napísal Patrick Poole

V odozve na návštevu pápeža Benedikta v Turecku TIME Magazine otvoril doširoka brány Tariqovi Ramadánovi, obľúbenému islamistovi Európy a možno najvplyvnejšej dnešnej moslimskej postave na Západe. Ramadan pokáral pápeža a Európu za to, že ignoruje pozitívne príspevky islamu k rozvoju racionálneho myslenia na Západe.

V odpovedi na známu Benediktovu Regensburgskú reč (ktorá vyvolala veľký pocit urazenosti v moslimskom svete) a počas pápežovej prvej návštevy v prevažne moslimskej krajine Ramadánov článok "A stále je v temnote" ponúka v pozadí komplimentu Benediktovi za pokus o dialóg s moslimami, pričom varuje, že pápežove snahy v skutočnosti Západ ohrozujú a nasmerováva moslimov na Západe v ich apologetickom útoku:

Ako som už skôr napísal, tento hlboko európsky pápež pozýva ľudí svojho kontinentu, aby si uvedomili základný, nevyhnutný charakter kresťanstva v ich identite, alebo riziko jeho straty. Čo samozrejme môže byť legitímny cieľ, ale Benediktova úzka definícia európskej identity je hlboko znepokojivá a potenciálne nebezpečná. A to je to, na čo musia moslimovia reagovať: tendenciu Západu ignorovať dôležitú úlohu, ktorú moslimovia zohrali vo vývoji západného myslenia. Tí, ktorí "zabúdajú" na významné príspevky moslimských racionalistických mysliteľov, ako bol al-Farabi (10. storočie), Avicenna (11. storočie), Averroes (12. storočie), al-Ghazali (12. storočie), Ash-Shatibi (13. storočie) a Ibn Khaldun (14. storočie) rekonštruujú Európu, ktorá je nielen ilúziou, ale aj v sebaklame o svojej minulosti.

Ale v skutočnosti je to Ramadán, ktorý je v zajatí ilúzie a je zavádzaný o údajnej dominantnej úlohe islamu pri vytváraní racionalistickej tradície kresťanstva. V článku (Pápež a Prorok) od Roberta Reillyho v poslednom vydaní Crisis Magazine je vhodne poznamenané, že západná kresťanská racionalistická tradícia sa v stredoveku rozvinula práve na otvorenom odmietnutí iracionalizmu, vlastnému islamskej filozofii, nie jeho prijatím.

Akákoľvek nádej na rozvoj racionálnej tradície v rámci islamu bola uhasená s nástupom kalifa Džafara al Mutawakkila (847-861). Pred začiatku al-Mutawakkilovej vlády sa rozvíjala racionalistická filozofia v rámci mu´tazilitskej školy interpretácie, ktorá presadzovala stvorené ako opozíciu voči nestvorenému, čiže Koránu.

Ale kalif al-Mutawakkil odsúdil mu´tazilitskú školu, čo otvorilo dvere ašarítskej interpretácii, vychádzajúcej od al-Ašárího (umrel. 935), ktorá sa stala prevládajúcou v rámci sunnistického islamu - a túto dominantnú pozíciu si udržala aj v nasledujúcich storočiach. Po roku 1200 A.D. akákoľvek nádej na obnovu čo i len zdania racionálnej islamskej filozofie bola zjavne naveky stratená.

Bola to práca práve tých islamských filozofov, ktorých cituje Ramadán, ktorá bola impulzom pre európskych kresťanských mysliteľov, aby sa rozišli so svojimi moslimskými proťajškami.

Historicky, názory ašarítskej školy vychádzali z teologickej dogmy "voluntarizmu", ktorá tvrdí, že stvorené veci neexistujú samy o sebe, ale že Alah neustále tvorí znovu a vždy každý atóm na základe svojej nezávislej vôle. Toto samozrejme podkopáva základ pre to, čo Západ chápe ako prírodné zákony.

Z voluntarizmu vychádza ďalšia iracionálna idea, rozšírená medzi moslimskými mysliteľmi - okasionalizmus - čo znovu zabránilo rozvoju racionalizmu v rámci islamskej tradície. Okasionalizmus je viera, že v hmotnom svete, to, čo sa vníma ako príčina a následok medzi objektmi je iba ilúzia, nie realita. Namiesto toho, iba Alah skutočne koná so skutočným účinkom; všetky zdanlivo pozorované prípady kauzality sú iba preukazom Alahových návykov, pretože Alah súčasne tvorí príčinu aj následok na základe svojej nezávislej vôle. Tento názor najlepšie vyjadril jeden z islamských filozofov, citovaných Ramadánom, a to al-Ghazali (1059-1111),vo svojej knihe Nesúvislosť filozofov:

     Spojenie medzi tým, čo sa obvykle pokladá za príčinu a medzi tým, čo sa obvykle pokladá za následok pre nás nie nevyhnutné.

      Ale v prípade dvoch vecí, pričom ani jedna z nich nie je iná a kde ani potvrdenie ani vyvrátenie jednej z nich obsahuje potvrdenie či vyvrátenie druhej, existencia alebo neexistencia jednej z nich nevyhnutne nepodmieňuje existenciu alebo neexistenciu inej; napríklad, uhasenie smädu a pitie, sýtosť a jedenie, popálenie a kontakt s ohňom, svetlo a východ slnka, smrť a sťatie hlavy.. 

       Naopak, je v Božej moci stvoriť sýtosť bez jedenia, smrť bez sťatia, pokračovať v žití po sťatí hlavy a podobne v prípade všetkých súčasne existujúcich vecí. (citované v "Causation in Islamic Thought" z Dictionary of the History of Ideas)

     Použitím al Ghazaliho vlastnej analógie s dekapitáciou, v súlade s okasionalistickým pohľadom, keď meč odtne niekomu hlavu a tým spôsobí smrť, sa iba zdá, že meč bol príčinou oddelenia hlavy: skutočná a primárna príčina sťatia hlavy a smrti bola vôľa Alahova, ale nie meč.

Meč, v skutočnosti nezohrával žiadnu úlohu. Pokiaľ by tak Alah chcel, meč by preťal šiju bez toho, aby nastala smrť sťatím.

Pokiaľ by niekto veril niečomu inému, tvrdia islamskí okasionalisti, bolo by to obmedzením všemohúcnosti Alaha.

Spolu s voluntarizmom, dôsledky okasionalizmu mali katastrofické následky pre vývoj empirickej vedy v islamskom svete.

Okasionalizmu prísne odporovali dvaja veľkí filozofi stredovekej Európy, Albert Magnus a Tomáš Akvinský, spolu s veľkým židovským filozofom Mojše Maimonidesom (1135-1204), ktorý žil a písal v moslimami okupovanom Španielsku.

Štvrtý Lateránsky koncil (1215) sa tak isto venoval hrozbe islamského okasionalizmu potvrdením starej kresťanskej pravdy, že Boh stvoril univerzum ex nihilo .

Toto zabránilo tomu, aby sa voluntaristický názor uchytil na Západe a preto okasionalizmus zanikol púhym vyhlásením že Boh skutočne tvoril a stvorené veci stvorené Bohom majú skutočnú a vlastnú existenciu a nemusia byť neustále tvorené znovu.

Islamskú filozofiu postihli aj iné problémy, ktoré zabránili vzniku racionalizmu.

Možno najdôležitejším následkom voluntarizmu a okasionalizmu bola teória "duálnej pravdy", ktorú presadzoval Averroes, ktorý je spolu s Avicennom pokladaný za dvoch najdôležitejších islamských filozofov v histórii islamu.

Pri pokuse prekľučkovať medzi vierou a racionalitou, Averroes argumentuje, že to, čo môže byť pravdivé v realite náboženstva môže byť v protiklade s tým, čo je pravdivé v prírode.

Takže, Koránska maxima "niet donucovania v náboženstve" (Súra 2:256) môže byť v religióznom zmysle úplne pravdivá; avšak v skutočnom svete a v priebehu džihádu, donútenie nemusí byť iba požadované, ale aj úplne ospravedlniteľné.

Teória duálnej pravdy bola prísne odmietnutá Tomášom Akvinským a Rímskokatolíckou cirkvou a neskoršie, protestantská teológia uznala tak isto nadradenú povahu a nevyhnutnú zhodu medzi zvláštnym zjavením (Písmo) a všeobecným zjavením (príroda).

Akvinský vyvrátil Averroesa v jeho popieraní osobného prvku v ľudskej duši v klasickej rozprave De Unitate Intellectus Contra Averroistas.

Dôsledkom Averroesovho názoru bolo konečné popretie indivídua a zamietnutie osobnej nesmrteľnosti - čo je neoddeliteľnou súčasťou historickej kresťanskej teológie.

Neoplatonizmus a s ním spojené idey našli tak isto široké miesto v islamskej filozofii, zvlášť opakujúce sa večné cykly histórie (Ibn Khaldun), ktoré stoja v protiklade s lineárnym pohľadom na históriu, čo je nevyhnutné pre vývoj modernej vedy.

Ale veda a racionalizmus neboli jedinou obeťou problémov islamskej filozofie: slobodná vôľa a etika sa tak isto stali cieľmi.

Islamský okasionalizmus viedol k fanatizmu a etickému pozitivizmu, tak ako to v nedávnych storočiach vyjadril Mohamed as-Sanusi (nar. 1780):


Je nemožné pre Najvyššieho určiť, či je nejaký čin prikázaný alebo zakázaný... pri akomkoľvek cieli, keďže všetky činy sú si rovné v tom, že sú jeho stvorením a výtvorom.

Takže určenie istých činov ako prikázaných a iných ako zakázaných, alebo akýmkoľvek iným spôsobom sa koná jedine jeho voľbou, ktorá nemá žiadnu príčinu.

Pochopiteľnosť v tom nemá žiadne miesto a dá sa poznať iba zjaveným zákonom, sharia. (citované v Joseph Kenny, Islamic Monotheism: Principles and Consequences)

Znovu, toto je štandardná ašarítska doktrína, čo je prevládajúcim názorom sunnistického islamu, nie nejaký okrajový prvok moslimského myslenia.

Pretože tu nie sú žiadne objektívne štandardy dobra a zla, dokonca ani u Alaha, jediným spôsobom, ako udržať etiku je shari'a;a ako to veľmi jasne vysvetľuje as-Sanusi, v etike racionalita nemá miesto.

Ibn Taymiyya (1263-1328), obľúbený stredoveký teológ wahhábitov a súčasne aj džihádistov tvrdil, že človek nemá za úlohu, ani schopnosť chápať Alaha; jedinou zodpovednosťou človeka je poslúchať shari'a, čo robí všetky racionálne schopnosti zbytočné (pozri Reillyho článok).

A preto je znovuzavedenie shari'a tak nesmierne dôležité pre súčasný islamský projekt - keďže neexistujú iné možnosti kompletnej obnovy samotného islamu.

Tarik Ramadán si je týchto problémov v rámci islamskej filozofie veľmi dobre vedomý, čo nachádza výraz v jeho výzve znovu otvoriť "dvere ijtihadu"aby sa tak umožnili nové interpretácie islamu, čo by umožnilo uniknúť iracionalite hlavných starých škôl islamu. Ale namiesto priznania týchto problémov a ignorovania neprekonateľných filozofických problémov, ktoré existujú v jeho vlastnej islamskej tradícii, Ramadán nehanebne tvrdí, že islamské tradície majú nárok zdieľať plody západnej racionality.

Skôr než sa zameriavať na rozdiely by skutočný dialóg medzi pápežom a islamom a medzi sekularizovanými spoločnosťami a islamskými by mal zdôrazňovať spoločné, univerzálne hodnoty: vzájomné rešpektovanie ľudských práv, základných slobôd, právneho štátu a demokracie.

Realitou je, že žiadna z týchto hodnôt - ľudské práva, základné slobody, právny štát alebo demokracia v skutočnosti neexistujú nikde v moslimskom svete (dokonca ani v "sekulárnom" Turecku) v takom stupni, ako sú praktizované, alebo rozpoznateľné na Západe, ani sa nedajú identifikovať v 1400 ročnej histórii islamu.

(V následných esejách dúfam, že dokážem, že samotná islamská teológia neguje práve tieto koncepty, čím sa stáva akékoľvek zblíženie islamských a západných hodnôt nemožné bez zavrhnutia základných pilierov samotného islamu.)

Ako poznamenáva Robert Reilly vo svojom článku, toto uznanie vnútorných problémov islamskej teológie a jej nezlučiteľnosti so západnými hodnotami nie je názor, ktorý by bol výlučne doménou nevercov, ale tak isto aj poctivých moslimských intelektuálov. Cituje iránskeho mysliteľa Abdulkaríma Souruša, ktorý pripúšťa:


Niečo z toho, ako v dnešnej spoločnosti chápu veci imámovia. . . alebo dokonca aj koncept Boha nie sú zvlášť kompatibilné so skutočným stavom a nedovoľujú spoločnosti rozvíjať sa a rásť v modernom slova zmysle.

Pokiaľ to Tariq Ramadán skutočne myslí vážne s dialógom medzi islamom a Západom a kultiváciou západných hodnôt medzi moslimami (a je istý dôvod veriť, že on to vážne nemyslí), potom nemôže byť iba otvorený, ale aj čestný.

Spoliehanie sa na vymyslenú a úplne mytologickú islamskú históriu a ignorovanie problémov islamskej filozofie nie sú miestom, z ktorého by moslimovia mohli začať dialóg.

Východiskový bod pápeža Benedikta je zjavne oveľa lepší.

Patrick Poole je príležitostný prispievateľ servera American Thinker.

Je autorom blogu Existential Space.

http://www.americanthinker.com/2006/12/islam_and_the_problem_of_ratio.html