Lewis si tak isto všíma dôležitý fakt, že západný kolonializmus túto chronickú situáciu vlastne zlepšil: 20

Počas britskej a francúzskej koloniálnej vlády, individuálna sloboda nikdy nebola veľkou záležitosťou. Hoci často obmedzená a niekedy potlačená, bola omnoho rozsiahlejšia a lepšie chránená než kedykoľvek predtým, alebo potom. [zvýraznenie pridané]

A Lewis uzatvára toto heslo pozorovaním, že islamské spoločnosti zavrhli dokonca aj svoje počiatočné demokratické experimenty,21

V záverečnom odpore proti Západu, západná demokracia bola tiež zavrhnutá ako podvod a ilúzia a ako niečo pre moslimov úplne bezcenné.

Znovu inde, kde súčasne píše o demokratických inštitúciách na islamskom Strednom Východe Lewis pripúšťa, že prinajmenšom "rovnosť a bratstvo" medzi moslimami je akceptované. 22

Ale dokonca aj tu Lewis pridal veľkú výhradu voči "slobode", ktorej islamská formulácia sa možno nikdy nebude podobať koncepcii "slobody" Johna Stuarta Milla v "Slobode" 23 s odkazom na "Alicu v krajine zázrakov"24 čo doplňuje Lewisovo ohodnotenie pravdepodobne povrchového (prinajlepšom) výsledku moslimských demokratizačných snáh: 25

…možno by bolo možné rozšíriť ju mimo (moslimskej komunity) pridajúc istú redefinovanú slobodu (pridané zvýraznenie) na vytvorenie nového druhu demokracie. Jedinou "otázkou je", ako by povedala Alica "či dokážete (zvýraznenie v origináli) zvládnuť, aby slová znamenali tak veľa rozdielnych vecí."

Západné konštitučné a vládne modely boli ignorované 26 a v konečnom dôsledku Lewis vidí túto povojnovú éru demokratického experimentovania v moslimských spoločnostiach ako objektívne zlyhanie s možnou prípadnou výnimkou, v tom čase, v Turecku. 27

Mašinéria, ktorá dobre funguje na Západe nemusí fungovať v iných krajinách. Možno s výnimkou Turecka sa zdá, že náš druh demokracie na moslimskom Strednom východe zlyhal.

Toto prísne, avšak priliehavé zhodnotenie z roku 1958 je viac než pozoruhodné v retrospektíve viac než o pol storočie neskoršie, pretože Lewis kritizoval to, čo sa ukázalo ako najväčšia prekážka moslimského sveta pri vytváraní domácich demokratických inštitúcií a spoločností. 28

Bernard Lewis bol v tom čase neúprosný a krištáľovo jasný v identifikácii neprekročiteľnej prekážky v takýchto demokratizačných snahách - samotného islamu. 29

Teraz prejdem od náhodných k základným faktorom, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty islamskej spoločnosti, tradície a myslenia.

Prvou z nich je autoritárianizmus, možno by sme mohli dokonca povedať totalitarizmus islamskej politickej tradície... Bolo mnoho pokusov ukázať, že islam a demokracia sú to samé, pokusy, ktoré sa obvykle zakladali buď na nepochopení islamu, alebo demokracie, alebo oboch. Tento druh argumentov vyjadruje potrebu vykoreneného moslimského intelektuála, ktorý už viac nie je spokojný, alebo schopný pochopiť tradičné islamské hodnoty a ktorý sa snaží podložiť, alebo, skôr znovu formulovať svoju zdedenú vieru v pojmoch práve modernej ideológie. Je príkladom romantickej a apologetickej prezentácie islamu, čo je fáza, ktorá sa rozpoznala v reakcii moslimského myslenia na vplyv Západu... Čoby fakt, okrem raného kalifátu, kedy archaický individualizmus kmeňovej Arábie ešte stále fungoval, politická história islamu je históriou takmer neprestajnej autokracie.. bola autoritárska, často dobrovoľná, niekedy tyranská. Nie sú tu žiadne parlamenty, alebo zhromaždenia zástupcov akéhokoľvek druhy, žiadne rady či komúny, žiadne komory šľachty či vlastníkov pozemkov, žiadne mestské orgány v histórii islamu, nič, len suverénna moc, ktorú museli poddaní úplne a neochvejne poslúchať, čím plnili náboženskú povinnosť, zadefinovanú náboženským právom. Vo veľkých dňoch klasického islamu bola táto povinnosť iba voči zákonne ustanovenému kalifovi, ako zástupcovi Alaha na zemi a hlave teokratickej komunity a to dovtedy, kým dodržiaval zákon; ale s úpadkom kalifátu a s rastom vojenskej diktatúry moslimskí právnici a teológovia prispôsobili svoje učenia zmenenej situácii a rozšírili náboženskú povinnosť poslušnosti akejkoľvek práve vládnucej moci, hocako bezbožnej či barbarskej. Za posledných tisíc rokov politické myslenie islamu dominovali také maximy, ako "tyrania je lepšia než anarchia" a "kto sa udrží pri moci, toho je treba povinne poslúchať"

Lewis poskytuje klasickú formuláciu "islamského politického kvietizmu" t.j. autoritariánstva, citovaním často citovaného sýrskeho právnika Ibn Džam´au (u. 1333), ktorý sa stal hlavným kádim (islamským náboženským sudcom) Káhiry: 29a.

Nútené vzdanie pocty. Toto sa stane, keď náčelník uchváti moc silou v čase civilných nepokojov a stane sa nutnosťou uznať ho ako vládcu, aby sa predišlo ďalším nepokojom. Hoci nemusí mať žiadnu z vlastností vládcu, môže byť negramotný, nespravodlivý alebo pomstivý, môže byť otrokom, alebo to môže byť dokonca aj žena, nemusí to mať žiadny význam. Je skutočným vládcom, až kým ho v tom či onom čase, nezosadí z vlády niekto iný, silnejší než on a prevezme moc. Potom sa stane vládcom z takého istého dôvodu a mal by byť uznaný, aby sa nezvyšovali nepokoje. Ten, kto má skutočnú moc, má právo na poslušnosť, lebo vláda, dokonca aj tá najhoršia je lepšia než anarchia a z dvoch ziel si treba vybrať to menšie.

Ibn Džama´a bol, ako nám Lewis pripomína, "zbožný a oddaný veriaci, ktorý otvorene podáva bohužiaľ smutnú neprehltnuteľnú pravdu tak, ako ju vidí." 29bA Lewis zdôrazňuje 29c

…pisateľ je doktor posvätnej šaríje a hovorí v pojmoch posvätnej šaríje. Keď predpisuje uznanie a poslušnosť, predpisuje povinnosť veriaceho v rámci posvätnej šaríje - čo znamená, že formuluje pravidlo, ktorého porušenie je, v našej terminológii hriech a aj zločin, zasluhuje si plamene pekelné ako aj časný trest, ktorý môže vládca pokladať za vhodný v tomto svete.

Lewisova analógia medzi islamskou a komunistickou totalitou obsahuje aj toto triezve pozorovanie: 29d.

Komunita, vytvorená na takýchto princípoch nebude šokovaná (komunistickou) neúctou k politickej slobode či ľudským právam; môže byť dokonca priťahovaná režimom, ktorý ponúka bezohľadnú silu a efektívnosť v službe nejakej veci - na rozdiel od zdanlivej - nerozhodnosti, korupcie a cynizmu, ktorý sa objaví v ich mysli, dokonca aj v ich skúsenosti, ktoré sú neoddeliteľné od parlamentnej vlády.

Hoci Lewis stále hodnotí toto obdobie nádejne, ako napríklad jeho analýza z roku 1952 "Islamské oživenie v Turecku,” 30 alebo rozsiahlejšia práca 1955 "Koncept islamskej republiky” 31 , inšpirovaný rozhodnutím z 2. novembra 1953 Konštitučného zhromaždenia v Karáči, že krajina bude ďalej známa pod menom Islamská republika Pakistan sú stále prekladané výhradami, ktoré sú založené na jeho vyjadrenom pochopení islamu. Napríklad jeden z najoptimistickejších Lewisových bromidov, týkajúcich sa osudu Turecka (v roku 1952) obsahuje úprimnú výpoveď o islame, pričom poznamenáva, že turecké obyvateľstvo "hádam úspešne" dosiahne "syntézu najlepších prvkov Západu a Východu", alebo "môže ešte" objaviť "fungujúci kompromis medzi islamom a modernizmom." 32

A jeho rozriedený záver, kontingentný ohľadom úspešného prieniku západných ideálov sa dosiahol iba po priznaní očividných islamských hrozieb proti tomuto ružovému scenáru: 33

Roľníctvo je stále tak nábožensky založené, ako vždy bolo. Pre nich neexistuje otázka oživenia - jediným rozdielom je ten, že môžu otvorenejšie prejavovať svoje náboženské cítenie. Možno jeden z najsilnejších prvkov, ktorý oživenie podporuje je trieda, známa v Turecku ako esnaf - remeselníci a drobní obchodníci v mestách. Tí sú vo všeobecnosti veľmi fanatickí a podobne ako roľníci, mnohí z nich sú spojení s takou či onakou taríqou (súfistický dervišský rád).
…Po storočí pozápadňovania Turecko prešlo obrovskými zmenami - väčšími, než by si pozorovateľ zvonku vedel predstaviť. Ale hlbšie islamské korene tureckého života a kultúry sú stále živé a posledná identita Turka a moslima v Turecku stále nie je spochybnená. Obnova islamu po dlhej dobe reaguje na hlbokú potrebu národa. Príležitostné výbuchy tarík, čo je viac než obmedzené obnovenie oficiálneho islamu ukazujú, aké silné sú sily, ktoré víria pod povrchom. Cesta, ktorou sa oživenie vyberie, ešte stále nie je jasná. Ak sa prejaví jednoduchá reakcia, väčšina práce posledného storočia sa stratí a Turecko sa skĺzne späť do temnoty, z ktorej sa tak bolestne vynáralo.