Zaujímavé úryvky z časopisu .týždeň

.kamarát al-Zawahírí

Ayman al-Zawahírí je pravá ruka a vravia, že aj ideologický tútor Usámu bin Ládina. Spomína ho už, hoci iba v niekoľkých vetách, správa o profiloch teroristov, ktorú vypracoval tím knižnice amerického Kongresu pre americkú vládu v roku 1999, teda dva roky pred útokom al-Káidy na Spojené štáty. Píše sa tam o ňom, že je najvyšší líder egyptského Islamského džihádu a že to on je zodpovedný za konvertovanie bin Ládina k islamskému fundamentalizmu. Dnes prevažuje aj názor, že on bol hlavným plánovačom útoku, ktorý sa uskutočnil 11. septembra 2001. Na propagandistických videozáznamoch al-Káidy sa za ostatné roky zjavuje častejšie než bin Ládin. V roku 2002 vyšiel v The Wall Street Journal článok Andrewa Higginsa a Alana Cullisona, v ktorom opísali, ako Ayman al-Zawahírí išiel tajne v roku 1996 do Čečenska, ako ho chytila ruská tajná služba a držala ho do roku 1997 (netušiac o koho ide), ako sa mu teda nepodarilo uchytiť sa v Čečensku a ako sa neskôr preto dostal do Afganistanu a pridal sa k Usámovi bin Ládinovi. Ukazuje sa, že al-Zawahírí naozaj v Rusku v inkriminovanom čase bol a bol aj v rukách FSB, ale príbeh je vo svojej podstate iný.

Expert na terorizmus a riaditeľ výskumu Medzinárodnej asociácie strategických štúdií Yossef Bodansky tvrdí, že al-Zawahírí pripravoval veľký teroristický útok na Spojené štáty už v roku 1993, teda tri roky predtým, než „zmizol“ na šesť mesiacov v Rusku. A je tiež krajne nepravdepodobné, že by FSB, ktorá má dopodrobna zmapovaný svet teroristických organizácií (pomáhala ho sama vytvoriť), nevedela, koho má v rukách. Bodansky napísal, že agenti Moskvy infiltrovali prostredie radikálnych islamistov už dávno, a že to dokazuje podpora, ktorú mali saudskí islamisti od východonemeckých a kubánskych agentov pri útoku na Veľkú mešitu v Mekke v roku 1979, ako aj utajená úloha KGB pri vyvolaní krízy s americkými rukojemníkmi v Iráne počas vlády prezidenta Cartera. (Mimochodom, jeden z organizátorov obsadenia americkej ambasády bol vtedy mladý Mahmúd Ahmadínedžád, dnešný iránsky prezident).

Bližšie k realite bude zrejme to, čo povedal podľa poľského denníka Rzeczpospolita Alexander Litvinenko v roku 2005: „Ayman al-Zawahírí podstúpil tréning na základni FSB (bývalej KGB) v Dagestane v roku 1998 (tu je rozdiel v udávanom roku). Potom ho premiestnili do Afganistanu, kde sa stal zástupcom Usámu bin Ládina. V tom čase som pracoval v tej sekcii a môžem potvrdiť, že Zawahírí nebol jediným kontaktom medzi FSB a al-Káidou.“ Podobnú informáciu zverejnil aj iný bývalý podplukovník KGB, Konstantin Preobraženský, ktorý prebehol na Západ v roku 1993. Ten tiež potvrdil, že mu Litvinenko povedal, že bol zodpovedný za tajný príchod al-Zawahírího do Ruska, kde mal podstúpiť tréning s inštruktormi z FSB. Litvinenko mal zaručiť a aj zaručil, že to celé prebehlo hladko – bez zbytočnej pozornosti polície. Podľa Preobraženského mal sabotážny výcvik KGB z rokov 1989 až 1991 aj Uzbek Juma Namangonij (bol zabitý v bojoch), ďalší priamy pobočník bin Ládina. Yossef Bodansky tvrdí, že al-Zawahírí založil svoje operačné centrum už v Ženeve v roku 1994 a že mobilizoval bosnianske moslimské sily po rozpade Juhoslávie. To je neobyčajne zaujímavé v kontexte omnoho staršej informácie, ktorá pochádza z knihy Pochováme vás od Jana Šejnu, zbeha z komunistického Československa, publikovanej už v roku 1982. Šejna v knihe napísal, že Sovieti mali dlhodobú stratégiu infiltrácie nacionalistických kruhov v rôznych etnikách Juhoslávie a v prípade, že Juhoslávia padne do rúk prozápadných síl, boli Rusi odhodlaní rozbiť ju na separátne štáty. To, že sú Rusi dnes verejne na strane Srbov, nie je podľa historickej logiky tajných operácií v nijakom rozpore s využitím islamistu al-Zawahírího pri podkurovaní pod konfliktom.

.kGB v islamskom svete

Al Zawahírí nebol novou formou personálnej akvizície KGB. Podľa nesmierne úspešnej knihy Red horizon, ktorú vydal Ion Mihai Pacepa v Amerike po svojom úteku v roku 1978, bola výtvorom KGB aj OOP – Organizácia pre oslobodenie Palestíny – a tiež samotný Jásir Arafat. Stojí za to zopakovať si, čo sme napísali hneď po Arafatovej smrti. Rumunská tajná služba mala v rámci „socialistickej deľby práce“ poverenie sovietskej KGB starať sa o Líbyu a Palestínu. Arafata si KGB údajne vytypovala už v Egypte. Sovietska KGB intenzívne pomáhala OOP materiálom, výcvikom teroristov i radami. Dnes sa tým pamätníci KGB v Rusku ani netaja. Isté je aj to, že Jásir Arafat hovoril väčšinu svojej kľukatej kariéry o socializme a marxizme. Zbožným moslimom sa stal až po páde svojich sovietskych sponzorov. Pacepa rozprával aj o tajných nahrávkach zachytávajúcich Arafatove homosexuálne orgie s jeho východonemeckými (agentami STASI) osobnými strážcami. Tým vysvetľujú niektorí analytici aj svoje podozrenia, že Arafat zomrel na AIDS. Ak mala komunistická tajná služba naozaj také nahrávky, mohla si byť Arafatovou poslušnosťou istá.

Arafat bol otcom moderného terorizmu a organizácia Fatah, ktorú založil (či jej početné odnože), sa podpísala pod jeho najodpornejšie okamihy. V roku 1972 zavraždili Palestínčania izraelských športovcov na olympijských hrách v Mníchove, sprznili tak celú olympijskú myšlienku a možno navždy premenili Hry na opevnené podujatie.

Po rozpade Sovietskeho zväzu stratil Arafat načas svojich tútorov z KGB, a tak sa náhle prerodil na mierotvorcu – a ochotný Západ mu to uveril. Vďaka sprostredkovateľskému úsiliu Billa Clintona podpísal v roku 1993 Arafat s vládou izraelského premiéra Jicchaka Rabina oslavované Dohody z Osla a hneď o rok bol odmenený Nobelovou cenou mieru. Neskôr vysvitlo, že nevedel presne, čo podpísal.

Výtvor KGB Jásir Arafat nepriniesol palestínskym Arabom ani štipku slobody, v samospráve, ktorú dostal do rúk, sa správal ako tyran, dával vraždiť politických odporcov, kradol, klamal, uplácal a nechal sa uplácať. Lalita Panicker v Times of India napísala, že „Arafatovo najtrvalejšie a najškodlivejšie dedičstvo je v tom, že prispel k úplnej zmene palestínskej duše. Palestínčania bývali najsekulárnejšími, najtolerantnejšími a najvzdelanejšími ľuďmi v arabskom svete. Dnes sa premenili palestínske školské triedy na náborové strediská džihádu. Výsledkom je, že celá mladá generácia vyrástla na diéte nenávisti a fanatizmu.“ To je asi Arafatov najvýstižnejší epitaf a najlepšia bilancia vkladu KGB do súčasného stavu spoločenstva palestínskych Arabov i celého Stredného východu.

Pacepa píše, že rozhodnutie Kremľa a KGB obrátiť definitívne celý islamský svet proti Izraelu a Spojeným štátom padlo podľa slov samotného šéfa KGB a neskoršieho generálneho tajomníka KSSZ Jurija Andropova už v roku 1972. Pôda antisemitizmu bola na to už i tak pripravená. Do islamského sveta boli vyslané aj s pomocou tajných služieb satelitných štátov Sovietskeho zväzu tisíce vyškolených agentov z moslimských menšinových komunít. V polovici 70. rokov zaplavili na objednávku KGB komunistické tajné služby arabský svet výtlačkami arabského prekladu Protokolov sionských mudrcov. Ako je známe, ide o antisemitský podvrh, ktorý vytvorila so zámerom vyvolať dojem celosvetového židovského sprisahania, a vyvolať tak aj všeobecnú nenávisť voči Židom, ešte cárska ochranka. Je to pekný príklad istej obsahovej kontinuity v myslení ruskej politickej polície. Protokoly sionských mudrcov sú dodnes v arabskom svete bestsellerom (a dobre sa predáva aj arabský preklad Hitlerovej knihy Mein Kampf). Ak má niekto dojem, že premenované KGB sa už vzdalo svojich plánov v arabskom svete, respektíve, že modifikovalo antiamerickú a antisemitskú agendu, veľmi sa mýli.