Poznámka: Táto esej sa do istej miery prekrýva s mojou predchádzajúcou prácou, Edward Said a mýtus eurocentrizmu.

Orientalizmus, napísaný Edwardom W. Saidom (1935-2003), palestínsko americkým akademikom aktivistom, bol prvý raz vydaný v roku 1978. Rýchlo sa stal hitom medzi ľavicovými intelektuálmi na Západe.

Bola preložená do mnohých jazykov a znovu vydávaná v mnohých vydaniach. Už 30 rokov sa o nej hovorí s veľkou úctou v mnohých multikultúrnych a protieurópskych kruhoch, čo je zväčša to isté. V nej, ako to vyhlasuje Said, skúma západný prístup k "Orientu", konkrétne arabskej a islamskej kultúre. Veľmi málo sa tam spomína európsky prístup voči Číne, Japonsku, Thajsku alebo Vietnamu.

Britské ľavicové noviny The Guardian vyhlásili v roku 2011 Orientalizmus za jednu zo 100 najvplyvnejších kníh všetkých čias, spolu s Herodotovou Históriou, História úpadku a pádu Rímskej ríše od Edwarda Gibbona, Denníkov Anny Frankovej, O slobode od Johna Stuarta Milla, Tak pravil Zaratuštra od Friedricha Nietscheho, Štruktúre vedeckých revolúcií od Thomasa Kuhna, Umenie vojny od Sun´c, Kniežaťa od Macchiavelliho a O pôvode druhov od Charlesa Darwina.

Saidovu knihu som už čítal, ale to už bolo veľa rokov. Moje vedomosti o týchto veciach a o Strednom Východe a európskej histórii sú oveľa rozsiahlejšie než vtedy, tak som sa rozhodol, že si ju prečítam nanovo, s čistou hlavou. Som veľmi zaviazaný Ibn Warraqovi za podnetné komentáre v jeho vlastnej knihe Defending the West: A Critique of Edward Said’s Orientalism vydanej v roku 2007, ktorej rozsiahlu recenziu som publikoval na stránke Atlas Shrugs.

Said bol ovplyvnený najdeštruktívnejšími typmi z modernej francúzskej intelektuálnej tradície, ako Jean-Paul Sartre (1905-1980), popredný marxistický mysliteľ a apologeta komunistickej brutality, alebo francúzsky židovský filozof Jacques Derrida (1930-2004), známy svojimi postmodernými ideami o "dekonštrukcii" všetkého, predovšetkým však západnej civilizácie:

"V kultúrach, ktoré už boli imúnne voči sebakritike, Said pomohol moslimom a konkrétne Arabom, doviesť do dokonalosti už dobre rozvinutý pocit sebaľútosti. Je istá útecha a ospravedlnenie v tom, keď vám niekto povie, že žiadny z vašich problémov ste si nezapríčinili, že nemusíte prijať žiadnu zodpovednosť za nešváry, ktoré zaplavujú vašu spoločnosť. Je to celé chyba Západu, neveriacich...

Povojnoví západní intelektuáli a ľavičiari boli pohltení vinou za koloniálnu minulosť Západu a stále trvajúcu koloniálnu prítomnosť a celým srdcom prijali teóriu, alebo ideológiu, ktorá vyjadrila, alebo sa aspoň zdalo, že vyjadruje údajne zmarené ašpirácie ľudí tretieho sveta.

Orientalizmus prišiel presne vtedy, keď protizápadná rétorika bola v plnom prúde a už sa učila na západných univerzitách a keď tretí svet bol najpopulárnejší.

Jean-Paul Sartre kázal, že všetci belosi sa zúčastnili na vykorisťovaní tretieho sveta a že násilie proti Západniarom bolo oprávneným prostriedkom pre kolonizovaných pri znovuzískaní ich mužnosti."

Táto kritika je ešte výraznejšia, keď prichádza od Ibn Warraqa, pseudonymu, ktorý používa muž, ktorý sa pôvodne narodil v moslimskej rodine v Pakistane. Dôvodom, prečo nepíše pod vlastným menom je fakt, že islamský zákon šaríja nariaďuje trest smrti pre kohokoľvek, kto opustí islam a je tu kopa veriacich, ktorí sú ochotní tento trest vykonať.

Ibn Warraq poznamenáva, že Západná civilizácia bola v skutočnosti ochotnejšia k sebakritike než ostatné veľké kultúry sveta, niekedy až na svoju vlastnú škodu. Z jeho pohľadu, agresívny tón Orientalizmu je príkladom toho, čo volá "intelektuálnym terorizmom", keďže sa nesnaží presviedčať serióznymi argumentmi, alebo historickou analýzou, ale jednoducho vyhrážkami z obvinenia z "rasizmu, imperializmu a eurocentrizmu" každému, kto by si dovolil nesúhlasiť.

Said opakovane a súhlasne odkazuje na prácu talianskeho komunistického spisovateľa Antonia Gramsciho, (1891-1937), zvlášť na jeho koncepciu kultúrnej hegemónie. Gramsci je jeden z najvplyvnejších mysliteľov, o ktorých väčšina ľudí ani nepočula.

Myšlienky, ktoré sa veľmi podobali tým jeho získali virtuálnu hegemóniu v západnom akademickom svete a masmédiách začiatkom dvadsiateho prvého storočia, keďže jeho marxistickí druhovia konečne dokončili svoj "Dlhý pochod inštitúciami".

Ďalším vplyvom je Michel Foucault (1926-1984), kontroverzný Francúzsky filozof, ktorý mal veľký vplyv na západné myslenie na konci dvadsiateho storočia. Je stále jedným z najcitovanejších autorov v sociálnych vedách na mnohých západných univerzitách takmer tridsať rokov po jeho smrti na AIDS, ktorým sa pravdepodobne nakazil svojimi aktivitami v homosexuálnych kúpeľoch.

Foucaulta kritizovali za jeho ospravedlňovanie militantných islamských revivalistických osobností, ako bol ajatolláh Chomejní v roku 1979 počas iránskej revolúcie.

Said v zásade tvrdí, že väčšina, ak nie všetci európski a západní spisovatelia, ktorí písali o Strednom východe sa v zásade snažili vytvoriť mýty, ktoré by im slúžili na podrobenie a dominanciu v regióne.

Aby podporil svoju tézu, veľmi nonšalantne vynecháva mnohé dôležité prínosy nemeckých vedcov, hoci to nemá žiadnu logiku, vynechávať nemecké príspevky v oblasti blízkovýchodných štúdií a ponechať ich v histórii hudby, vedy, alebo techniky.

Aký by malo pre Nemcov význam, vytvárať prácu, ktorá by iba pomohla ich britským a francúzskym rivalom v budovaní ich impérií?

A okrem toho, pokiaľ predpokladáte že orientalisti zámerne vytvárali falošný obraz Orientu vo všeobecnosti a konkrétne islamu a Arabov, ako konkrétne by takéto falošné kontravedomosti pomohli európskym imperialistom pri vláde takýchto oblastí?

Pokiaľ bolo štúdium kultúrnej histórie robené s cieľom ovládnutia poddaného ľudu, prečo to nerobili samotní moslimskí dobyvatelia?

Prečo Turci "neobjavili" archeológiu, aby mohli účinnejšie vládnuť svojim poddaným v Osmanskej ríši? Bruce G. Trigger konštatuje v A History of Archaeological Thought "Seriózne archeologické práce sa v Grécku nezačali skôr, ako po získaní nezávislosti od Turecka na začiatku devätnásteho storočia."

Keď sa našla Trója v roku 1868 v severovýchodnej Anatólii v tom, čo sa dnes nazýva Turecko, urobil to nemecký obchodník - Heinrich Schliemann - ktorého očarili Homérove legendárne opisy trójskej vojny.

To nás privádza k otázke, prečo sa to nikdy nepokúsil urobiť žiadny moslim. Prečo teda neboli zvedaví na to, čo sa dialo v regióne pred ich príchodom? Dosiaľ neviem o existencii žiadnych tureckých prekladov Homérovej Iliady alebo Odysey. Prečo nie?

Podobne, ak postulujeme, že komparatívna lingvistika bola vytvorená s jediným cieľom, ovládnuť iné národy a vykorisťovať ich omnoho efektívnejšie, prečo to potom neurobili žiadne iné vládnuce národy alebo impériá?

Prečo to urobili ako prví Európania? Moslimovia mnohé storočia vládli nad ľuďmi, ktorí používali rôzne indoeurópske jazyky, gréčtinu, srbčinu, arménčinu, sanskrt a tak isto obchodovali od Afriky až do Číny a v juhovýchodnej Ázii.

V paralelnom vesmíre si môžeme ľahko predstaviť Arabov alebo Turkov, ktorý by využili svoju mimoriadnu polohu na to, aby rozvinuli moderné lingvistické štúdie, ale oni tak neurobili. Historik Nicholas Ostler sucho poznamenáva, že "noví moslimskí vládcovia, napriek tomu, že ovládali arabčinu, farsi a turečtinu sa v oblasti lingvistických štúdií veľmi neprejavili."

Edward Said nestráca veľa času indickou históriou, čo je pre neho veľmi pohodlné, keďže by tak bol nútený hovoriť o veľmi krvavej histórii islamu v tejto krajine. India zažila moslimskú aj európsku (britskú) vládu.

Moslimovia zničili nespočetný počet hinduistických a budhistických chrámov. Ich činy sú v ostrom kontraste s európskymi učencami, mnohí z nich ani neboli Briti, ktorí pracovali na odhaľovaní a ochrane histórie Indie.

Veľmi málo z nich malo zo svojej práce akýkoľvek materiálny zisk a mnohí si platili svoje výskumy zo svojho vlastného vrecka.

Symbol, spojený s Ašókom Veľkým (ca. 268-239 BC) je dnes symbolom Indickej republiky, je dokonca na jej zástave, ale bol takmer zabudnutý, až kým neprišli Briti. Nástup budhizmu ako hlavnej všeázijskej sily je často spojený s jeho vládou.

Indovia, ktorí si často neboli vedomí dôležitosti historických pamiatok, ich nechávali chátrať a miznúť. Podobne, mnohé rukopisy by boli navždy stratené, keby nebolo úsilia takých skvelých mužov, ako bol Charles Wilkins a nemecký vedec Johann Georg Bühler, ktorý zachraňoval vážne poškodené rukopis vzácneho sanskrtského historického diela Radžatarangini.

Predovšetkým to bol veľký Sir William Jones. Ibn Warraq nám pripomína, že "Vďaka jeho práci o indickej chronológii, pričom vytvoril pevný rámec pre pochopenie minulosti Indie, Jones môže byť pokladaný za otca indickej histórie. Jonesove preklady Sacontaly (Šakuntaly) mali v Európe obrovský vplyv, inšpirovali Schillera, Novalisa, Schlegela a Goetheho, ktorý použil jej úvodnú scénu ako model pre Vorspiel auf dem Theater’ Fausta (1797). Ale čo je ešte pozoruhodnejšie, zhromažďovanie, tlač a preklady sanskritských textov Jonesom a ostatnými orientalistami po prvý raz sprístupnili samotným Indom aspekty ich vlastnej civilizácie, čo naveky zmenilo ich obraz o sebe. Až doteraz boli tieto texty prístupné iba úzkemu krúžku brahmanov."

Dávna civilizácia údolia Indu úplne zmizla z pamäti Indie. "A takmer po štyroch tisíc rokoch, v skutočnosti začiatkom 20 rokov 19. storočia, bola jej existencia spochybňovaná."

Bola objavená britskými, alebo Britmi vyškolenými archeológmi, ako bol John Hubert Marshall, Mortimer Wheeler a Rakšaldás Bandjopandjaj. Archeologický prieskum Indie začal Alexander Cunningham pred asi päťdesiatimi rokmi. Profesor A. L. Basham chváli túto malú skupinku západných učencov, ktorí ťažko pracovali pri objavovaní minulosti Indie:

"Ich hlavným motívom bolo štúdium Indie pre nich samých. Keď Jones prekladal Šakuntalu a takto predstavil sanskritskú drámu západnému svetu, máme si skutočne myslieť, že si vedome myslel: "Robím to preto, aby moja krajina mohla vládnuť podrobenému ľudu?" Mohol byť niekedy takýto motív v mysli Jamesa Prinsepa, keď dešifroval Ašókove nápisy? Bol Colebrooke inšpirovaný pri svojich prelomových dielach o Védach hlavne motívmi patriotizmu? Pokiaľ by títo vedci pracovali, aby poslúžili svojej vlasti, alebo Východoindickej spoločnosti vo svojom voľnom čase, určite by našli omnoho účinnejšie spôsoby."

Európski vedci tak isto rozlúštili klinopisný systém, ktorý sa používal v Mezopotámii viac než tritisíc rokov. Tieto nápisy, vytesané na boku hory Behistún (Bisistún) v Perzii si všimlo mnoho cestovateľov.

Nemecký prieskumník Carsten Niebuhr (1733-1815) urobil niekoľko kópií, ktoré boli použité Georgom Friedrichom Grotefendom (1775-1853) , ktorý rozlúštil viaceré symboly staroperzských klinopisov. Konečný prelom prišiel v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia, kedy britský vojak Henry Rawlinson (1810-1895) s pomocou práce vikára Edwarda Hincksa (1792-1866), dokázal preložiť staroperzské a babylonské klinopisy na behistúnskych nápisoch.

Ale pre Saida "Pre akéhokoľvek Európana devätnásteho storočia a myslím si, že sa to dá povedať takmer bez rozlišovania - orientalizmus bol taký systém právd, právd v Nietzcheovskom zmysle slova.

Preto je správne predpokladať, že každý Európan v tom, čo mohol povedať o Oriente bol v dôsledku toho rasista, imperialista a bolo to totálne etnocentrické."

Vedci zo západnej Európy, ktorí dostali za svoju mnohoročnú snahu rozlúštiť písma dávno zaniknutých kultúr len málo peňazí, čím otvorili okno nesmiernej dôležitosti do jednej z najstarších literárnych kultúr sveta.

Pre Edwarda Saida je to jasný dôkaz, aký zlí ľudia to boli. Tento prístup sa viac menej opakuje v jeho knihe.

Asko Parpola je fínsky indológ, profesor emeritus indológie a juhoázijských štúdií na Helsinskej univerzite vo Fínsku. Špecializuje sa na písmo, používané civilizáciou údolia Indu pred štyrmi tisícmi rokov. Jeho brat je uznávaným expertom na akkadčinu, zaniknutý semitský jazyk, ktorým sa hovorilo v Mezopotámii, spolu so sumerčinou pred štyrmi tisíckami rokov.

Fínsko je malá krajina, umiestnená ďaleko na severe Európy. Aké prípadné "rasistické, imperialistické" motívy môžu mať bratia Parpolovci, keď strávili desiatky rokov štúdiom jazykov vo vzdialených miestach sveta, ktoré vymreli pred takmer štyrmi tisíckami rokov? Absolútne žiadne.

Títo Európania musia byť primárne hnaní vnútornou zvedavosťou, túžbou skúmať, vedieť, poznať pravdu. Edward Said a jeho nasledovníci jednoducho nedokážu pochopiť motiváciu niekoho, kto by chcel skúmať svet a jeho kultúry iba tak, pre vlastné potešenie, bez akéhokoľvek materiálneho zisku a preto to, čomu nerozumejú, démonizujú:

"Preto sú tu nechutné Saidove pokusy očierniť každého orientalistu pripísaním najnižších možných motívov nielen že odporné, ale tak isto nedokážu oceniť túto zlatú niť, tiahnucu sa západnou civilizáciou.

Niekto by mal Saidovi pripomenúť, že to bola táto túžba po vedomostiach u Európanov, ktorá viedla ľudí Blízkeho východu k odhaleniu a znovuoživeniu ich vlastnej minulosti a identity. V devätnástom a na začiatku dvadsiateho storočia archeologické vykopávky v Mezopotámii, starej Sýrii, dávnej Palestíne a Iráne viedli výlučne Európania a neskoršie Američania. Disciplíny egyptológie, asýriológie a iránológie, ktoré ľudstvu vrátili obrovskú časť jeho histórie, boli výlučnými výtvormi zvedavých Európanov a Američanov - kde islam, z doktrinálnych dôvodov odmietol skúmať svoju predislamskú minulosť, ktorá bola pokladaná za dobu temna a nevedomosti."

Ibn Warraq však varuje, že niektoré zo "zlatých nití", ktoré tvoria západnú civilizáciu sa môžu stať jej záhubou:

Racionalizmus dokáže viesť k sterilnému scientizmu, univerzalizmus k strate pocitu spoločenstva a nekonečná sebakritika k sebanenávisti:

"Zahraničná politika USA nemá nič spoločného so smrťou 150 000 Alžírčanov rukami islamských fanatikov.

Základnou príčinou islamského fundamentalizmu je islam. Americká zahraničná politika nemá nič spoločného s ukameňovaním ženy za cudzoložstvo v Nigérii. Ale všetko s islamom a islamským právom.

Teória a prax džihádu - bin Ládinovej zahraničnej politiky - sa nevymýšľa v Pentagóne; je priamo vyvodená z Koránu a hadísov, islamskej tradície. Ale západní liberalisti a humanisti to ťažko prijímajú, akceptujú a nechcú tomu veriť."

Said hovorí o tom, ako Napoleon počas vojenskej výpravy do Egypta od 1798 až 1801 "sa snažil všade dokázať, že bojuje za islam; všetko čo povedal, sa prekladalo do koránskej arabčiny, práve tak ako bola francúzska armáda pod jeho velením vyzývaná, aby vždy rešpektovala islamské zvyklosti." Francúzske oddiely sa snažili, aby miestni imámovia, sudcovia, muftíovia a ulamá (moslimskí právnici) interpretovali Korán v ich prospech. Šesťdesiat učencov, ktorí učili na prestížnej univerzite Al-Azhar islamské právo šaríja bolo pozvané na Bonapartovo veliteľstvo, kde "dovolili, aby im lichotil Napoleonov obdiv voči islamu a Mohamedovi a jeho očividná úcta voči Koránu, ktorý dokonale poznal. Toto zabralo a onedlho ľud Káhiry stratil svoju nedôveru voči okupantom."

In From Dawn to Decadence: 500 Years of Western Cultural Life 1500 to the Present - Americký autor, narodený vo Francúzsku Jacques Barzun tak isto zmieňuje francúzsku výpravu do Egypta:

"Na domorodú populáciu stroje a technika vôbec nezapôsobili. To, nad čím sa divili bolo to, že toľko cudzincov študovalo arabčinu a behalo po púšti z nejakých hlúpych dôvodov. Ľud Káhiry, hlavné mesto s 200 000 obyvateľmi sa podriadilo a zametalo svoje hlavné ulice dva krát za deň a odvážalo odpadky.

Boli šokovaní odhalenými tvárami žien, trošku menej, keď ich niekto nakreslil ceruzkou, ale zdesený, keď došlo na farbu na portréte, čo ho robilo pomôckou čarodejníctvu. Z ich strany, západniarov tešili pekné výhľady, spôsob života a ľudí, ktorých po niekoľkých mesiacoch pokladali za Francúzov. Toto bola (veľmi neanglická) charakteristika francúzskych kolonistov všade na svete. V Egypte tolerovali všetko, okrem nehygienických praktík, mali domorodé milenky (jeden generál sa s moslimkou oženil a konvertoval) a študovali miestne zvyky bez povýšenosti.

Ako tieto príklady dokazujú, ak by mali byť Francúzi za niečo kritizovaní, tak za to, že boli primálo kritickí voči určitým prvkom islamskej kultúry.

Mohlo by sa povedať, že semená Eurábie boli zasiate v tomto okamihu, ten prístup v mysliach istých francúzskych intelektuálov a vládnucich elít, že "chápu" Arabov a že islam nie je v zásade odlišný a možno akurát trošku racionálnejší než napríklad kresťanstvo. Na druhej strane, viedlo to k zrodu egyptológie.

Auguste Mariette (1821-1881), Francúz, bol zodpovedný za založenie prvého skutočného egyptského múzea v Káhire. Najstaršie verejné múzeá v samotnej Európe boli vytvárané počas osvietenstva, v osemnástom a devätnástom storočí. Počas ich 1200 ročnej vlády v tomto regióne, moslimovia, Arabi či Turci, nikdy nič podobného neurobili.

Autori Douglas J. Brewer a Emily Teeter vysvetľujú v knihe Egypt and the Egyptians, že Arabi mali hľadačov pokladov, ale vedeckejší výskum sa začal až na začiatku devätnásteho storočia. Vydanie Description de l'Égypte navnadilo iných Európanov, aby navštívili krajinu v 19. storočí.

Postupne sa vytvoril vedeckejší prístup, spolu s prácou Augusta Marietta z Francúzska, nemecký (pruský) egyptológ Karl Richard Lepsius a predovšetkým anglický vedec Flinders Petrie, ktorý trval na tom, že kúsky rozbitých nádob, korálky a iné zdanlivo bezvýznamné objekty, ignorované lovcami pokladov, boli dôležité. "Ako archeológ, Petrie stanovil štandardy vedeckého výskumu. Jeho starostlivé vykopávky, dôkladná analýza a starostlivá a okamžitá publikácia nemali páru."

Podľa islamských doktrín, čokoľvek - od histórie po materiálne pozostatky - čo predchádzalo islamu sa pokladá za bezcenné; sochy boli často ničené ako znaky modlárstva.

Kvôli tomto bolo zničených mnoho dávnych miest kvôli tehlám. Britský archeológ Austen Henry Layard (1817-1894) čelil silnej opozícii voči svojim archeologickým vykopávkam v Iraku zo strany islamských náboženských horlivcov, ako mnohí jeho predchodcovia. Nedokázali pochopiť, čo majú za lubom Európania tými svojimi kopacími aktivitami.

Mnohí boli presvedčení, že Francúzi alebo Angličania hľadajú poklady, striebro alebo zlato. Miestnych nezaujímal význam akýchkoľvek pamiatok.

Podľa Egyptian Treasures z Egyptského múzea v Káhire "Egypťania zistili, že cudzinci sa zaujímajú o samotné kamene než o to, čo by vraj mali obsahovať.

Hoci sami nevideli nič pekného na kúsku rytej skalky, stali sa majstrami v hľadaní a objavovaní starožitností. Keď nemali dosť skutočných nálezov, neváhali produkovať falzifikáty, ktoré boli tak dobre vyrobené, že dokázali oklamať aj vtedajších egyptológov."

Väčšina moslimských spisovateľov sa málo zaujímala o starý Egypt alebo iné predislamské kultúry. Tvrdilo sa, že jeden či dvaja stredovekí učenci sa pokúsili o rozšifrovanie hieroglyfov, avšak toto vyhlásenie zostáva nepotvrdené. Pokiaľ aj takýto pokus bol, nenasledovali ho ostatní učenci, čo samo odhaľuje všeobecný nedostatok vážneho záujmu o tieto veci.

Hoci moslimovia, či už Arabi alebo Turci, nikdy nevytvorili nič, čo by sa čo i len vzdialene podobalo systematickej egyptológii, ktorú neskoršie rozvinuli Európania, niekoľko ich historikov prejavilo istý obmedzený záujem o túto záležitosť. Jedným z nich bol Abd al-Latif al-Baghdadi (1162-1231). Popísal pyramídy ako pokryté nerozlúštiteľným písmom - možno graffiti nejakých návštevníkov, niečo možno až z faraónskych čias. Z jeho pozorovaní vyplýva, že väčšina originálneho obloženia pyramíd v Gíze bola stále neporušená v čase jeho návštevy. Ale v jeho dobe boli pyramídy "systematicky vyťažované" ako zdroj kameňa pre mešity a iné budovy.

Salah al-Din alebo Saladin (ca. 1138-1193), generál, ktorého moslimovia milovali kvôli jeho víťazstvám nad križiakmi je v západnej histórii chválený za svoju údajne tolerantnú povahu.

Zdá sa, že iba veľmi málo z nich si pamätá, že jeho syn a dedič Al-Aziz Uthman sa snažil zničiť svetovo preslávené pyramídy v Gíze iba tri roky po smrti svojho otca. Jediným dôvodom, prečo ich stále môžeme navštevovať je ten, že tá úloha bola taká obrovská, že sa nakoniec vzdal.

Ťažko ich bolo postaviť a ťažko ich bolo zničiť. Menkaureho pyramída, najmenšia z troch hlavných v Gíze, bola napriek tomu viditeľne poškodená na jednej strane.

Tento detail sa takmer vždy vynecháva, keď apologéti píšu, akí tolerantní a osvietení údajne moslimovia boli v porovnaní s primitívnymi Európanmi. Samotný Saladin sa síce nepokúsil pyramídy ničiť, ale je vhodné poznamenať, keď už o ňom píšeme, že jeho syn, čo by zbožný moslim, to urobil krátko po jeho smrti. Tak isto existujú náznaky, že proces ničenia starobylých monumentov sa začal práve počas Saladinovej vlády.

Veľká Chufevova pyramída, Grékmi zvaná aj Cheopsova, sa stavala zhruba dvadsať rokov a bola dokončená okolo roku 2560 prnl v období Starej ríše. So svojimi pôvodne 146,5 metrami bola najvyššou stavbou na celom svete takmer štyri tisíc rokov, kým ju neprevýšili veľké kresťanské katedrály v Európe, ako je napríklad katedrála v Lincolne. Pôvodne bola pokrytá kamenným obložením, ktoré vytváralo hladký povrch. To je už preč, ale tých pár, ktorých zostalo, môžu vidieť moderní návštevníci na vrchole oveľa menšej susednej pyramídy, ktorú postavil Chufov syn Chafre.

Mark Lehner je americký archeológ, ktorý prežil na vykopávkach v Egypte desaťročia. Vo všeobecnosti sa pokladá za najväčšieho žijúceho experta na pyramídy v Gíze, pričom ich študoval celý život a objavil sa v mnohých televíznych dokumentoch. Lehner toto hovorí vo svojej knihe The Complete Pyramids [1997, hardback], strana 41:

"Abd al-Latif uvádza zničenie istého počtu malých pyramíd emírom Karakušom počas Saladinovej vlády (AD 1138-93). Musel to byť Karakuš, kto zničil satelitnú pyramídu vedľa Chafreho pyramídy a ktorý začal rozoberať pomocné Chufevove pyramídy. Iné kamene, možno z dvoch väčších pyramíd sa použili na stavby domov v rastúcej Káhire. Pľundrovanie obkladového kameňa z Veľkej Pyramídy pokračovalo počas nasledujúcich generácií, až kým sa konečne nespotreboval. Abd al-Latif tak isto hovorí o Sfinge, už známej pod svojim moderným arabským názvom, "Abu Hol" "Otec hrôzy".

Popísal jej krásnu tvár, pokrytú červenkastou telovkou a červenou farbou, takou jasnou, ako keby bola čerstvo namaľovaná. Konkrétne sa zmieňuje o nose, čo nás vedie k tomu, že bol stále neporušený, na rozdiel od náznakov, ktoré tvrdili, že zmizol už niekedy v 10. storočí. Je isté, že ho niekto odstránil pred začiatkom 15. storočia, keď iný arabský historik, al-Maqrizi, o tom písal. Nos bol dávno preč v čase, keď Gízu navštívil Napoleon v roku 1798, hoci je často obviňovaný z jeho zničenia."

Foto na strane 41 Lehnerovej knihy ukazuje poškodenie Menkaureho pyramídy, najmenšej z troch veľkých pyramíd na Gízskej plošine. Hoci stále stojí, poškodenia z pokusov o zničenie dnešní návštevníci stále dobre vidia. Mark Lehner konštatuje, že
" V 1196, Malek Abd al-Aziz Othman ben Yusuf, Saladinov syn, začal sústredený útok na Menkaureho pyramídu na jej rozobranie a demontáž jej kameňov. Osem mesiacov prác iba mierne poškodilo severnú stranu pyramídy. Takéto obrovské - a neúspešné - pokusy iba zvyšujú náš obdiv voči zručnosti starodávnych staviteľov, že dokázali vytvoriť také odolné monumenty."

Veľkí Budhovia v Bamiyáne v Afganistane boli zničení talibanským režimom v roku 2001, ktorý nariadil zničenie všetkých vyobrazení, ktoré boli pokladané za "urážajúce islam".

Talibanský minister informácií sa sťažoval, že "Deštrukčné práce nie sú také ľahké, ako by si ľudia mysleli. Nemôžete zničiť sochy dynamitom, alebo ostreľovaním, lebo obe boli vytesané do útesu. Sú pevne spojené s horou."

Sochy, vysoké 53 metro a 36 metrov, najvyššie sochy Budhov na svete bolo tak ťažké zničiť, že Taliban požiadal o pomoc inžinierov z Pakistanu a Saudskej Arábie, aby mu pomohli zničenie dokončiť. Po takmer mesačnom nepretržitom bombardovaní dynamitom a delostrelectvom uspeli.

Berúc do úvahy skúsenosť s Budhami z Bamijánu, je ťažké odolať pokušeniu a netvrdiť, že hlavný dôvod, prečo egyptské pyramídy prežili až dodnes je preto, lebo boli také veľké, že pre moslimov bolo ich zničenie príliš komplikované, drahé a časovo náročné.

Pokiaľ by bol mal Saladinov syn Al-Aziz k dispozícii modernú technológiu a inžinierov, mohli by skončiť práve tak, ako nespočetné hinduistické chrámy v Indii, alebo budhistické sochy v Strednej Ázii.

Lehner hovorí, že hoci nevieme, kto zlomil nos Veľkej sfingy v Gíze, "starostlivý prieskum nám jasne ukazuje, ako sa to stalo. Niekto zatĺkol dlhé tyče, alebo dláta do nosa, jeden z mostíka a druhý cez nosnú dierku. Keď už boli na mieste, tieto nástroje sa použili na odtrhnutie nosa sprava (z juhu)".

Podľa historika z pätnásteho storočia, al-Maqriziho, v štrnástom storočí, keď sa zistilo, že miestni roľníci prinášajú Sfinge obete, istý súfí, Muhammad Sa’im al-Dahr, sa veľmi rozzúril nad ich modloslužobníctvom a rozhodol sa sochu zničiť, pričom sa mu podarilo iba odlomiť jej nos. Je veľmi ťažké potvrdiť, či je tento príbeh presný, alebo nie, ale ak je, tak je dôkazom, že súfí neboli tí jemní a tolerantní moslimovia, akými ich dnes robia.

Čo však môžeme povedať s vysokým stupňom istoty, je to, že Sfinga v Gíze prišla o nos v dôsledku vedomého kultúrneho vandalizmu, ktorý sa odohral v islamských časoch. Veľká sfinga bola už v tom čase stará 3500 rokov, jej nos prežil tisícky rokov erózie ako aj invázie a okupácie, vrátane perzskej a aj európskej, starými Grékmi a Rimanmi. Napriek tomu v islame neprežila.

Namiesto toho, aby poškodzovali Sfingu, Francúzi doviedli do Egypta veľký počet vedcov, ktorí katalogizovali jeho dávne monumenty, čím založili modernú egyptológiu. Trojjazyčná Rosettská doska, objavená v roku 1799, bola použitá nadaným filológom Jean-Françoisom Champollionom (1790-1832) na rozlúštenie egyptských hieroglyfov v roku 1822. Hodne využíval koptský jazyk, ktorý priamo pochádzal z jazyka, ktorým sa hovorilo vo faraónskom Egypte.

Arabsky hovoriaci moslimovia vládli Egyptu viac ako tisíc rokov, ale zjavne nikdy nezvládli rozlúštenie hieroglyfov, ani neprejavovali žiadny záujem o túto problematiku. Európania to dokázali v jednej jedinej generácii, potom, ako prevzali vládu nad Egyptom. A urobili tak s pomocou koptského jazyka, jazyka egyptských kresťanov, jedného z pozostatkov starého Egypta, ktorý sa moslimským okupantom nepodarilo úplne zničiť.

Fatwa (náboženský právny výnos) z roku 2006 , vydaná najvyššou náboženskou autoritou Egypta zakazuje ukazovanie sôch. Veľký Muftí Ali Gomaa vyhlásil za neislamské, pokiaľ sa v domoch nachádzali sochy, pričom text svojho rozhodnutia založil na hadíse (skutkoch a slovách Mohameda a jeho spoločníkov). Citoval hadís, že sochári budú z tých, ktorí dostanú najvyšší trest v Súdny deň. Mocný duchovný Yusuf al-Qaradawi sa k nemu pripojil a vyhlásil, že sochy, používané ako dekorácie sú "haram", alebo neislamské a uzavrel to tým, že "sochy dávnych Egypťanov sú zakázané".

Tieto vyhlásenia boli dôvodom strachu v istých kruhoch, keďže mohli spustiť útoky na starobylé umelecké diela, alebo na nádherný chrám v Karnaku blízko Luxoru.

Samozrejme, že sa vyskytol pokus o útok na sochy v múzeu v Káhire, útočníčkou bola zahalená moslimka, kričiaca "Neveriaci, neveriaci!" Zastavili ju, minimálne teraz.

Pred pár rokmi som napísal na server The Brussels Journal esej Why Western Art is Unique, and Why Muslim Immigration Threatens It. Moslimovia sú v najlepšom prípade voči nemoslimskej kultúre, minulej či súčasnej, ľahostajní, v najhoršom prípade sú voči nim aktívne nepriateľskí.

Znesväcovanie a ničenie nemoslimských pamiatok alebo kultových miest nie je niečo, čo sa skončilo v Indii pred tisíc rokmi; pokračuje až dodnes, kde sú ničené grécke kostoly na Cypre, srbské kostoly a kláštory v Kosove a Bosne, tisícky kostolov v Indonézii, budhistické symboly v južnom Thajsku a veľa starých židovských synagóg na Strednom východe.

Toto nie je niečo, o čom by moderní Západniari radi hovorili, ale treba to urobiť: Aký druh záruk máme, že toto správanie, ktoré moslimovia používali na rôznych kontimentoch takmer štrnásť storočí sa nezopakuje v našich krajinách?

Moja odpoveď by bola: Absolútne žiadne. Západné krajiny sú plné múzeí umenia, od Madridu cez Paríž a Londýn a Berlín, prípadne Metropolitné múzeum umenia v New York City, plné umeleckých diel, ktoré sú podľa islamského práva výslovne zakázané.

Bol som v Musée du Louvre, galérii Ufizzi a mnohých iných európskych múzeách umenia a videl som, ako turisti z Orientu obdivovali Leonardove maľby. To mi nevadí. Navštívil som

Peking a videl som nádherné krajinky, namaľované v tradičnom čínskom štýle. Mnohé z nich sa mi veľmi páčili. Dúfam, že jedného dňa navštívim Japonsko a Kjóto. Hoci sú tieto kultúry veľmi odlišné od tej mojej, dokážeme nájsť isté prekrývajúce sa záujmy, keď sa jedná o umenie.

V skutočnosti mnohí z najvášnivejších študentov európskeho umenia a klasickej hudby sú Ázijci. Nemoslimskí Ázijci, aby sme boli presní.

Neustále všade zo všadiaľ počúvam, že naša tradiná kresťanská kultúra údajne zdieľa spoločné monoteistické a grécke dedičstvo s islamom. Nesúhlasím s tým.

Islam bol voči gréckemu umeleckému dedičstvu vždy agresívne nepriateľský, zatiaľ čo Západniari zdieľajú niekoľko aspektov tohto dedičstva s mnohými ázijskými národmi, ktoré boli historicky ovplyvnené budhizmom, keďže grécke impulzy ovplyvnili rané budhistické umenie.

Islam bol rovnako nepriateľský voči grécko-rímskej náklonnosti k vínu a nikdy plne neprijal, ani neintegroval grécku prírodnú a politickú filozofiu.

Pravdou je, že sa iba jedna časť starogréckeho dedičstva ukázala ako kompatibilnejšia s moslimskou kultúrou než s kresťanskou európskou kultúrou a to bolo otroctvo a prípadne análny sex s mladými chlapcami v mnohý častiach islamského sveta.

Pederastia, alebo "láska k chlapcom", čo je homosexuálny vzťah medzi starším mužom a adolescentným chlapcom bola praktizovaná a do istej miery sociálne akceptovaná v starom Grécku. Táto prax niekedy prežívala v niektorých častiach islamského sveta, napríklad v Perzii alebo v Strednej Ázii.

Britské sily v roku 2011 sa sťažovali, že v južnom Afganistane je pedofília široko rozšírená a kultúrne akceptovaná. Starí, mocní muži predvádzajúci svoj sociálny status tak, že si držali chlapcov ako sexuálne hračky sú medzi Paštúnmi veľmi častí. Prax "chlapčenskej hry" je známa po celom Afganistane ale Kandahár je ňou mimoriadne známy.

Je pravda, že moslimovia neboli sami v ničení chrámov iných kultúr, ani v "recyklácii" stavebného materiálu zo starých pamiatok.

Je vhodné uviesť smutné divadlo o tom, ako mladí komunisti, podporovaní predsedom Maom, ničili v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v Číne umelecké diela nesmiernej hodnoty.

Tak isto je tu nešťastný prípad byzantského ikonoklazmu v ôsmom storočí nášho letopočtu, ktorý mohol byť inšpirovaný islamom, plus ničenie katolíckych ikon, ktoré sa dialo v niektorých častiach západnej Európy počas šestnásteho storočia. Toto bolo jednou z najnechutnejších epizód protestantskej reformácie.

Ale takéto deštrukcie, hoci sú poľutovaniahodné, sú vo väčšine spoločností iba epizodické. Islamská kultúra je veľmi neobvyklá v tom, že takýto druh správania sa objavuje neúprosne a systematicky v tak mnohých krajinách a oblastiach počas mnohých storočí.

Táto záležitosť sa stala tabu pri diskusiách na multikultúrnom Západe, ale na základe historickej skúsenosti je skutočný dôvod že islamské ničenie umeleckých diel sa bude na Západe šíriť spolu s nárastom percenta moslimskej populácie. Už je tu niekoľko znakov, že sa tento proces začal.

Elena Chudinova, označovaná aj za "ruskú Orianu Fallaci" jedným z pozorovateľov, ktorý sa obával, že môže urobiť z tisícok ľudí "islamofóbov", publikovala knihu "Mešita Matky Božej v Paríži.

Popisuje európsky kontinent pod vládou islamu, kde sa zo slávnej gotickej katedrály na Seine v srdci Paríža stala mešita niekedy v polovici tohto storočia. Takéto perspektívy boli odmietnuté ako smiešne. Ale bezpochyby, mnohí sa smiali nad myšlienkou mešity v Hagii Sofii v Konštantínopole alebo na Chrámovej hore v Jeruzaleme. Obe sú mešitami po stáročia.

Edward Said pochádzal z kresťanskej rodiny na Strednom Východe, ale urobil si kariéru ako profesionálny apologeta pre čokoľvek islamské.

Pomohlo to jeho kresťanským súvercom, ktorí sú systematicky likvidovaní z oblastí, kde žili takmer dve tisíc rokov?

Ako píše Robert Spencer vo svojej knihe Religion of Peace?, "Kresťanské komunity v celom Strednom východe, ktoré sa datujú až k úsvitu kresťanstva sa strácajú tak rýchlo, že onedlho z danej oblasti zmiznú úplne.

V Iraku, polovica z predvojnových 700 000 kresťanov opustila krajinu od pádu Saddáma Husseina. Na celom Strednom východe kresťanská populácia poklesla z 20 % v roku 1900 na menej ako 2% dnes."

Moslimovia reagujú smrteľne na púhe reči o údajnom zneuctení Koránu, hoci biblie, ktoré sa nájdu vo vlastníctve návštevníkov Saudskej Arábie sa bežne konfiškujú úradníkmi a mnoho krát putujú rovno do skartovačky.

Danny Nalliah, pastor zo Srí Lanky, v roku 1990 strávil v Saudskej Arábii dva roky, pričom pomáhal podzemnej cirkvi. Otvorené praktizovanie, dokonca kázanie akéhokoľvek iného náboženstva než islamu je v Saudskej Arábii prísne zakázané. "Je dobre známym faktom, že pokiaľ máte bibliu keď vstupujete na letisko a pokiaľ ju nájdu, tak ju vezmú a dajú do skartovačky," povedal pri rozhovore. "Pokiaľ máte viac než jednu bibliu - zatknú vás a ak máte väčšie množstvo biblií, môžete dostať 70 rán bičom - dokonca vás môžu aj popraviť."

Došlo iba k malej reakcii, keď palestínski ozbrojenci v roku 2002 obsadili Chrám Božieho narodenia v Betleheme, údajného miesta narodenia Ježiša Krista, používali bibliu ako toaletný papier.

Okolo 30 kňazov, mníchov a mníšok boli viac ako päť týždňov rukojemníkmi bandy ozbrojených moslimov. Niektorí z týchto džihádistov, ktorí patrili k Brigáde martýrov Al Aksá, ktorá bola súčasťou vtedajšej organizácie Fatah, vedenú Jásirom Arafatom, boli prijatí pri návrate do Gazy ako hrdinovia. Pár ďalších bolo vypovedaných do Európy.... za trest.

Said v Orientalizme hovorí "Sieť rasizmu, kultúrnych stereotypov, politického imperializmu, dehumanizačnej ideológie, ktorá spočíva na Arabovi, alebo moslimovi je veľmi silná."
Je to skutočne tak? Pokiaľ sa pozrieme na situáciu takú, aká je dnes, nie v roku 1978, kedy bola kniha po prvý raz vydaná, ľudia v západných krajinách, ktorí otvorene kritizovali islam veľmi často zistili, že ich kariéra sa skončila. Čo za rasu je islam, mimochodom? Nechvália sa snáď sami moslimovia, že moslimovia majú všetky možné farby pleti? A čo sa týka "dehumanizácie", Said veľmi pohodlne vynecháva všetko, čo hovorí islam o nemoslimoch a ako sa k nim správa.

Korán hovorí, že moslimovia sú "najlepší z ľudí" (3:110) a súčasne neveriaci sú "najhoršie zo stvorení" (98:6). Pri takomto svetonázore je ľahké vidieť zlo v iných, ale veľmi ťažké v sebe. Tak isto hovorí, že nasledovníci Mohameda sú "nemilosrdní voči neveriacim, ale milosrdní voči sebe navzájom" (48:29).

Môžete používať Zlaté pravidlo (Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe), voči súvercovi - moslimovi, avšak to sa nevzťahuje na neveriacich.

V bežnom živote sa nemoslimovia označujú ponižujúcim názvom "kafír" a často sú prirovnávaní k zvieratám, napríklad "Ty špinavý neveriaci pes". Toto nie je dehumanizujúca ideológia?

Náhľad na nemoslimov ako na zvieratá je viac než len hovorový obrat. V roku 1890, generáciu pred známejšou arménskou genocídou, turecké oddiely spolu s kurdskými kmeňmi podrezávali Arménov presne tak, ako moslimovia zvykli porážať "na halál" ovce a iné zvieratá, pretože odmietli platiť vydieračské dane a byť príslušne poddaný.

Nasledujúci prípad je citovaný z knihy Andrewa G. Bostoma, The Legacy of Jihad: "Vojaci ich prenasledovali po celom kraji, naháňali ich ako divú zver, neberúc do úvahy žiadne podriadenie, dobodali mužov na smrť, ženy znásilnili a deti roztĺkli o skaly, spálili do tla dediny, z ktorých ušli." Najkrutejšia zo všetkých masakier sa odohrala v Urfe, kde arménski kresťania tvorili tretinu populácie. Tu, v roku 1895, po obliehaní recitoval imám verše z Koránu "a podrezal ich hrdlá tak, ako sa podľa mekkského rítu obetuje
ovca."

Tento prístup násilného islamského supremacizmu znova dvíha svoju škaredú hlavu aj v západných krajinách.

V Dánsku v roku 2007, moslimovia začali útočiť na Inuitov, alebo Eskimákov. Grónsko má väzby na Škandináviu od čias, kedy sa počas vikingskej doby vytvorila v Grónsku nórska kolónia, takže niekoľko Grónčanov žije v pevninskom Dánsku. Zjavne si zopár arabských imigrantov myslelo, že Grónčania nepatria do Dánska a mali by ísť tam, odkiaľ prišli. V Arhuse ich opakovane napádali arabskí a somálski imigranti.

Od najtvrdších proislamských ľavičiarov na Západe stále počúvame, že islamská násilnosť je iba reakciu na západnú imperialistickú agresiu.

Takže ako vysvetlíme tento prípad? Bola to snáď odplata za storočia brutálneho útlaku Stredného východu zo strany Eskimákov? S akou "sieťou rasizmu, kultúrnych stereotypov a politického imperializmu" sa tu vlastne stretávame?

Po Inuitoch Arabi hádzali skaly, nadávali im a fyzicky na nich útočili. Podľa predsedu multikultúrnej asociácie v Gellerupe, Rabhi Azad-Ahmada boli útoky spôsobené predsudkami a pretože mladí Arabi a Somálci si hľadali cvičné ciele na útoky, aby vyslali správu o svojej sile iným skupinám.

Tieto okrajové skupiny sú cvičné ciele. Onedlho moslimovia pôjdu po iných a to sa aj deje. V roku 2011 v celom Dánsku sú miestni občania obťažovaní v istých štvrtiach. Vo väčšine takýchto prípadov sú agresormi moslimovia. Problém dosiahol kritickú hranicu vo Vollsmose v Odense, rodnom meste Hansa Christiana Andersena (1805-1875), autora známych rozprávok Škaredé kačiatko a Cisárove nové šaty.

Kresťanskí obyvatelia sa musia skrývať, pretože sa im vyhrážajú bitkou. Niektorým podpálili autá. V Gellerupe v Arhuse si musela miestna cirkev najať bezpečnostnú službu, aby zabránila vandalizmu.

V Kodani sa židovským deťom, hlásiacim sa na stredné školy v blízkosti oblastí, ktoré sú husto osídlené moslimami, odporúča, aby sa zapísali inde, ak sa chcú vyhnúť problémom.

Podobné problémy sa objavujú v mestách v celej západnej Európe, od Štokholmu cez Rotterdam, v Marseilles ako aj vo Florencii.

Jedným z dôvodov, prečo je tak mnoho ľudí nepripravených na tento vývoj, ktorý sa dal 100% predpovedať, ak poznáte čo i len trošku islamskú mentalitu je ten, že "intelektuálni teroristi" ako Said spôsobili, že správna diskusia o islame je na Západe veľmi ťažká.

Pán profesor Said mal dobré miesto na poprednej univerzite vo veľkej krajine na západe, čo je viac, než sa dá povedať o väčšine ľudí. Napriek tomu sa roky rokúce sťažoval na "marginalizáciu" a "predsudky".

Čo je fakt, že Edward Said osobne profitoval vo veľkej miere z "protibieleho privilégia", tomu urýchľovaču vašej kariéry, ktorý dostanete, ak začnete kritizovať ľudí európskeho pôvodu a ich kultúru najdrsnejším možným spôsobom.

Keď to zhrniem, je očividné, že pán profesor Said bol veľmi nepoctivý spisovateľ s chabými znalosťami histórie.

Jeho kniha je nesprávna jednak vo svojej východiskovej premise, tak isto v jej skúmaní a to až do tej miery, že je ako seriózna historická práca bezcenná.

Čo ma prekvapilo, keď som ju čítal po druhý raz nebola destilovaná ideologická propaganda; to som už vedel. To čo mi najviac udrelo do očí bolo to, že nebola veľmi dobrá, aj keď ju posudzujeme výlučne ako záležitosť propagandy.

Dokážem uviesť kopu spisovateľov, napríklad komunistického autora Bertolda Brechta, ktorý zastával myšlienky, s ktorými nesúhlasím, ale ktoré dokonca vôbec nemám rád, ale musím, hoci aj so škrípaním zubov priznať, že mal istý spisovateľský talent.

Toto však nemôžem čestne povedať o Edwardovi Saidovi. Nielen že jeho myšlienky sú nekonzistentné, bol aj veľmi slabý spisovateľ.

Nevie, ako má skryť svoje ideologické nedostatky, alebo si pritiahnuť publikum zaujímavými príhodami, vtipnými poznámkami, linguistickou eleganciou, osobným šarmom či zmyslom pre humor. Má veľmi málo z týchto vlastnostní.

To, čo vidím pri čítaní Orientalizmu je neatraktívna sebaľútosť privilegovaného, ktorý tvrdí, že privilegovaný nie je, muž plný tvrdých kritických slov pre údajné zlá západného imperializmu, ale takmer bez jediného kritického slova pre arabský a moslimský imperializmus, najbrutálnejší zo všetkých imperializmov, ak by ste mali veriť V.S. Naipaulovi, ktorý už vyvraždil mnohé národy a v súčasnosti je blízky tomu, aby vyvraždil Saidov ľud.

Ak by mi niekto zaplatil veľa peňazí a ja by som ignoroval všetky svoje zásady som si takmer istý, že by som dokázal napísať omnoho lepšiu protizápadnú propagandu, vychádzajúcu zo skutočných udalostí, ako boli ópiové vojny či transatlantický obchod s otrokmi.

Stredný východ musí skutočne strašne túžiť po protizápadnej propagande, ak je Orientalizmus Edwarda Saida to najlepšie, s čím dokáže prísť.

http://groups.google.com/group/alt.religion.scientology/msg/9338ed93466e3980?