ale aj pre moslimskú ummu ako aj pre moslimské náboženstvo."

Keď sa prevalil škandál s robotníčkami, ktoré pózovali nahé pre akty, hlavný minister štátu Selangor v Malajzii reagoval tak, že táto záležitosť je tak nebezpečná " ako komunizmus a organizovaný zločin".

Západné vplyvy na vzťahy medzi pohlaviami ovplyvňujú omnoho viac, než len súkromný život; podkopávaním islamského poriadku práve tak ako akákoľvek politická ideológia a preto sa mnoho moslimov obáva čohokoľvek, čo je spojené so západom a moderným životom.

Západ nepredstavuje iba vonkajšiu hrozbu ako neveriaci; tak isto eroduje islamské mechanizmy na elimináciu vnútornej hrozby, ženy.

Západný antinomianizmus má podobné efekty v ostatných oblastiach súkromného života, erodujúc šaríjové zákazy bravčového, alkoholu, drog, hrania a úroku. Moslimovia, ktorí opustia zákon ho často nenahradia kódexom osobnej etiky, ale povolia si neobmedzené uspokojenie.

Chybne vnímajúc slobodu ako povolenie a osobnú etiku ako slabosť, poniektorí padlí moslimovia potom prestávajú dodržiavať dokonca aj úplne základné morálne zásady, ako sú tie, čo sa týkajú dôvery, rešpektu a čestnosti. Tieto zvyky pochopiteľne dávajú západným zvykom zlé meno.

Amorálnosť nepraktikujúcich moslimov iba potvrdzuje rozhodnutie zbožných moslimov žiť prísne podľa šaríje, čím delia moslimskú spoločnosť na dve časti, fundamentalistov a pozápadnených, náboženských a protináboženských, morálnych a amorálnych, sebazapierajúcich sa a hedonistov.

Iba pár ľudí (a väčšina z nich pochádza z horných vrstiev spoločnosti) sa dokáže integrovať do západného štýlu strednej niky etického, avšak nenáboženského správania.

Na rozdiel od politickej arény, kde sa väčšina moslimov usadí niekde v nejasnom strede reformizmu, súkromné štýly sú polarizované, rozdeľujúce a destabilizujúce ummu.