http://blogeurabia.parlamentnilisty.cz/Articles/151-sprievodca-protireceniami-koranu-cast-6.aspx
je ich 11 častí, možete začať s logickým vysvetťovaním.
Korán je momentálne u kníhviazača - origonál arabský bude viazaný v prasacej koži:)
to si nemôžem nechať ujsť.

To že je vznešená kniha?
A ešte od osoby, ktorá sa sama vyhlásila za proroka? Ktorá pošpinila skutočného Boha?
Osoba, ktorá viedla dobivačné vojny, dala vraždiť masovo ľudí, stačí si prečítať o Chajbare, zotročovala ľudí, ktorá dala brutálne trestať, zabíjať a mrzačiť ľudí, ktorá neurobila ani jeden malčký zázračik, aby presvedčila o pravdivosti svojho hlásania, ktorá mala sexuálné styky s deťmi a pod. to má byť dôverihodná osoba, ktorá sa vyhlasovala za proroka?
Korán je jeden protirečiaci nezmysel!
Islam a terorizmus

Autor: Mark A. Gabriel

Vybrané z časopisu Ethos, 2005/3, strana 18

Téma: Svedectvo

Muž hľadajúci pravdu

Bývalý profesor islamských dejín na Al-Azharovej univerzite v Káhire







Čo učí korán v skutočnosti o kresťanstve, násilí a cieľoch džihádu

Mark A. Gabriel vedel už v 12 rokoch citovať naspamäť celý korán. V rozhodujúcich rokoch tvorby vlastnej mienky bol v Egypte vystavený silnému moslimskému vplyvu. Okolie, v ktorom vyrastal, bolo semenište islamských teroristov. Keď sa stal kresťanom, jeho vlastná rodina ho spomedzi seba vylúčila. Fanatickí moslimovia sa ho niekoľkokrát pokúsili zavraždiť. Utiekol zo svojej rodnej krajiny a teraz žije v USA. Keďže ako kresťan vedie nový život, zmenil si svoje moslimské meno na kresťanské.

Koniec ilúzie

Pred pätnástimi rokmi som bol imámom jednej mešity v egyptskom meste Gíza, kde sa nachádzajú aj známe pyramídy. (Imám mešity má podobné postavenie ako kazateľ v kresťanskom zhromaždení). Mával som tam raz do týždňa v piatok medzi dvanástou a jednou na obed kázeň a plnil som rôzne iné úlohy.

V jeden piatok som kázal na tému „džihád“. Povedal som dvestopäťdesiatim ľuďom, ktorí sedeli predo mnou na podlahe:

Džihád v islame znamená obhajovať islamský národ a islam pred nepriateľskými útokmi. Islam je náboženstvo mieru a bojuje len proti tým, ktorí bojujú proti nemu. Neveriaci, pohania a zvrhlíci, kresťania a židia, ktorí spôsobujú Alahovi súženie, zo závisti hlásajú o mierumilovnom islame a jeho prorokoch mýtus, že sa islam rozširuje mečom a násilím. Neveriaci a žalobcovia islamu nerešpektujú Alahove slová.

Na tomto mieste citujem z koránu:

A nezabíjajte osoby, ktoré Boh zakázal zabíjať, iba ak podľa práva. Ak by bol niekto zabitý nespravodlivo, dali sme jeho najbližším právomoc pomstiť ho, nech však pri zabití nepreháňa, veď zaiste mu bude spomožené (Súra 17,33).

Keď som hovoril tieto slová, bol som čerstvým absolventom Al-Azharovej univerzity v Káhire, ktorá bola najstaršou a najuznávanejšou islamskou univerzitou na svete. Pre celosvetový islam predstavuje duchovnú autoritu. Cez týždeň som učil na tejto univerzite a cez víkendy som bol imámom v mešite.

Moja kázeň o džiháde zodpovedala filozofii egyptskej vlády. Na Al-Azharovej univerzite sme boli orientovaní na politicky korektný islam a učebné osnovy, ktoré boli v rozpore s egyptskou vrchnosťou, sa zámerne prehliadali.

Učil som to, čo mi bolo vštepené, no vo vnútri som bol v oblasti pravdy islamu neistý. Keď som však nechcel stratiť prácu a postavenie na Al-Azharovej univerzite, musel som si svoje myšlienky nechať pre seba. Dobre som vedel, ako skončili ľudia, ktorí sa odklonili od učenia Al-Azharovej univerzity. Boli prepustení a nikdy už nedostali miesto na žiadnej inej univerzite v celej krajine.

Vedel som, že to, čo učím v mešite a na univerzite, nezodpovedá tomu, čo sa píše v koráne, pretože už v dvanástich rokoch som sa ho celý naučil naspamäť. Najviac ma znepokojovala skutočnosť, že mám učiť o islame lásky, priateľskosti a odpustenia. V tom istom čase boli však aktívni islamskí fundamentalisti – teda tí, ktorí sa rozhodli praktizovať pravý islam – a pritom bombardovali kostoly a vraždili kresťanov.

„Džihádske hnutie“ v Egypte bolo veľmi činné. Často sme počúvali správy o bombových útokoch na kresťanov. Boli už také všedné, že raz, keď som cestoval autobusom, počul som výbuch v blízkom kostole a keď som sa porozhliadol, asi štvrť míle od nášho autobusu som videl dymový stĺp. Vyrastal som v rodine, kde bol islam hlboko zakorenený, a sám som študoval islamské dejiny. S radikálnymi skupinami som nemal nič spoločné, ale jeden môj priateľ bol členom jednej z týchto islamských skupín, ktorá zabíjala kresťanov. Iróniou bolo, že bol študentom chémie a len nedávno začal brať vieru vážne. Napriek tomu sa aktivizoval v džiháde. Jedného dňa som sa ho spýtal: „Prečo zabíjaš našich susedov a krajanov, s ktorými sme vyrastali?“

Moja výčitka ho veľmi zarazila a nahnevala. „To by si mal vedieť najlepšie zo všetkých moslimov! Kresťania neprijali výzvu islamu a nie sú ochotní zaplatiť nám za právo ovládať ich vieru. Preto ostáva pre nich už len meč islamského zákona.“

Hľadanie pravdy

Rozhovory s ním ma prinútili listovať v koráne a islamských zákonníkoch v nádeji, že nájdem niečo, čo by mu odporovalo. No na tom, čo som tam našiel, sa nedalo nič zmeniť.

Bolo mi jasné, že ako moslim mám dve možnosti:

• Aj naďalej som si mohol osvojovať „pokresťančený islam“ – islam pokoja, lásky, odpustenia a milosrdenstva, islam, ktorý bol ušitý na mieru pre štát, politiku a kultúru Egypta – a takto si udržať svoje zamestnanie a postavenie.

• Alebo som sa mohol pridať k islamskému hnutiu a osvojiť si islam, ktorý zodpovedal koránu a Mohamedovmu učeniu. Mohamed povedal: „Niečo som vám zanechal (korán). Ak sa budete pevne držať toho, čo som vám zanechal, nebudete zvedení na zlú cestu.“

Mnohokrát som sa pokúšal ospravedlniť sa za islam, ktorý som praktizoval, keď som si hovoril: Až tak veľmi sa nemýliš. V koráne sú predsa aj verše o láske, pokoji, odpustení a milosrdenstve. Stačí len ignorovať časti o džiháde a zabíjaní nemoslimov.

V úsilí vyhnúť sa džihádu a vraždeniu nemoslimov som siahol po každom výklade koránu, no všade sa tieto praktiky podporovali. Učenci boli jednotní, že moslimovia musia viesť džihád proti neveriacim (všetci, ktorí odmietajú islam) a odpadlíkom (všetci, ktorí sa islamu obrátili chrbtom). No džihád sa nedal zlúčiť s inými veršami, ktoré hovorili o tom, že s inými máme nažívať v pokoji.

Všetky tieto protirečenia v koráne predstavovali pre moju vieru skutočný problém. Štyri roky som pracoval na tom, aby som dosiahol titul bakalára a skončil som zo 6000 študentov ako druhý najlepší študent v ročníku. Potom prišli ďalšie štyri roky magisterského štúdia a ešte tri pred promóciou – celé tie roky som študoval islam. Veľmi dobre som poznal celé jeho učenie. Na jednom mieste bol alkohol zakázaný, na inom zas povolený (porovnaj Súra 5,90-91 a Súra 47,15). Na jednom mieste korán hovorí, že kresťania sú veľmi dobrí ľudia, ktorí milujú a uctievajú jediného Boha, takže sa môže s nimi nadviazať priateľstvo (Súra 2,62; 3,113-114). Potom sú však iné verše, ktoré hovoria, že kresťania sa musia buď obrátiť, platiť dane, alebo zomrieť mečom (Súra 9,29).

Prirodzene, že učenci mali teologické riešenia na tieto problémy, ale ja som sa sám seba pýtal, ako si môže Alah, ten všemocný, tak často protirečiť, alebo meniť názor. Sám Mohamed, prorok islamu, praktizoval svoju vieru spôsobom, ktorý odporoval islamu. V koráne je napísané, že Mohamed bol poslaný, aby ukázal ľuďom Božie milosrdenstvo. No bol z neho vojenský diktátor, ktorý napádal, zabíjal a plienil, aby tak financoval svoje impérium. Ukazuje toto nejaké milosrdenstvo?

Alah, boh, ktorý je zjavený v koráne, nie je milujúci otec. Píše sa tam, že chce ľudí zviesť (Súra 6,39). Nepomôže tým, ktorých poslal do záhuby (Súra 30,29) a chce nimi zaplniť peklo (Súra 32,13).

Islam je plný diskriminácie žien, nemoslimov, kresťanov a obzvlášť židov. Do tohto náboženstva je vbudovaná nenávisť.

Islamské dejiny, ktoré boli mojou špecializáciou, sa dali charakterizovať ako neustávajúci krvavý prúd.

Nebezpečné otázky

Nakoniec som došiel do bodu, kedy som vieru a korán spochybnil pred vlastnými študentmi na univerzite. Niektorí z nich, ktorí patrili k teroristickým hnutiam, boli nahnevaní: „Nemôžete predsa islam obviňovať! Čo je to s vami? Máte nás učiť. Vy musíte s islamom súhlasiť!“

Vedenie univerzity sa o tom dopočulo a v decembri 1991 ma predvolalo na rozhovor. Stručne opíšem priebeh rozhovoru: Povedal som vedeniu, čo som mal na srdci. „Nemôžem už hovoriť, že korán prichádza priamo z neba alebo od Alaha. Nemôže to byť zjavenie skutočného Boha.“

V očiach počúvajúcich to bolo čisté rúhanie sa proti bohu. Pľuli mi do tváre. Jeden z nich ma preklínal: „Zradca, ty sukin syn!“ Univerzita ma vyhodila a upozornila na mňa egyptskú tajnú políciu.

Odvlečený tajnou políciou

Aby ste pochopili, čo sa potom stalo, musíte si urobiť obraz, ako žila moja rodina. Môj otec mal veľmi veľký dom s troma poschodiami. V ňom žila celá moja rodina pohromade – rodičia, moji 4 ženatí bratia so svojimi rodinami, slobodný brat a ja. Iba moja vydatá sestra bývala u svojho muža.

Dom bol rozdelený do mnohých bytov, žilo sa nám v ňom príjemne. Na prízemí bol byt mojich rodičov a byt, o ktorý som sa delil so slobodným bratom. Na poschodiach boli byty ostatných bratov.

Ráno o tretej v tú noc, ako ma vyhodili z univerzity, počul otec, že niekto klope na dvere nášho domu. Keď otvoril, dovnútra sa vrútilo 15 – 20 ozbrojených mužov. Neboli v uniformách, mali civilné oblečenie. Okamžite sa rozbehli po celom dome, všetkých zobudili. Hľadali mňa. Bolo ich toľko, že by som nestihol utiecť.

Prehľadali už celý dom, keď ma zrazu jeden z nich našiel spať v mojej posteli. Moji rodičia, bratia, ich ženy a deti boli všetci hore, plakali a vydesene pozerali, ako ma tí muži odvliekli. Aj susedia sa zobudili na ten hurhaj.

Doviedli ma na miesto, ktoré vyzeralo ako väzenie a zamkli ma do cely. Ráno sa moji rodičia horúčkovito pokúšali zistiť, čo sa so mnou stalo. Šli priamo na políciu a pýtali sa: „Kde je náš syn?“ Nikto však o mne nič nevedel.

Bol som v rukách egyptskej tajnej polície.

Egyptské väzenie