Moslimská hra:
Mnoho moslimov žije mierumilovne, bez toho aby ubližovala iným, tak ako môže byť islam násilným náboženstvom? Pokiaľ by bol islam náboženstvom teroristov, prečo potom nie je väčšina moslimov teroristami?
Pravda:
Jednoducho preto, lebo je nesprávne zabíjať ľudí bez ohľadu na to, čo islam učí alebo nie.
Všetky náboženstvá viac alebo menej ladia s utilitaristickými princípmi. Mnohý moslimovia na Západe sa často pridržiavajú interpretácie islamu, ktorá je v skutočnosti bližšia k judaizmu a kresťanstvu ako k tomu, čo Mohamed skutočne robil, pretože tak im bolo ich náboženstvo prezentované. Poznajú iba tie detaily zo života svojho proroka, ktoré sú v súlade s morálnymi obmedzeniami, a nie tie, ktoré hovoria o hedonizme, moci, klamstve a násilí
Slušní moslimovia sú takíto, pretože sú viac oddaní zákonu, zapísanému v ich srdciach ako detailom Mohamedovho náboženstva. Odfiltrovávajú dôkazy o opačnom – keď sa s nimi môžu stretnúť – a skutočne veria, že ich náboženstvo obsahuje mnohé slobody a hodnoty, ktoré sú drahé Západu (možno si nikdy nepoložili otázku, prečo sa nenachádzajú v moslimských krajinách).
Hoci je to veľmi rozsiahle náboženstvo, nie je žiadna náhoda, že puristi v islame – tí, ktorí sú najviac naklonení doslovnému výkladu Mohamedových slov - sú takmer vždy tí najnebezpečnejší. Môžu byť nazývaní extrémistami alebo „fundamentalistami“, ale na konci sú vždy tými, ktorí sú najoddanejší Koránu a nasledovaniu cesty Džihádu tak ako bola ustanovená Mohamedom.
Samozrejme, tá istá otázka sa dá ľahko otočiť. Ak je islam náboženstvo mieru, potom prečo je to práve toto náboženstvo, ktoré neustále produkuje nábožensky motivovaných teroristov? Prečo sú tisíce ľudí schopní odťať hlavu nevinnej osobe alebo vraziť lietadlom do budovy a vykrikovať chvály na Alaha? Kde je negatívna reakcia iných moslimov, keď sa toto stane.. a prečo sa aktivizujú v prípade karikatúr?
Moslimská hra:
Sťahovanie iných náboženstiev na úroveň islamu je jednou z najpopulárnejších stratégií moslimských apologétov, keď sú konfrontovaní s výbuchom islamského násilia. Spomínate si na Timothyho McVeigha, bombového útočníka z Oklahoma City? Prečo vyťahovť práve islam, ak iné náboženstvá majú ten istý problém?
Pravda:
Pretože nemajú.
Bez ohľadu na jeho rodný list, Timothy McVeigh nebol nábožensky založený človek. Nikdy svoje činy nemotivoval náboženstvom, necitoval verše z Biblie ani nevyhlasoval, že zabíja pre Boha.
Takzvaní „veriaci“, ktorých vyťahujú moslimovia sú takmer vždy nominálni veriaci, ktorí nemajú žiadnu aktívnu účasť v cirkvi. Nie sú inšpirovaní, ani sa neodvolávajú na náboženstvo, ako to robia moslimskí teroristi, čo je úplne odlišnou záležitosťou.
Islam je spojený s islamským terorizmom, pretože toto je spojenie, ktoré sa rozhodli urobiť samotní teroristi.
Moslimovia, ktorí porovnávajú zločiny, spáchané ľuďmi, ktorí boli nominálnymi členmi iných náboženstiev s náboženským terorom, vykonávaným výlučne v mene islamu porovnávajú hrušky s jablkami.
Áno, niektorí ľudia, ktorí kládli bomby na potratových klinikách boli nábožní (ako moslimovia radi zdôrazňujú), ale všimnite si rozsah problému. Bolo tu päť útokov so smrteľnými následkami počas 35 rokov. zomrelo sedem ľudí. to je priemerne jeden mŕtvy každých päť rokov.
Oproti tomu, islamskí teroristi rozpútali viac než sedem tisíc smrteľných útokov počas iba piatich rokov od 11 septembra 2001. Ak sa ide späť až do roku 1971, kedy moslimské armády rozpútali v Bangladéši masové vyvražďovanie hinduistov, cez roky džihádu v Sudáne, Kašmíre a Alžírsku a súčasnému sunnitsko šiítskému náboženstvu v Iraku počet nevinných ľudí, zabitých v mene islamu pravdepodobne presahuje päť miliónov za to isté obdobie.
Počas posledných šiestich rokov bolo možno tucet alebo tak nejako nábožensky motivovaných vrážd spáchaných ľudmi inej viery dohromady. Žiadne iné náboženstvo nešíri zabíjanie tak ako islam, každý boží deň. Tak isto nemajú oporu vo svojich svätých textoch verses, ktorá by takéto násilie ospravedlňovala. tak isto nemajú po celom svete skupiny ľudí, ktorí zabíjajú ľudí inej viery dedicated, keďže širšia komunita veriacich je ambivalentná a duchovenstvo radikálne podporuje teror.
Moslimovia môžu predstierať, že iné náboženstvá sú tak isto predmetom "chybnej interpretácie“, tak ako to ich „dokonalé“, ale realita hovorí niečo omnoho horšie.
Mohamed kázal „Nech nie je žiadneho prinútenia v náboženstve.“
(Korán, verš 2:256)
Moslimská hra:
Moslimovia citujú verš 2:256 z Koránu, aby dokázali, akým tolerantným náboženstvom je islam. Verš je citavný iba čiastočne „Nech nie je žiadne nútenie v náboženstve, pravda sa jasne odlišuje od chýb.."
Pravda:
Moslimovia, ktorí citujú tento verš môžu alebo nemusia vedieť, že pochádza z jednej z najstarších súr (alebo kapitol) z Medínskeho obdobia. Bol "zjavený“ v čase, keď moslimovia práve prišli do Medíny, keď boli vyhnaní z Mekky. Potrebovali zostať v dobrých vzťahoch so silnými kmeňmi okolo nich, mnohé z nich boli židovské. Zhruba v tomto čase sa Mohamed rozhodol zmeniť smer modlitby z Mekky do Jeruzalema.
Ale dnes sa moslimovia modlia smerom k Mekke. Dôvodom je, že Mohamed neskoršie vydal príkaz, ktorý zrušil (odvolal) prvý. V skutočnosti je abrogácia veľmi dôležitým princípom, ktorý je treba mať na mysli pri interpretovaní koránu a zvlášť verša 2:256 – pretože neskoršie verše (v chronologickom poradí) odvolávajú akékoľvek skoršie verše, s ktorými sú v rozpore.
Mohamedovo posolstvo bolo oveľa bližšie k mieru a tolerancii počas jeho skorých rokov v Mekke, keď nemal žiadnu armádu. Toto sa drasticky zmenilo, keď získal vojenskú silu, ktorú používal bez obmedzenia na to, aby priviedol ostatné kmene do moslimského stáda. Porovnajte verš 2:256 so súrami 5 a 9, ktoré boli „zjavené“ ako posledné a je ľahké vidieť, prečo je islam čímkoľvek iným, len nie náboženstvom mieru a to od čias Mohameda do dnešných dní.
Sú isté dôkazy, že verš 2:256 nemusí byť určený vôbec moslimom, ale naopak je je správou pre iné náboženstvá, ako majú zaobchádzať s moslimami. Verš 193 tej istej súry prikazuje moslimom, „aby s nimi bojovali, až kým už nebude prenasledovanie a náboženstvo nebude patriť iba Alahovi“. Toto podporuje narcistickú povahu islamu, ktorá stavia moslimov nad nemoslimov a na obidve skupiny aplikuje veľmi odlišné štandardy.
Hoci mnohí moslimovia dnes zavrhujú prax otvoreného nútenia iných, aby zmenili svoje náboženstvo, násilné konverzie boli časťou histórie islamu, keďže Mohamed prvý pozdvihol meč. Tak ako je zaznamenané, že na mnohých miestach povedal „Bolo mi prikázané, aby som bojoval proti ľuďom, kým nevyznajú, že niet Boha okrem Boha a Mohamed je poslom Božím.“
Je veľmi zaujímavé, že aj moslimovia, ktorí citujú 2:256 obvykle veria v islamské učenia, ktoré sa veľmi podobajú náboženskému prinúteniu. Toto by mohli byť zákony, trestajúce odpadlíctvo smrťou a in titucionalizovaná diskriminácia náboženských minorít pod islamskou vládou, ktorá sa občas označuje ako „dhimmi“.
Dhimmitude zakazuje nemoslimom zdieľať ich vieru a dokonca zahŕňa aj vymáhanie peňazí od nemoslimov vo forme dane zvanej „džizja“. Tí, ktorí odmietnu platiť túto povinnú dávku sú odsúdení na smrť. Ak toto nie je nútenie, tak potom čo je?
Moslimská hra:
Moslimovia radi hovoria o križiackych výpravách a ... kresťania sa za ne radi ospravedlňujú. Keby človek počúval obe strany, tak by došiel k záveru, že moslimovia sa jednoducho mierumilovne venovali svojim záležitostiam, keď sa kresťanské armády rozhodli začať svätú vojnu a „pozabíjať milióny“.
Pravda:
Každá časť tohto mýtu je lož. Dokonca aj podľa pravidiel, ktoré vyhlásili samotní moslimovia boli križiacke výpravy dokonale ospravedlnené a excesy (hoci presahovali kresťanské štandardy) blednú v porovnaní s historickým zahobchádzaním s populáciou na území dobitých moslimami.
Tu je niekoľko faktov...
Prvá krížová výprava začala v roku 1095...460 rokov po tom, ako bolo prvé kresťanské mesto dobyté moslimskými armádami, 457 rokov po dobytí Jeruzalema moslimskými armádami, 453 rokov po tom, ako Egypt upadol do rúk Egypťanov, 443 rokov po tom ako moslimovia po prvý raz vyrabovali Taliansko, 427 rokov po tom, ako moslimské armády po prvý raz obliehali Konštantínopol, 380 rokov potom, ako Španielsko dobyli moslimovia, 363 rokov po tom, ako Francúzsko prvý raz napadli moslimské armády, 249 rokov po tom, ako samotný Rím vylúpili moslimské armády a iba po storočiach vypaľovania kostolov, vraždenia, zotročovania a nútených konverzií kresťanov.
V dobe začiatku krížových výprav moslimské armády okupovali dve tretiny kresťanského sveta.
Európu moslimovia ohrozovali už niekoľko rokov po Mohamedovej smrti. Už v roku 652 nasledovníci Mohameda začali nájazdy na Sicíliu, pričom ju plne okupovali o 200 rokov neskoršie, okupácia trvala 200 rokov a bola zakončená masakrami, ako v Castrogiovanni, kde bolo popravených 8000 kresťanov. V roku 1084, desať rokov pred prvou krížovou výpravou moslimovia znovu napadli Sicíliu, kde vypálili kostoly v Reggiu, zotročili mníchov a znásilnili celý klárštor mníšok predtým, než ich odviedli do zajatia.
Teoreticky boli krížové výpravy vyprovokované obťažovaním kresťanských pútnikov z Európy do Svätej zeme, pričom boli mnohí unesení, obťažovaní, násilne konvertovaní na islam alebo dokonca zabití. (porovnajte to s islamským oprávnením na vraždenie na základe toho, že moslimom zakázali účasť na púti do Mekky v Mohamedovej dobe).
Križiaci obsadili iba krajiny, ktoré boli kresťanské. Nikdy nenapadli Saudskú Arábiu, ani nevylúpili Mekku, čo urobili moslimovia v Taliansku a Konštantínopole.
Obdobie križiackej „okupácie“ krajín, ktoré boli kedysi ich trvalo menej ako dvesto rokov. Moslimská okupácia je vo svojom 1372 roku.
Obdobie križiackej „agresie“ sa týka asi 20 rokov skutočných vojenských akcií, pričom väčšinu z neho tvorili presuny a organizácia . (Boli počas 1098-1099, 1146-1148, 1188-1192, 1201-1204, 1218-1221, 1228-1229 a 1248-1250). Porovnajme to s moslimským džihádom proti Sicílii, ktorý samotný trval 75 krvavých rokov.
Na rozdiel od Džihádu sa križiacke výpravy nikdy nezdôvodňovali Novým zákonom. Preto sú anomáliou, vyvrcholením štrnásť storočí trvajúceho neustáleho džihádu, ktorý začal dávno predtým, než sa križiacke výpravy začali a pokračoval dávno po tom, ako sa ukončili.
Najväčším zločinom krížových výprav bolo vyplienenie Jeruzalema, počas ktorého bolo údajne zmasakrovaných 30 000 ľudí. Toto číslo sa zdá nepatrné v porovnaní s počtom obetí džihádu, od Narbonne cez Konštantínopol až po Indiu, pričom sa moslimovia nikdy neospravedlnili za svoje zločiny a nikdy to ani neurobia.
To, čo sa v iných náboženstvách nazýva „hriechom a vybočením“, sa v islame jednoducho volá vôľou Alahovou.
Moslimská hra:
Aby sa vzbudil dojem, že Mohamed bol mužom mieru, moslimovia niekedy vyhlasujú, že nikdy nikoho nezabil. Tým samozrejme myslia, že nikdy nikoho nezabil vlastnou rukou (okrem boja.. na čo si môžu alebo nemusia spomenúť).
Pravda:
Podľa tejto logiky ani Hitler nikoho nezabil.
Očividne, pokiaľ nariadite popravu väzňov alebo vraždu kritikov tým, ktorým velíte, ste práve tak vinní ako tí, ktorí príkazy vykonali. V Mohamedovm prípade je počet ľudí, ktorých dal zabiť príliš veľký na to, aby sa dal historicky presne určiť.
Počas bitky pri Badre bolo zajatých niekoľko mužov (vrátane jedného, ktorý plakal nad svojimi deťmi počas svojej popravy), matka piatich detí (ktorá bola zabitá preto, lebo sa opovážila klásť otázky o prorockom povolaní Mohameda) tucty židovských obyvateľov vrátane básníkov a obchodníkov , ktorí boli obžalovaní zo zosmiešňovania islamu, početní cudzoložníci, prinajmenšom jedna otrokyňa 800 mužov a chlapcov z kmeňa Kurajza ktorí boli zajatí a popravení na Mohamedov rozkaz a nešťastník, ktorý bol umučený na smrť, aby mohol Prorok Islamu objaviť poklady, ktoré ukryl a potom sa „oženiť“ s jeho čerstvou vdovou.
Nepriamo je Mohamed zodpovedný za milióny a a milióny ľudí, ktorí boli zavraždení počas storočí jeho odkazu džihádu. Nielenže zabíjal, je skutočne jednou z najkrvavejších postáv histórie.
„Podobne ako Biblia, aj Korán hovorí „Nezabiješ““.
(Korán, verš 5:32)
Moslimská hra:
Mnoho ľudí zo západu verí tomu, že všetky náboženstvá sú buď rovnako zlé alebo rovnako dobré a žiadostivo hľadajú čokoľvek, čo podporí tento predpoklad. Tento mýtus obvykle funguje v prospech islamu, pretože buď ho pozdvihuje na úroveň iných, alebo iné náboženstvá znižuje na úroveň islamu. Aby bol schopný konkurencie so západnými náboženstvami, moslimovia veľmi odvážne používajú verš 5:32, ktorý je pomerne blízko starozákonnému príkaz "Nezabiješ".
Sčasti znie takto:
„ak niekto zabije človeka.. Je to ako by zabil celé ľudstvo a k niekto zachráni jeden život, je to to isté ako by zachránil celé ľudstvo (tak ako ho cituje Koncil Fiqhu Severnej Ameriky v úplne nezmyselnej „Fatwe proti terorizmu“)
Pravda:
Ó bože.. keby sa korán zastavil práve tu! Čo by mohlo byť zo sveta bez obrovského počtu moslimov, schopných masovej vraždy v mene ich náboženstva po celej zemeguli každý boží deň? Pomyslite si na životy, peniaze a bolesť, o ktorú mohlo byť menej, pokiaľ by Mohamed prikázal moslimom vážiť si ľudský život v judeo - kresťanskej tradícii
Nanešťastie, nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Tento fragment verša 5:32 je to, čo chcú moslimskí apologéti, aby im nemuslimovia verili, že sa v koráne nachádza, skôr než tucty iných otvorených pasáží, ktoré prikazujú vojny, popravy a mučenie. Ale aj keď obvykle citujú z 5:32, nie je to tak, ako sa to zdá. Pamätáte si na všetky tie vynechávky? Tu totiž niečo chýba.
Tu je plný text citát verša:
„Čo sa tohto týka:Nariadili sme deťom Izraela, že ak niekto zabije niekoho – inak ako z vraždu alebo za šírenie neprávosti po krajine – je to tak, ako keby zabil celé ľudstvo:A ak niekto zachránil život, je to tak ako keby zachránil celé ľudstvo.Hoci potom prišli Naši poslovia so znameniami jasnými, ešte aj potom mnohí páchali nemiernosti v krajine“
Najprv si všimnite očividnú medzeru. Zabitie je dovolené v prípadoch vraždy alebo „za šírenie neprávosti v krajine“. Vražda je dosť jasná, ale „rozširovanie neprávostí?“ Ak si niečo vyžaduje dôkladné a presné vysvetlenie, tak je to táto veta. Ale generácie moslimov si mohli uplatňovať vlastné definície toho, čo znamená „neprávosť“. (Nehovoriac o tom, že sa štandardy menia).
Okrem toho si všimnite širší kontext tohto verša. Nakoniec z toho vyjde, že to vôbec nie je príkaz pre moslimov. Je to zopakovanie zákona, ktorý bol zoslaný Židom. Nie je to výstraha proti zabíjaniu. Je to obvinenie Židov z porušenia Božieho zákona. "Ktokoľvek" neznamená "každý", ale skôr "akýkoľvek Žid.“
Skôr než by vyzývala k tolerancii, Súra 5 ako celok je v skutočnosti nenávistným obvinením s prímesou násilia. Židia a kresťania sú výslovne preklínaní ako "zvrátený ľud" s "chorým srdcom" a prípadne ako nenávistní bohorúhači. Mohamed nesmelo pripomína svojmu ľudu, že Alah miluje toho, kto „bojuje“ v jeho službách ( a je viac než očividné, kto je nepriateľ).
Moslimovia taktiež pohodlne vynechávajú fakt, že verš, ktorý nasleduje po 5:32 v skutočnosti oprávňuje zabitie v prípade vyššie spomenutej „neprávosti“. Dokonca navrhuje ukrižovanie a „odrezanie nohy a ruky na opačných stranách“.
Ak toto je to najlepšie, čo nám môže islam ponúknuť, nie je ťažké zistiť, prečo toto náboženstvo stojí za tisíckami smrtiacich teroristických útokov každý rok.
Moslimská hra:
Moslimovia často vyhlasujú, že ich náboženstvo im nariaďuje zabíjať iba v sebaobrane (to jest, keď sú ohrozené ich životy).
Pravda:
V skutočnosti je sebaobrana iba jednou z mnohých podmienok, za ktorých sú moslimovia oprávnení vziať život niekomu inému. Mýtus zabíjania iba v sebaobrane sa ľahko vyvráti samotným životom Muhamada, ako je zaznamenaný v islamských svätých textoch (ktoré moslimskí teroristi poznajú viac než dobre).
Mohamedova zabijácka kariéra začala prepadmi obchodných karaván na ceste zo Sýrie do Mekky. Jeho muži sa obvykle zamiešali medzi nič netušiacich jazdcov a zabili všetkých, ktorí sa pokúšali brániť svoj tovar. Tu sa nejednalo o žiadnu sebaobranu. Toto bol ozbrojený prepad a vražda zo starej školy, posvätený Alahom (podľa Muhamada, ktorý si žiadal pätinu koristi).
Prvou bitkou, ktorú Muhamed vybojoval bola bitka pri Badre, kedy Mekkánci poslali 300 člennú armádu, aby chránila karavány pred moslimami. Mekkánci neohrozovali Mohameda (čím sa moslimský mýtus vráti späť do uší moslimom) bojovali iba v sebaobrane po tom, ako boli moslimami napadnutí. Po tejto bitke Mohamed zaviedol zvyk popraviť podrobených zajatcov – niečo, čo sa bude opakovať pri mnohých príležitostiach.
Nie je možné dostatočne zdôrazniť význam tejto epizódy, pretože leží na úplnom začiatku dlhej reťaze moslimského násilia, ktoré prešlo aj srdcom Ameriky 11 septembra. Moslimovia neboli ohrozovaní tými, na ktorých zaútočili a určite nie tými, ktorých zajali. Vykonávali agresívne nájazdy, aby vyprovokovali vojnu, presne tak, ako sa o to pokúša Al Kajdá v dnešnej dobe.
Moslimovia sa pokúšajú ospravedlniť toto rané násilie tým, že vyhlasujú, že Muhamed a jeho nasledovníci „trpeli prenasledovaním“ Mekkáncov už skôr, kedy bol Muhammad vypovedaný z mesta Mekka a musel hľadať útočište v Medíne. Ale dokonca ani najhošie prenasledovanie v Mekke nedosahovalo až k zabíjaniu. Jediným moslimom, ktorý v Mekke zomrel bola postaršia matka moslima a hovorí sa, že bola už príliš stará.
Dokonca aj Mohamedovi samotní nasledovníci si overovali, či smú prenasledovať a zabíjať ľudí, ktorí pre nich nepredstavujú hrozbu, pretože sa zdalo, že to protirečí skorším, pasívnejším učeniam. Aby ich Muhammad presvedčil, zoslal im vhodné zjavenie od Alaha, kde sa uvádzalo že „prenasledovanie moslimov je horšie než vražda (nemoslimov)“ Súra 2:191. Tento verš vytvoril skrytý princíp, že moslimská moc má vyššiu hodnotu než životy ostatných. Nie je tu žiadny širší morálny kontext, voči ktorému by bolo možné posúdiť činy. Jediná vec, ktorá je podstatná je to, aký to má vplyv na blaho moslimov.
Za Mohamedovej vlády boli popravovaní otroci a básnici, zajatci zabíjaní a cudzoložníci boli zakopávaní do zeme a kameňovaní. Nič z toho sa nestalo v priebehu boja alebo bolo nevyhnutné pre sebeobranu. Do dnešného dňa islamské právo vyžaduje smrť pre také zločiny ako je bohorúhanie a odpadlíctvo.
Po jeho smrti Mohamedovi spoločníci napadli kresťanský svet – dobyli Blízky východ, Severnú Afriku a časti Európy. Tak isto útočili a napádali aj na východe, vrátane Iránu, Afganistanu a indickom subkontimente. Len málo, ak vôbec niektorá z týchto výprav bola vykonaná pod zámienkou sebaobrany. Bol to džihád.
Moslimská hra:
Začiatkom roku 2005 známy moslimský apologéta menom Jamal Badawi ponúkol 1 milión dolárov tomu, kto dokáže, že korán obsahuje slová „Svätá vojna“. Či tieto peniaze môže vyplatiť je niečo iné, ale jeho zámerom bolo presvedčiť ľudí, že džihád nie je vyžadovaný koránom a že teroristi sa niekde tragicky zmýlili, keď vedú svätú vojnu v mene islamu.
Tento mýtus bol taký úspešný, že sa opakoval v populárnych televíznych programoch, ako boli „Criminal Minds“. Teraz mnohí veria tomu, že nielenže svätá vojna nie je vyžadovaná koránom, ale že sa tam slovo „Džihád“ ani neobjavuje, keďže džihád znamená „svätú vojnu“ (zvlášť pre tých, ktorí zabíjajú v mene Alahovom).
Pravda:
V skutočnosti nielenže sa slovo „džihád“ zmieňuje viackrát v koráne, ako v neslávne známej Súre 9 (Verš meča), v celom texte je roztrúsených viac než 150 výziev.
Takže v čom je ten vtip?
Takže,keď renomovaní neveriaci, takí ako Robert Spencer responded okamžite reagovali na výzvu a požiadali o vyplatenie ceny, pán Badawi bol nútený odhaliť skutočnú podstatu svojej ponuky fine print Ako vidíte, on nehovorí o koncepte svätej vojny. On iba myslel konkrétnu arabskú frázu, „Svätá vojna“.
Takže čo s „Džihádom“? Takže , to sa neráta, keďže podľa p. Badawiho sa môže použiť v kontexte, ktorý neznamená „svätú vojnu“ (dokonca aj keď to nebolo interpretované v Mohamedových časoch ani v našej dobe). „Džihád“ je ako slovo „boj“, ktoré sa dá použiť aj v neškodnom slova zmysle (ako napríklad „Bojujem za to, aby som mohol p. Badawiho nazvať neschopným podvodníkom“).
Ak je „Džihád“ svätý bez boja, potom „Qital“ znamená vojnu, ktorá nie je svätá. Je to arabský výraz, ktorý doslova znamená viesť vojenskú výpravu. Ale podobne ako džihád, najčastejšie sa používa v kontexte svätej vojny, podobne ako v súre 2:„A bojujte s nimi, kým neprestane modloslužobníctvo a náboženstvo bude iba Alahove“. Je dokonca zaznamenané, že p. Badawi pripustil, že Qital môže byť istou formou Džihádu, ale ani to nespĺňa všetky jemnôstky jeho ponuky.
Takže, hoci Korán hovorí veriacim aby „napadli neveriacich, kdekoľvek ich nájdu“ a „ťali ich po šijach a prstoch“ aby boli „nemilosrdní“ voči neveriacim a ďalších 150 násilných výziev na výslovný boj vo veci Alahovej ... arabské slová „svätý“ a „vojna“ sa neobjavujú spolu. (tak isto sa nemecké slová „koncentračný“ a „tábor“ neobjavovali v nacistických dokumentov, to len tak mimochodom).
Ach, aké prázdne je to víťazstvo. Jeden sa musí diviť, či p. Badawi skutočne verí tomu, že vyhral, alebo je schopný rozpoznať hnusnú hru so slovíčkami.
A už celkom nakoniec, ľudia by mali vedieť, že „džihád“ sa používa v kontexte náboženskej vojny vždy znovu a znovu v Koráne a hadísoch a to, bez ohľadu na presnú terminológiu znamená, že najsvätejšie islamské texty jasne obhajujú tú formu svätej vojny, ktorá poháňa terorizmus moderných dní.
Moslimská hra:
Verše ako „Zabite neveriacich, kdekoľvek ich nájdete“ boli zjavené počas vojny, podľa apologétov. Obžalovávajú kritkov, ktorí používajú verše koránu na diskreditáciu islamu z „účelového vyberania“ (vyberania veršov z kontextu na podporu svojho stanoviska a vynechávanie tých, ktoré by ho mohli oslabiť).
Moslimovia, ktorí sa spoliehajú na tento argument často zanechávajú dojem že Korán je plný veršov o mieri, tolerancii a univerzálnom bratstve, pričom je iba niekoľko, ktoré hovoria opak. Ich naivné publikum môže tak isto predpokladať, že kontext každého násilného verša je obklopený obvyklými obmedzeniami, ktoré tento verš viažu na konkrétny čas a miesto (toto je prípad mnohých pasáží Starého zákona).
Pravda:
Bohužiaľ, opak je pravdou. Práve preto noví moslimovia a nemuslimovia sú často konfrontovaní pri štúdiu koránu a hadísov s množstvom výstrah, dobre mienených moslimami, že trvá „roky štúdia“, kým sa pochopí význam niektorých pasáží. Neofytom sa odporúča konzultovať moslimského učenca albo duchovného, aby im „pomohli v interpretácii“ toho, čo čítajú.
Nie preto že by boli násilné verše také zriedkavé, toto skôr platí o veršoch o mieri a tolerancii. Ani nie je „historický kontext“ veršov o násilí očividný z ostatného textu (čo je vo väčšine prípadov).
V Koráne sa zdá, že idey a témy prichádzajú z ničoho, vynárajú sa takmer ľubovoľne v prepletenom chaose, ktorý nevykazuje konzistentný ani koherentný prúd myšlienok. Ale pomocou externých referencií na hadísy a rané Mohamedove životopisy je obvykle možné určiť, kedy bol koránsky verš „zoslaný Alahom“ a aký by mohol mať kontext pre moslimov tých čias. Toto je to, čo apologéti oportunisticky označujú za „historický kontext“. Tvrdia, že takéto verše sú iba súčasťou histórie a nie sú určené ako príkaz pre dnešných moslimov.
Ale „historický kontext“ má dva konce. Ak je nejaký verš iba produktom histórie, tak sú potom všetky. Samozrejme, že v koráne nie je jeden jediný verš, ktorý by nebol zoslaný v nejakom konkrétnom čase a situácii v živote Mohameda, či už si chcel podrobiť kmeň odvedľa a potreboval „zjavenie“ od Alaha, ktorým by svojich ľudí povzbudil vo vojne, alebo potreboval ten istý druh „zjavenia“ na uspokojenie his lust svojej túžby po väčšom počte žien (bez sťažností od jeho ostatných žien).
Tu sa prejavuje irónia argumentu „zámerného výberu“:Tí, ktorí používajú „historický kontext“ voči svojim kritikom sa takmer vždy venujú „zámernému výberu“ podľa vlastnej voľby, výberom veršov, ktoré vyhovujú „historickému kontextu“ a vynechávaním takých, ktoré zasa podliehajú taktike vynechávania.
Islamskí puristi sa takýmto hrám nevenujú. Nielen že vedia, že verše o džiháde sú početnejšie a s väčšou autoritou (odvolávajú skoršie), tak isto pokladajú celý Korán za večné a doslovné slovo Alahovo ... a to je presne to, čo ich robí takými nebezpečnými.
„Islam je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom sveta“
Moslimská hra:
Ako môže byť islam takým zlým náboženstvom ak tak rýchlo rastie? Neznamená to že je v skutočnosti pravdivým náboženstvom, keď ho prijíma tak mnoho ľudí?
Pravda:
Na prvom mieste, pravdivosť nejakej doktrinálnej idey sa nikdy nezakladá iba na viere. Až do konca posledného storočia väčšina ľudí na našej planéte neverila tomu, že sú na planéte. Tak isto neverili tomu, že sa zem otáča rýchlosťou tisíc míľ za hodinu alebo že obieha okolo slnka. Znamená to snáď, že zem tieto veci nerobila, kým tomu ľudia nezačali veriť?
Po druhé, islam nerastie rýchlejšie ako iné náboženstvá preto, že ho „ľudia prijímajú“, ale preto, že pôrodnosť medzi moslimami je podstatne vyššia ako medzi kresťanmi a inými, zvlášť na Západe. Deti sa dajú vychovať tak, že veria čomukoľvek, takže toto je ťažko nejaký presvedčivý argument.
Čo sa týka takzvaných „konvertitov“ z iných náboženstiev, iba nepatrná časť z nich boli aktívni veriaci. Takmer všetci boli ľudia, ktorí nemali žiadnu vieru, z ktorej by konvertovali – bez ohľadu na ich nominálnu príslušnosť. Na západe a v nemoslimskom treťom svete, kde je možná voľná súťaž náboženstiev, takí ľudia (ktorí zažijú spirituálne prebudenie) sa dokonca pravdepodobnejšie obrátia na kresťanstvo ako na islam.
Okrem toho, skutočným dôvodom, prečo islam tak priťahuje ľudí inej viery a tak málo stráca vlastných veriacich by skôr malo byť niečo, za čo by sa mali hanbiť, než na čo by mali byť pyšní. Popravde to skôr vypovedá o neistote, ktorú cítia samotní moslimovia vo vlastnom náboženstve a o banálnej nezrelosti islamu v porovnaní s ostatnými náboženstvami.
Predstavte si, že hráte šachy s 6 ročným chlapcom. Namiesto toho, aby ste hrali podľa rovnakých pravidiel si dieťa môže vytvoriť pravidlá, ktoré ho zvýhodňujú. Jedným z pravidiel môže zakázať vaše ťahy na jeho polovici šachovnice, ale súčasne povoliť vlastné ťahy na vašej polovici. Ďalšie môže zakazovať zobrať akúkoľvek jeho figúrku.
Takže, ak dieťa vyhrá – čo je zaručené podmienkami, ktoré si stanovilo – je to skutočne niečo, na čo môže byť hrdé?
Pravidlá, ktoré moslimovia uplatňujú v „hre na konverziu“ sú presne také, ako v tomto šachovom príklade. Iné náboženstvá nesmú operovať na území islamu (t.j. kázať svoju vieru a evanjelizovať), čo však majú moslimovia všade inde povolené. Tak isto nie je povolená konverzia z islamu – pod trestom smrti.
Sledovať moslimské nadúvanie sa nad „najrýchlejšie rastúcim náboženstvom“ nie je odlišné od sledovania dieťaťa, ktoré klamo same seba, keď si myslí, že je šikovnejšie a lepšie, keď „porazí“ šikovnejšieho dospelého v hre s pravidlami, ktoré sa menia podľa podmienok, ktoré robia umelé „víťazstvo“ úplne nezmyselným.
Islam hrá podľa svojich pravidiel od svojho zrodu. Nie je pravdepodobné, že moslimovia rýchlo nadobudnú dôveru vo svoje vlastné náboženstvo (alebo nutnú sociálnu zrelosť) aby sa vzdali hanebných obmedzení, ktorým vďačí islam za svoj pochybný úspech, a aby riskovali súťaž ideí s inými náboženstvami.
Ako bolo povedané už skôr, pravdivosť viery alebo vyznanie nie je dané tým, koľko nasledovníkov má. Ale keď sa má náboženstvo spoliehať na dvojité normy a hrozby smrťou, je viac než dosť dôvodov na pochybnosť o jeho pravdivosti.