Autor: Esmeralda Zlopočasná | Publikováno: 9.1.2009 | Rubrika: Blog
a niekoľko ďalších islamských mýtov, ktorými nás naši (aj vaši) moslimskí spoluobčania ohlupujú
Mýtus:
Menej vzdelaní moslimovia občas prehlasujú, že slovo islam pochádza z "al-Salaam", čo znamená v arabčine "mier".
Pravda:
Slovo islam pochádza zo slova „al-silm“ čo znamená "podriadenie sa“, "sklonenie sa“. V tomto smere niet medzi islamskými učencami žiadneho sporu.
Podrobenie a mier môžu byť úplne odlišnými koncepciami, hoci forma mieru sa dá dosiahnuť vnútením podriadením sa ostatných.
Po pravde, Korán nielenže vyzýva moslimov, aby sa podriadili Alahovi, ale tak isto im nariaďuje, aby bojovali s ľuďmi inej viery, dokiaľ sa úplne nepodriadia islamskej vláde. Toto inšpirovalo agresívnu históriu islamu a jeho úspech v dobýjaní iných kultúr.
Islam uznáva ženy za rovné mužom
Mýtus:
Korán dáva rovnaké miesto pred Alahom mužovi aj žene. Každý je súdený podľa vlastných činov. Ženy majú v islamskom práve rovnoprávnosť.
Pravda:
Púhe vyhlásenie že každý bude súdený Alahom neznamená, že majú rovnaké práva a úlohy, alebo že budú súdení rovnako. V skutočnosti, súra 37:22-23 naznačuje, že ženy budú potrestané v Súdny deň za hriechy, ktoré spáchali ich manželia.
Korán, životopis Mohameda alebo islamské právo sú v menejcennosti žien jednoznačné napriek všetkým pokusom moderných apologistov pozliepať feminizmus západného štýlu z fragmentov veršov, ktoré historicky nevedú k žiadnej takej progresívnej intepretácii.
Po vojenských výpravách Mohamed rozdeľoval zajaté ženy ako vojnové trofeje svojim mužom. Prinajmenšom v jednom prípade schválil, aby boli znásilnené pred svojimi manželmi. Zajatkyne sa stali sexuálnymi otrokyňami mužov, ktorí zabili ich mužov a bratov. V koráne sú prinajmenšom tri verše, v ktorých Alah dovoľuje, aby moslimský pán mal plné práva nad svojimi otrokyňami, ale nie je tu ani jeden, ktorý by zakazoval znásilnenie.
Korán moslimským mužom povoľuje biť svoje ženy, pokiaľ sú neposlušné. Priamo hovorí, že manželia sú o „stupeň vyššie" nad ženami. Hadís hovorí, že ženy sú intelektuálne menejcenné, a že tvoria väčšinu obyvateľov pekla.
V islamskom práve muž sa môže rozviesť so ženou v jednom okamihu. Ak si ju chce znovu vziať, potom musí mať najprv sex s iným mužom. Muži sú od takýchto ponížení oslobodení.
Moslimské ženy si nemôžu vybrať hocikoho, tak ako moslimskí muži. Ich manželia si môžu priviesť ďalšie manželky. Musí mu byť sexuálne kedykoľvek dostupná (ako pole pripravené na „obrábanie“, podľa svätej knihy islamu).
Moslimské ženy nededia rovným dielom s mužmi. Ich svedectvo na súde sa pokladá za polovicu svedectva muža. Na rozdiel od muža, musí si zakryť hlavu a často aj tvár.
Ak chce žena dokázať, že bola znásilnená, musí mať štyroch svedkov, ktorí podporia jej tvrdenie. Inak bude uväznená alebo ukameňovaná za priznanie sa k "cudzoložstvu“.
Berúc toto všetko do úvahy, je takmer urážkou povedať, že muži a ženy "sú si v islame rovní“ na základe nejasných teologických analógií alebo porovnaní. Toto je úplne nová stratégia, ktorá je určená na vyvolanie zdania modernity, ale je v ostrom nesúlade s realitou islamského práva a histórie.
Ďalšie čítania z koránu:
Džihád znamená „Vnútorný zápas“
Mýtus:
Západní apologeti islamu často hovoria, že síce arabské slovo „džihád“ síce znamená boj, alebo zápas, ale týka sa to skôr „vnútorného zápasu“ ako svätej vojny.
Pravda:
Je mimoriadne ťažké dať do súladu takúto koncepciu s Koránom, ktorý napríklad telesne postihnutých a starších z džihádu ospravedlňuje. To by nemalo zmysel, pokiaľ by sa slovo používalo iba v kontexte sprirituálneho zápasu. Tak isto nie je jasné, prečo by Mohamed používal obraznú reč o sekaní prstov a hláv z rúk a krkov neveriacich, ak by hovoril iba o osobnom rozvoji.
Pokiaľ sa toto pripomenie, moslimovia sami pripúšťajú, že sú tu možné dva významy slova, ale trvajú na tom, že „vnútorný boj“ je „väčší džihád“ , zatiaľ čo "svätá vojna“ je „menší“.V skutočnosti je toto neporozumenie založené na niekoľkých mimoriadne slabých a nespoľahlivých hadísoch.
Naproti tomu sú najspoľahlivejšie Buchariho hadísy. Slovo Džihád sa v súvislosti s Mohamedovými slovami spomína viac než 200 krát a každý jeden krát je v jasnej konotácii svätej vojny. Oproti tomu Buchari neobsahuje jednu jedinú referenciu Džihádu v kontexte „osobného zápasu“.
Islam je náboženstvo mieru
Mýtus:
Mohamed bol mužom mieru, ktorý učil svojich nasledovníkov, aby boli jemu podobní. Moslimovia žili v mieri po stáročia, pričom bojovali iba v sebaobrane, keď to bolo nutné. Skutoční moslimovia by nikdy nekonali agresívne.
Pravda:
Mohamed organizoval viac než 65 vojenských výprav počas posledných desiatich rokov života a osobne viedol 27 z nich. Čím viac moci získal, tým menšiu zámienku potreboval na bitku, pokiaľ nezačal napádať kmene z jednoduchej príčiny, a to preto, že neboli časťou jeho rastúceho impéria.
Po Mohamedovej smrti sa vzájomne začali biť nielen jeho najvernejší nasledovníci, ale dokonca aj jeho vlastná rodina. Počas prvých dvadsaťpäť rokov boli štyria Kalifovia. Traja zo štyroch boli zavraždení. Tretí kalif bol zavraždený synom prvého. Štvrtý kalif bol zavraždený piatym, ktorý založil dynastiu trvajúcu sto rokov, ktorá skončila strašným krvavým kúpeľom potomkov Mohamedovho strýka.
Mohamedova vlastná dcéra Fatima a jeho zať Ali, ktorí bez problémov prežili pohanské „prenasledovanie“ v Mekke zdraví a v bezpečí, neprežili islam po Mohamedovej smrti. Fatima umrela na úteku od vyčerpania do troch mesiacov, a Ali bol neskoršie zavraždený. Ich syn (Mohamedov vnuk) bol zabitý v bitke so sektou, ktorá sa dnes nazýva Sunni. Jeho ľudia sa začali nazývať šiíti. Príbuzní a osobní priatelia Mohameda patrili k obom bojujúcim stranám, ktoré sa ďalej rozpadali s rastom islamu na ďalšie vzájomne nepriateľské skupiny.
Mohamed zanechal svojich mužov s príkazom bojovať proti kresťanom, Peržanom a Židom. Počas ďalších štyroch storočí sa moslimské hordy prehnali cez krajiny nič netušiacich susedov, lúpiac a vraždiac, berúc otrokov a nútiacich preživších prestúpiť na islam alebo platiť tribút pod čepeľou meča.
Spoločníci Mohamedovi zažili, že islam vyhlásil vojnu každému väčšiemu náboženstvu na zemi – v niekoľkých desaťročiach po smrti Mohameda – vyhlásiac džihád proti hinduistom, kresťanom, židom, zoroastriáncom a budhistom.
V dobe križiackych výprav (kedy sa Európania začali brániť), moslimovia už dobyli dve tretiny kresťanského sveta mečom, od Španielska po Sýriu a severnú Afriku. Arabské trasy obchodníkov s otrokmi zostali otvorené ďalších 1300 r kov, kým islamské národy tlak zo strany kresťanských krajín nedonútil vyhlásiť túto prax za ilegálnu (teoreticky).
Dnes nie je žiadne iné náboženstvo na zemi, ktoré by neustále produkovalo teroristov v mene náboženstva ako islam. Najnebezpečnejší moslimovia sú takmer vždy tí, ktorí interpretujú Korán najprísnejšie. Sú fundamentalistami alebo puristami vo viere a veria v Mohamedov mandát šíriť vládu islamu mečom, zabíjajúc tých, ktorí sa nepodriadia.
Sväté texty islamu sú nasýtené násilím vo veršoch násilia a nenávisti voči tým, čo sú mimo viery. V ostrom kontraste s Bibliou, ktorá sa vo všeobecnosti presúva od relatívne násilných pasáži k omnoho mierumilovnejším, Korán sa vydal presne opačným smerom. Niekoľko skorších veršov, ktoré hovoria o tolerancii sú potlačené a odvolané záplavou posledných, ktoré nesú posolstvo násilia. Zatiaľ čo verše Starého zákona o krvi a zabíjaní sú vo všeobecnosti so samotným historickým konceptom, Koránsky imperatív násilia sa zdá mať otvorený koniec.
Nech to meriame ako chceme, „Náboženstvo Mieru“ bolo najdrsnejším a najkrvavejším náboženstvom, aké svet kedy poznal.
Ďalšie čítania:
Islam je tolerantný voči ostatným náboženstvám
Mýtus:
Náboženské menšiny pod islamom prekvitali. Moslimovia dostali príkaz chrániť židov a kresťanov (Ľudí Knihy) a nijako im neškodiť.
Pravda:
Náboženské menšiny v islame „neprekvitali“. V skutočnosti sa po storočiach prenasledovania a diskriminácie zmenšovali. Niektorí boli konvertovaní zo svojho pôvodného náboženstva hrubou silou, iní pod agonizujúcim jarmom stavu dhimmi.
To čo moslimovia nazývajú „toleranciou“ ostatní nazývajú inštitucionalizovanou diskrimináciou. Označenie židov a kresťanov ako dhimmi pod islamskou vládou znamená, že nemajú také isté práva a slobody ako moslimovia. Napríklad nemôžu šíriť svoju vieru, alebo stavať svoje chrámy bez povolenia.
Historicky, dhimmi často museli nosiť šaty, ktorými sa odlišovali od moslimskej väčšiny, alebo si strihať vlasy zvláštnym spôsobom, ktorý naznačoval ich menejcenné postavenie a pokorenie. Nemali také isté občianske práva ako moslimovia, a dokonca museli platiť zvláštnu daň z hlavy (džizja). Mohli byť zabití alebo im vzali deti, pokiaľ nemohli splniť požiadavky vyberača daní.
Po stáročia brali otmanskí Turci synov kresťanov v porobenej Európe a násilne ich konvertovali na moslimských vojakov /známych ako janičiari).
Pod týmto jarmom diskriminácie a stavom treťotriedneho občana sa počas storočí mnohí obrátili na islam. Tí, ktorí tak neurobili, sa často stretli s ekonomickým a sociálnym prenasledovaním, ktoré pretrváva až do dnešných dní a ktoré je z hľadiska západných štandardov skutočnej náboženskej tolerancie a pluralizmu desivé.
Pre tých, ktorí nie sú "Ľuďmi Knihy", takí ako sú hinduisti alebo ateisti, je tolerancie veľmi málo, keď už islam dosiahne politickú moc. Korán hovorí moslimom aby "bojovali na ceste Alahovej, kým náboženstvo nie je iba Alahovo" Dobyté populácie čelia smrti, pokiaľ nezavedú pravidelnú modlitbu a almužnu podľa islamskej tradície (t.j. piliere islamu).
Tamerlán a iní moslimskí vojaci vraždili státisíce budhistov a hinduistov, ako aj ich nútili prijať islam pod hrozbou meča počas posledných tisíc rokov.
Prinajlepšom je islam voči ostatným náboženstvám dvojtvárny. Na niektorých miestach sú vyslovene od Alaha, prekliate ,inde sa ukazuje istá tolerancia. Je tu okolo 500 veršov, kde Korán hovorí o nenávisti Alaha voči nemoslimom a trestoch, ktoré im pripravil za ich neveru. Je ich zopár, ktoré hovoria niečo iné, ale sú to väčšinou skoršie verše, ktoré väčšina učencov pokladá za odvolané, a nahradené neskoršími, násilnými veršami.
Ak tolerancia znamená vyzývať proti masovej vražde inovercov, potom dnešný islam vo všeobecnosti tento štandard spĺňa. Ale ak tolerancia znamená umožniť ľuďom inej viery tie isté náboženské a občianske práva, ktorým sa tešia moslimovia, potom je islam zásadne jedným z najmenej tolerantných náboženstiev pod slnkom.
Islam a „Zlatý vek“ vedeckého výskumu
Mýtus:
Moslimovia často vyhlasujú, že ich náboženstvo podporilo mnoho vedeckých objavov, čím „vydláždilo cestu" pre moderný pokrok v technológii a medicíne. Pri tejto téme sa obvykle odvolávajú na obdobie medzi 7 a 13 storočím, kedy Európa zažívala „Vek temnoty“ a moslimský svet dobýjal nové národy a kultúry.
Pravda:
Hoci sa vo všeobecnosti priznáva, že moslimský svet bol počas tohto obdobia na vyššej úrovni ako „kresťanský svet“, tieto dôvody nemajú absolútne nič spoločné s islamským náboženstvom (iným ako je jeho mandát na vojenskú expanziu. V skutočnosti toto náboženstvo aktívne odrádza od získavania vedomostí samotným človekom a preto najväčší moslimskí učenci histórie boli skôr študenti náboženstva než vedci.
Po prvé, moslimský svet využil mnoho z gréckej vedy. Moslimovia lepšie zachovali grécke texty ako ich kresťanskí súčasníci, čo sa stalo zdrojom ich vlastných znalostí.
Po druhé, mnohé vedecké poznatky, pripisované islamu boli v skutočnosti „vypožičané“ od iných kultúr, dobytých moslimami. Algebraický koncept nuly, napríklad je chybne pripisovaný islamu, ale v skutočnosti bol vynájdený hinduistami a na západ sa iba dostal cez moslimov - spolu s inými produktmi iných kultúr, ktoré sa zistili byť užitočné ich novým vládcom.
V skutočnosti, dobyté populácie značne prispeli k histórii „moslimskej vedy“, až kým neboli postupne decimované konverziou na islam (pod tlakom dhimmi stavu). Zvyšovanie koncentrácie moslimov v populácii je nepriamo úmerné poklesu objemu vedeckých poznatkov. Nie náhodou má moslimský svet málo čo na ukazovanie v posledných 600 až 800 rokoch, keďže mu došli nové civilizácie, ktoré by mohol pohltiť.
Po tretie, dokonca aj veľkí moslimskí vedci a známe osobnosti boli často pokladaní za heretikov svojimi súčasníkmi, občas z dobrých dôvodov. Jedným z najväčších osobností moslimského sveta bol iránsky filozof a vedec Al-Razi. Jeho pôsobivé práce sú dnes často citované ako "dôkaz" moslimských vedeckých výdobytkov. Ale na čo apologeti často zabúdajú, že Al-Razi bol obžalovaný z rúhania, pretože žil podľa svojich vlastných náboženských presvedčení – ktoré boli v očividnom kontraste s islamom.
Po štvrté, dokonca aj tie objavy, ktoré boli pripisované islamu (často nesprávne) nie sú nijako výrazné. Je to objav niektorých slov, takých ako alchýmia a elixír, ktoré prežili až do dnešných čias, ale nič ostatné, čo by malo praktický význam v dobách modernej technológie. A niet žiadneho dôvodu veriť, že takéto objavy by ľahko neboli urobené na západe počas kultúrneho prebudenia, spusteného reformáciou.
Ako príklad, uvážme že moslimovia si pripisujú objavenie kávy (v tom čase dôležitým zdrojom otrokov pre islam) a po prvý raz bola spracovaná na Blízkom východe. Hoci je to pravda, je tak isto pravda že červené farbivo, používané v mnohých potravinárskych produktoch, od brusnicovej marmelády až po cukríky pochádza z brucha istých samíc chrobáka, žijúceho v Južnej Amerike. Je mimoriadne nepravdepodobné, že by Západ kávu dodnes neobjavil (hoci je pravda že káva prispela k mnohým objavom).
V skutočnosti je litánia "moslimských objavov“ sa často zvrháva na rapsódiu, v ktorej sa vynecháva skutočný objaviteľ – spolu s ich komparatívnou dôležitosťou voči západným výdobytkom. Vedecké, medicínske a technologické objavy nie sú niečo, v čom by sa moslimskí apologeti radi dostali do súťaže s kresťanským svetom. Dnešní islamskí inovátori sú známi iba tým, že sú schopní použiť západnú technológiu na nástroje hromadnej vraždy – ako sú mobilné telefóny a lietadlá.
Na záver, hoci islamské náboženstvo nie je vede úplne nepriateľské, nemalo by byť pokladané a zamieňané za jej podporovateľa. Najväčšie objavy, o ktorých sa tvrdí, že pochádzajú z moslimského sveta boli buď dosiahnuté nemoslimami, ktorí boli náhodou pod vládou islamu, alebo heretikmi, ktorí sa o islam zaujímali pramálo. Vedecké objavy sa dramaticky zmenšovali keď sa k moci dostal islam, prípadne sa vytratili dočista.
Islam je proti otroctvu
Mýtus:
Islam netoleruje zotročovanie ľudských bytostí. Náboženstvo vykorenilo inštitút otroctva, vďaka princípom zavedeným Mohamedom, ktorý bol proti otroctvu.
Pravda:
Nikde v Koráne sa nenájde žiadne odsúdenie otroctva, dokonca ani kúsok neznášanlivosti. V skutočnosti „svätá“ kniha povoľuje vlastníkom otrokov sexuálne využívať svojich otrokov – nie len na jednom mieste, ale aspoň v štyroch rôznych súrach. Islamské právo je posiate pravidlami týkajúcich sa správania sa k otrokom, niektoré z nich sú relatívne humánne, ale v žiadnom prípade túto prax v skutočnosti neobmedzuje.
V skutočnosti, existencia týchto pravidiel (spolu s faktom, že Mohamed vlastnil a predával otrokov) posväcuje a legitimizuje inštitúciu otroctva ako takého. Ako taká, táto hlboko dehumanizovaná hrôza bola nepochybnou tradíciou islamu už od dní Mohameda až k dnešnej neutešenej situácii nemoslimov v Sudáne, Mali, Nigere a Mauretánii, ako aj v ostatných častiach moslimského sveta.
V islame nikdy nebolo nijaké hnutie za odstránenie otroctva (tak ako dnes toto náboženstvo nevytvára žiadny organizovaný odpor voči dnešnému zotročovaniu). Zákaz otroctva bol islamskému svetu vnútený európskymi krajinami, spolu s inými politickými tlakmi, ktoré vôbec neboli v žiadnom vzťahu s islamským právom.
Hoci boli v moslimskom svete zaznamenané strašné zneužívania otrokov, nebola žiadna snaha zaznamenávať to ani to vykoreniť tak ako sa to dá nájsť na Západe. Absencia vinného svedomia často vedie k Chybnému dojmu, že otroctvo v islame nie je až také zlé... keď v skutočnosti je to indikáciou tolerancie, ktorú má náboženstvo pre takýto jav.
Islam má na svojich prívržencov tak nacistický efekt, že do dnešného dňa mnoho moslimov vo svojom srdci verí, že v skutočnosti preukázali ženám a deťom, zajatým v bitke, ako aj mužom ktorí prežili, veľkú službu, keď ich moslimskí vojaci odviedli z ich polí a domov a odsúdili ich na život v ponižujúcej službe.
Hanba a ospravedlnenie, hocako by boli na mieste, sa v Dar-al islame nenachádzajú. Kalifovia, ktorí sú moslimským náboženským ekvivalentom pápežov mali háremy stoviek, niekedy aj tisícov mladých dievčat a žien, zajatých v rôznych vzdialených krajinách, dokonca až v Európe a odsúdených na sexuálne otroctvo. Maďari boli Turkami naháňaní ako divá zver, ktorí ich do otroctva odviedli viac ako 3 milióny počas 150 rokov.
Africkí otroci boli svojimi moslimskými pánmi často kastrovaní. Niektorí si plodnosť zachovali, a preto na Strednom východe nie je mnoho ľudí afrického pôvodu, hoci bolo na Stredný východ privedených z Afriky podstatne viac otrokov ako počas 300 rokov z Európy. 400 000 otrokov, privezených do Ameriky sa dnes stali komunitou s počtom 30 000 000 s omnoho vyšším životným štandardom ako majú ich africkí rovesníci.
V islame nie je žiadny Wiliam Wilbeforce alebo Bartolomé de las Casas, tak ako ich nachádzame v kresťanstve. Keď moslimských apologetov požiadate, aby vám uviedli aspoň jedno meno bojovníka proti otroctvu, niekedy pokorne navrhnú samotného Mohameda. Ale ak je vlastník otrokov a obchodník s otrokmi, ktorý nariaďoval zajímanie a sexuálne využívanie otrokov a zanechal trinásť storočí nábožensky posväteného otroctva to najlepšie, čo môže islam v tomto smere ponúknuť, potom žiadna sofistika nikoho nepresvedčí, ani toho najhlúpejšieho.
Ďalšie čítania:
Islam je úplne nekompatibilný s terorizmom
Mýtus:
Islam je úplne nekompatibilný s teroristickými činmi. Je to proti islamu, zabíjať nevinných ľudí.
Pravda:
Hoci mnohí moslimovia vážne veria, že ich náboženstvo zakazuje zabíjanie nevinných ľudí teroristickými činmi, pravda je samozrejme omnoho komplikovanejšia. Preto džihádisti a ich ohovárači budú schopní ukazovať prstom jeden na druhého, pričom so sebadôverou budú tvrdiť, že sú skutoční moslimovia.
V skutočnosti je definícia „nevinnej osoby“ v islame omnoho vágnejšia, ako by bolo moslimským apologetom milé. Takže je to tiež definícia terorizmu.
Po prvé, berme do úvahy, že ktokoľvek, kto zavrhne Mohameda, podľa islamského práva nie je pokladaný za nevinného. Najchránenejší a najuznávanejší zo všetkých nemoslimov sú dhimma, „Ľud knihy“. Toto by boli konkrétne kresťania a židia, ktorí prijali islamskú nadvládu a platili by džizju (tribút) moslimom. Napriek tomu slovo "dhimmi“ pochádza z arabského slova pre „vinu“.
Takže hoci majú dhimmi v ich stave istý stupeň viny (kvôli odmietnutiu Alahovej plnej pravdy), potom ako môžu byť nemuslimovia, ktorí sa búria proti islamskej nadvláde alebo odmietajú platiť džizju, pokladaní za „nevinných“:
V rámci islamskej komunity samotnej je kategória moslimov, o ktorých sa tak isto hovorí, že nesú vinu - dokonca väčšiu ako priemerný neveriaci. To sú pokrytci, alebo "Munafiqin" o ktorých sa Mohamed vyjadroval veľmi pohŕdavo. Za pokrytca je pokladaný ten, kto je moslimom podľa mena. Odlišujú sa buď nechuťou viesť svätú vojnu alebo úmyslom skaziť komunitu veriacich.
Okrem nejasnej definície nevinnosti je tu tak isto problém rozlíšenia terorizmu od svätej vojny. Islamskí teroristi sa nikdy neoznačujú za teroristov, ale vždy za svätých bojovníkov Mujahideen, Shahid, alebo Fedayeen). Svoje činy pokladajú za istú formu Džihádu.
Svätá vojna je niečo, čo nariadil Mohamed v Koráne a hadísoch. V Sura 9:29, ustanovil princíp, že proti neveriacim je treba bojovať, kým sa buď neobrátia na islam, alebo prijmú poníženy stav pod islamskou nadvládou. Toto je potvrdené dvomi zbierkami hadísov, Sahih Muslim aj Bukhari.
Na mnohých miestach Prorok Islamu hovorí, žeDžihád je ideálnou cestou moslim musí ako veriaci bojovať „na ceste Alahovej“. V Koráne je viac než tucet pasáží s otvoreným koncom, ktoré vyzývajú k zabíjaniu a boju – omnoho viac než tých ktoré sú o mieri a tolerancii. Je istým spôsobom naivné, že ich pripojenie má iba historickú hodnotu a nie je relevantné pre dnešných veriacich, pretože v rámci textu nie je nič, čo by ich takýmto spôsobom umožňovalo odlišovať.
Skombinujte Koránske výzvy k svätej vojne s nejasnosťou nevinnosti a dostaneme monumentálny problém, ktorý sa nedá prekryť inou sémantikou. Nielen že je v islame veľká tolerancia násilia, ale tak isto ostrý nesúhlas a nedostatok jasnosti podmienok, ktoré toto násilie ospravedlňujú a kto môže byť jeho cieľom.
Dokonca aj mnohí moslimovia, ktorí vyhlasujú, že sú proti terorizmu, stále podporujú „odpor“ v Iraku a často sa zahrávajú s narážkou, že je tu širšia "vojna proti islamu". Hoci sa Američania v Iraku snažia chrániť nevinné životy a pomôcť znovu vybudovať krajinu, moslimovia na celom svete a na Západe veria, že pre sunnitov je legálne ich zabíjať.
Využívajúc požehnanie svätej vojny, mudžahedíni dôvodia, že je povolené napádať Iračanov - tých ktorí pomáhajú Američanom - aj keby boli demokraticky zvolenou vládou. Títo nebojovníci a bojovníci sú pokladaní za "Munafiqin", pomáhajúc ch nepriateľským „Križiakom“.
Hoci sme použili Irak ako príklad, to isté zdôvodnenie platí pre všetok islamský teror, od Filipín po Thajsko. Hoci môže byť islamské náboženstvo v menšine, sú tam radikál , ktorí veria, že násilie je oprávnené na získanie moci, presne tak ako učil Mohamed na miestach ako je Mekka a v krajine Al-Hirát.
A čo o takzvaných "nevinných“, ktorí trpia bombardovaním a streľbou? Dokonca ani v Mohamedových časoch sa tomu nedalo vyhnúť. Často vyťahovaný hadís, v ktorom Mohamed zakazuje zabíjať ženy tak isto naznačuje, že v jeho konfliktoch boli aj takéto „vedľajšie škody“.
Ak sú tu ešte nejaké pochybnosti o tom že zakázané je občas nutné, je nutné vytiahnuť incident, v ktorom Mohamedovi muži varovali Mohameda, že plánovaný nočný útok proti nepriateľskému kmeňu spôsobí zabitie žien a detí. Odpovedal iba "sú od nich" - mysliac tým mužov.
Toto je ten klzký svah, ktorý sa otvoril povolením svätej vojny. Čo začína ako vznešený prípad sebaobrany voči vnímanej hrozbe sa postupne vyvinie do kampane "veď Alah si ich vytriedi“ pomocou série logických krokov, v konečnom dôsledku ospravedlnených vznešeným cieľom islamskej vlády.
Islam nie je stavaný tak, aby dokázal koexistovať s inými náboženstvami ako rovný s rovným. Je stavaný tak , aby bol dominantným náboženstvom s najvyšším zákonom šaríje, ktorý bude siahať od jedného konca zeme po druhý a odpor je potrebné potlačiť akýmkoľvek spôsobom.
Apologeti na Západe často obchádzajú mnohé koránske verše o násilí tým že povedia, že sú platné iba v „čase vojny“.
S tým by islamskí teroristi súhlasili. Oni vo vojne sú.
Islam je demokracia
Mýtus:
Islam je kompatibilný s demokratickými princípmi. Náboženstvo samotné je demokracia.
Pravda:
Demokracia je systém, v ktorom všetci ľudia sú súdení pred zákonom ako rovní, bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo pohlavie. Hlas každého jednotlivca je rovný inému hlasu. Kolektívna vôľa ľudí potom určuje pravidlá spoločnosti.
V rámci islamského práva iba moslimskí muži majú plné práva. Postavenie žien je často polovičné – a často aj dokonca menšie. Nemoslimovia nemajú rovnoprávnosť s moslimami.
Islamský štát je riadený islamským právom, odvodeným z koránu a sunny. Organizácia duchovných interpretuje zákon a uplatňuje ho za každých sociálnych, kultúrnych a politických podmienok. Ľudia nikdy nie sú nadraďovaní Koránu a sunne a už vôbec nie Alahovi.
Je predmetom diskusie, či je v moslimskom svete nejaký štát, ktorý by bolo možné pokladať za demokraciu, Bezpochyby, niekoľko málo z nich, ktoré je možné pokladať za demokratické národy sú tie, ktoré sú vo veľkom rozpore medzi vládou a náboženskými vodcami, ktorí sa často sťažujú, že je na nich uvalený modloslužobnícky systém.
Islam nepodporuje demokraciu.